I. ÚS 110/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 110/2026-30

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej JUDr. Jozefom Tarabčákom, advokátom, Hlavná 13, Prešov, proti postupu Krajského súdu v Prešove v konaní sp. zn. 20Co/43/2024 a jeho uzneseniu z 30. septembra 2025 takto

rozhodol:

1. Ústavnému súdu bola 7. januára 2026 doručená a 22. januára 2026 doplnená ústavná sťažnosť sťažovateľky, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie a na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom krajského súdu v napadnutom konaní a uznesením z 30. septembra 2025. Napadnuté uznesenie krajského súdu navrhuje sťažovateľka zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie s príkazom krajskému súdu konať bez zbytočných prieťahov. Zároveň sa domáha primeraného finančného zadosťučinenia v sume 3 500 eur a tiež náhrady trov konania pred ústavným súdom. 2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou z 20. februára 2013 v konaní vedenom Okresným súdom Vranov nad Topľou pod sp. zn. 11C/72/2013 domáhala proti odporcovi vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) po zániku manželstva rozvodom. 3. Okresný súd rozhodol rozsudkom z 22. novembra 2021, ktorý krajský súd uznesením sp. zn. 20Co/35/2022 z 26. septembra 2023 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie. 4. Okresný súd rozhodol v poradí druhým rozsudkom 27. mája 2024, ktorý krajský súd znova zrušil napadnutým uznesením z 30. septembra 2025, čím podľa sťažovateľky rozhodol v rozpore s § 390 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) ukladajúcim odvolaciemu súdu rozhodnúť vo veci, ak bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie už raz zrušené. 5. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a uznesením č. k. I. ÚS 110/2026-13 z 26. februára 2026 ju v celom rozsahu prijal na ďalšie konanie podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

6. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Sťažovateľka namieta, že napadnuté uznesenie je v rozpore s § 390 CSP, ktorý ukladá odvolaciemu súdu v druhom odvolacom konaní meritórne rozhodnúť, a to bez možnosti opätovne zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie a vrátiť mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Krajský súd tak v napadnutom konaní rozhodol arbitrárne a spôsobil tak zbytočné prieťahy.

8. Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že v prvom kasačnom rozhodnutí v bode 23 krajský súd odkázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1VCdo/1/2021 z 25. apríla 2022, z ktorého vyplýva, že pri oceňovaní členského podielu v bytovom družstve v rámci vyporiadania BSM treba vychádzať z obvyklej ceny tohto podielu v dobe zániku spoločného nájmu družstevného bytu a spoločného členstva rozvedených manželov.

9. Názor, že za obdobie rokov 2012 – 2024 možno očakávať rozdiel v cene bytu a tento by mal byť zohľadnený pri vyporiadaní, a preto mal okresný súd vyzvať na procesnú aktivitu k preukázaniu trhovej ceny členského podielu v roku 2024, považuje sťažovateľka za rozporný so záväzným právnym názorom najvyššieho súdu v uznesení sp. zn. 1VCdo/1/2021, ale aj s právnym názorom odvolacieho súdu v prvom kasačnom uznesení v bode 23. Ak by to tak aj bolo, na túto procesnú aktivitu mal vyzvať už odvolací súd a nevracať vec súdu prvej inštancie.

11. Predmetom napadnutého konania je vyporiadanie BSM, teda ide o vec, ktorá patrí do štandardnej agendy súdov a ničím sa z toho nevymyká. Pre sťažovateľku je prejednanie veci v primeranej lehote mimoriadne významné, napadnuté konanie trvá už takmer 12 rokov a pri vrátení veci súdu prvej inštancie sa určite bude rozhodovať ešte niekoľko rokov, čím bude pretrvávať právna neistota sťažovateľky týkajúca sa výsledku konania.

13. Uplatnenú sumu finančného zadosťučinenia považuje sťažovateľka za primeranú s ohľadom na dĺžku napadnutého konania a tým spôsobený stav jej neistoty a okolnosti prípadu. Krajský súd sťažovateľke spôsobuje aj nemajetkovú ujmu vyplývajúcu z neistoty spojenej s dlhotrvajúcim

III. Vyjadrenia krajského súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľky

III.1. Vyjadrenie krajského súdu:

16. Krajský súd v prvom kasačnom uznesení v bode 19 poukázal na to, že všeobecnou cenou členského podielu v bytovom družstve je cena, za ktorú je možné v danom mieste a čase nadobudnúť členské práva a povinnosti k porovnateľnému bytu. Táto všeobecná cena (trhová hodnota) sa zisťuje porovnaním so zrealizovanými predajmi a kúpami členských podielov porovnateľných bytov v danom mieste a čase. Pri oceňovaní sa vychádza zo stavu tohto podielu v čase zániku spoločného členstva rozvedených manželov v družstve, určuje sa cena zodpovedajúca dobe, keď sa vyporiadava. V bode 23 tohto uznesenia krajský súd zároveň uviedol, že zo Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2022 vyplýva, že „pri oceňovaní členského podielu v bytovom družstve v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov treba vychádzať z obvyklej ceny tohto podielu v dobe zániku spoločného nájmu družstevného bytu a spoločného členstva rozvedených manželov v družstve. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. apríla 2022 sp.zn. 1VCdo/1/2021).“.

