I. ÚS 110/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Bečarikom, Advokátska kancelária Bečarik & partners, s. r. o., Letná 43/37, Spišská Nová Ves, ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo 31/2012 z 30. septembra 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ sťažnosti ďalej popisuje skutkový stav veci: „Žalobca SPOOL, a.s., si žalobou podanou na Okresnom súde v Lučenci uplatnil voči žalovanému (sťažovateľ)... nárok na zaplatenie sumy 2.463,85 EUR s prísl.­ úrokom z omeškania, a to za teplo a TÚV, ktorú dodával v rokoch 2003 a 2004 do nebytových priestorov na , ktoré žalovaný mal prenajaté a užíval ich na prevádzku svojej predajne. ... Okresný súd v Lučenci rozsudkom č. k. 14Cb 73/04 zo dňa 15.12.2004 rozhodol, že žalobu žalobcu o zaplatenie 74.226,­ Sk s prísl. zamieta a žalobcovi prikázal, aby žalovanému nahradil trovy konania v sume 3.710,­ Sk v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Voči tomuto rozsudku sa žalobca odvolal. Odvolací súd vyhovel odvolaniu žalobcu, avšak s tým, že neuznal jeho tvrdenie, že zmluva č. 11/2000 bola v rokoch 2003 a 2004 platná a konštatoval, že platnosť zmluvy skončila dňom 31.12.2001. Rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd v Lučenci následne rozsudkom č. k. 14Cb/73/2004 zo dňa 01.08.2006 rozhodol, že žalobu žalobcu o zaplatenie 74.226,­ Sk s prísl. zamieta a žalobcovi prikázal, aby žalovanému nahradil trovy konania v sume 3.710,­ Sk v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Voči tomuto rozsudku sa žalobca odvolal. Odvolací súd... rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd v Lučenci rozsudkom č. k. 14Cb 73/2004­574 zo dňa 23.10.2009 rozhodol, že žalobu žalobcu o zaplatenie 2.463,85 EUR s prísl. zamieta... ... Súd zamietol aj vzájomný návrh žalovaného o zaplatenie 15.908,09 EUR s prísl., pričom žiadnemu z účastníkov konania nepriznal právo na náhradu trov konania. Voči tomuto rozsudku sa žalobca odvolal. Odvolací súd spochybnil platnosť zmluvy o dodávke tepla č. 86/2003 zo dňa 21.05.2003 s poukazom na stanovisko znalcov, odlišné písmo na strane t až 4 oproti strane 2 a 3, ako aj vzhľadom na gramatické a štylistické chyby... odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. ... Okresný súd v Lučenci rozsudkom č. k. 14Cb 73/2004­926 zo dňa 20.07.2011 rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2.463,85 EUR na jeho účet do 3 dni od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Voči tomuto rozsudku sa žalovaný odvolal. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 43Cob/274/2011, IČS: 6604113506 zo dňa 28.02.2012, Potvrdil rozsudok Okresného súdu v Lučenci č. k. 14Cb 73/2004­926 zo dňa 20.07.2011.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „Ústavný súd SR napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1Obdo/31/2012 zo dňa 30.09.2014 zrušuje a vec vracia na nové prejedanie a rozhodnutie. priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 284,08 €, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Žalovaný tvrdil existenciu vady podľa § 237 O. s. p. písm. f/ O. s. p.. a to odňatie možnosti konať pred súdom žalovanému. Takéto odňatie možnosti videl v tom. že odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako aj v tom, že vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach odvolací súd zaviazal súd prvého stupňa svojim právnym názorom. Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom. 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. V súvislosti so zásadou dvojinštančnosti konania je potrebné uviesť, že nejde o žiadnu zo zásad formulovaných Občianskym súdnym poriadkom tak, aby bola aplikovaná bez výhrad. Z úpravy odvolacieho konania vyplýva niekoľko možnosti, ako môže odvolací súd pri preskúmavaní rozhodnutia súdu prvého stupňa rozhodnúť, pričom k zrušeniu rozhodnutia môže dôjsť výlučne v prípadoch upravených ustanovením § 221 O. s. p. Občianske súdne konanie stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy. Sudcov iný právny názor, než je názor účastníkov konania, môže súd účastníkom v priebehu konania oznámiť. Účelom oboznámenia účastníkov konania s tzv. predbežným právnym posúdením veci je zameranie dokazovania na sporné skutočnosti tak, aby sa vyslovený predbežný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil.

Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Najvyšší súd vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, prečo považuje dovolanie podané sťažovateľom za procesne neprípustné, pričom ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.

Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty sťažovateľa. Ústavný súd zdôrazňuje, že podľa sťažovateľa k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 dohovoru uznesením najvyššieho súdu malo dôjsť tým, že najvyšší súd sa nezaoberal vecnou správnosťou rozsudku krajského súdu, avšak ani len netvrdil, že by jeho dovolanie bolo procesne prípustné, a teda že najvyšší súd posúdil prípustnosť dovolania nesprávne.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd nemohol porušiť právo sťažovateľa podľa čl. 6 dohovoru tým, že sa nezaoberal vecnou správnosťou rozsudku krajského súdu, ak dovolanie sťažovateľa bolo odmietnuté pre neprípustnosť.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.