17. Okresný súd v druhom rozsudku z 27. mája 2024 majetkovú hodnotu (členský podiel v bytovom družstve) uznal a vyporiadal. Nezistil však cenu členského podielu v bytovom družstve zodpovedajúcu dobe, keď sa vyporiadava, ale cenu určil jednoduchým matematickým priemerom stranami sporu prednesených hodnôt (33 000 eur až 78 000 eur). Okresný súd relevantne neodôvodnil, prečo práve priemer navrhovaných súm objektívne zodpovedá skutočnej hodnote

18. Podľa § 391 ods. 2 CSP súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, pričom okresný súd nereflektoval na právny názor krajského súdu, čím postavil krajský súd do situácie, v ktorej by ako prvý a posledný riešil rozpory medzi jednotlivými dôkazmi, a tak by sa ocitol v postavení súdu prvej inštancie. K tejto okolnosti pritom krajský súd v bode 32 napadnutého uznesenia uviedol, že členský podiel v bytovom družstve bol značnou majetkovou hodnotou, preto náležité určenie jeho ceny bolo spôsobilé podstatne ovplyvniť konečný vyporiadací podiel medzi stranami, prípadne zmeniť prikázanie ostatných vecí patriacich do BSM do vlastníctva niektorej zo strán sporu (napr. obchodnej ubytovne). Podstatne odlišné vyporiadanie BSM predstavuje nové a prekvapivé rozhodnutie, proti ktorému by strany sporu mali mať k dispozícii riadny opravný prostriedok.

19. Krajský súd neakceptoval námietku sťažovateľky, že sa už pri kasácii mal vyporiadať s odklonom od zisťovania ceny členského podielu v bytovom družstve podľa uznesenia sp. zn. 1VCdo/1/2021. Pre prípadný odklon od uvedeného rozhodnutia je totiž nevyhnutné porovnať hodnoty členského podielu v rozhodnej dobe. Je pochopiteľné, že sťažovateľka sa usiluje vyhnúť oceneniu členského podielu v dobe, keď sa vyporiadava. Všeobecné súdy sú však povinné postupovať tak, aby mohli z hodnotenia dôkazných prostriedkov za existencie špecifických okolností veci nastoliť spravodlivú rovnováhu. Uvedené ocenenie a porovnanie hodnôt členského podielu v bytovom družstve vzhľadom na časový aspekt môže prispieť k spravodlivému usporiadaniu pomerov.

Dĺžka napadnutého odvolacieho konania od predloženia veci do jej vrátenia okresnému súdu nemá byť pričítaná krajskému súdu. Vzhľadom na uvedené predseda krajského súdu navrhol ústavnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť.

22. Ústavný súd zaslal sťažovateľke vyjadrenie krajského súdu na zaujatie stanoviska, ak to bude považovať za potrebné. Sťažovateľka zaslala podanie (repliku) 8. apríla 2026, v ktorom zotrvala na ústavnej sťažnosti. Okresný súd vyporiadal majetkovú hodnotu (členský podiel v bytovom družstve) v rozsudku. Ak s takýmto vyporiadaním odvolací súd nesúhlasil, mal doplniť dokazovanie a rozhodnúť.

24. Sťažovateľka argumentuje, že ak platí právny názor v rozhodnutí sp. zn. 1VCdo/1/2021, nie je vôbec podstatná hodnota členského podielu v čase rozhodovania súdu, a preto zrušenie druhého rozsudku a vrátenie veci na ďalšie dokazovanie je v rozpore s § 390 CSP a s princípom

Pri zániku spoločného nájmu družstevného bytu a určení, kto je výlučným členom družstva, totiž zaniká na tomto vzťahu a majetkovej hodnote členského podielu účasť toho z manželov, ktorý prestal byť spoločným členom a spoločným nájomníkom. Jediným vlastníkom tejto majetkovej hodnoty sa stal druhý z manželov, a to ku dňu právoplatnosti rozsudku, a ten, ktorý prestal byť spoločným členom a spoločným nájomníkom, má iba nárok na vyporiadanie tej hodnoty, ktorú právoplatnosťou rozsudku stratil. Táto hodnota sa v ďalšom období už nezhodnocuje a podiel sa nezväčšuje, ale ostáva taký, ako bol v čase vydania rozsudku. V prípade bytu v BSM obaja manželia ostávajú vlastníkmi, a ak v lehote 3 rokov od zániku BSM nedôjde k vyporiadaniu, stávajú sa podielovými spoluvlastníkmi, teda naďalej majú svoj majetkový podiel na tomto majetku. A práve z toho dôvodu

26. Sťažovateľka uzatvára, že v napadnutom uznesení sa krajský súd odklonil od právneho názoru vyjadreného v uznesení sp. zn. 1VCdo/1/2021, preto mal tento odklon vysvetliť. Mal osobitne vysvetliť, z akého dôvodu má okresný súd zisťovať hodnotu členského podielu v čase rozhodovania v rozpore s právnym názorom najvyššieho súdu. Zistenie hodnoty v dobe rozhodovania a porovnanie hodnôt v rôznych dobách nie je potrebné pre spravodlivé rozhodnutie.

27. Porušovateľom práva nie je okresný súd. Dĺžku odvolacieho konania je potrebné posudzovať spolu s dĺžkou konania pred súdom prvej inštancie a odvolací súd pri svojom rozhodovaní musí zohľadňovať celkovú dĺžku konania.

28. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd porušil jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva inkorporované v čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že podľa § 390 CSP nerozhodol o odvolaní sám, ale aj druhý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, čím spôsobil aj zbytočné prieťahy v napadnutom konaní. 29. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje, ale k jej odstráneniu dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím (m. m. IV. ÚS 221/04). 30. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v civilnom spore, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa strana sporu obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového konania v čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Tento základný princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení Civilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní tvoriacich predmet úpravy týchto poriadkov. 31. V nadväznosti na tieto princípy bol do civilného procesného práva zaradený § 390 CSP s cieľom dosiahnutia zvýšenia rýchlosti a efektívnosti súdneho konania a skrátenia celkovej dĺžky súdneho konania (tzv. zásada jedenkrát a dosť). Dané ustanovenie ukladá odvolaciemu súdu povinnosť, aby sám rozhodol vo veci, ak je naplnená hypotéza tejto normy, teda ak rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.

Z hľadiska systematiky Civilného sporového poriadku ide o ustanovenie špeciálne vo vzťahu k ustanoveniam upravujúcim iné spôsoby rozhodovania o podanom odvolaní (vrátane § 389 CSP). Aj zo skoršej rozhodovacej praxe ústavného súdu vyplýva, že pri splnení predpokladov na aplikáciu § 390 CSP je daná zákonná povinnosť odvolacieho súdu postupovať dôsledne podľa tohto ustanovenia bez možnosti akýchkoľvek úvah od tohto ustanovenia sa odkloniť (I. ÚS 227/2018, II. ÚS 531/2018).

Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2022. s. 1475.). Pre vzťah k § 390 CSP teda platí, že odvolací súd musí sám napraviť prípadné chyby, ktorých sa ešte prvoinštančný súd v skutkových zisteniach a úvahách alebo nesprávnosti právneho vyhodnotenia dopustil. Z odôvodnenia rozhodnutí vydaných dosiaľ v danej kauze nevyplýva, že by takúto nápravu krajský súd s použitím zákonných ustanovení (§ 384, § 385 či § 382 CSP) vykonať nemohol.

III. ÚS 570/2023), ktoré však na podstate § 390 CSP nič nemenia a ani neotvárajú priestor na jeho nerešpektovanie [I. ÚS 211/2023, IV. ÚS 439/2024, IV. ÚS 578/2024, I. ÚS 341/2025 (ZNaU č. 27/2025)]. 36. Ústavný súd napr. akceptoval odklon od § 390 CSP v situácii, keď prvý zrušený rozsudok súdu prvej inštancie bol rozsudok pre zmeškanie s tým, že v prvom odvolacom konaní posudzoval len námietky týkajúce sa nesplnenia podmienok na rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie, teda v danej situácii (v prvom odvolacom konaní) nešlo o meritórny prieskum (IV. ÚS 215/2022).

Poukázal na to, že osobitným rozsudkom okresného súdu bolo zrušené právo spoločného nájmu k bytu a za nájomcu určil sťažovateľku. V bode 19 prvého kasačného uznesenia krajský súd uviedol, že pri stanovení ceny tejto majetkovej hodnoty sa vychádza zo stavu ku dňu zániku spoločného členstva rozvedených manželov v družstve, nie ku dňu právoplatnosti rozvodu ani ku dňu zabezpečenia bytovej náhrady. Ďalej tiež uviedol, že hoci „sa pri oceňovaní vychádza zo stavu tohto podielu v dobe zániku spoločného členstva rozvedených manželov v družstve, určuje sa cena zodpovedajúca dobe, kedy sa vyporiadava.“. Následne krajský súd v bode 23 citoval právnu vetu z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1VCdo/1/2021, podľa ktorej „pri oceňovaní členského podielu v bytovom družstve v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov treba vychádzať z obvyklej ceny tohto podielu v dobe zániku spoločného nájmu družstevného bytu a spoločného členstva rozvedených manželov v družstve.“. Krajský súd v prvom zrušujúcom uznesení zaviazal

členského podielu. V bode 28 sa zaoberal aj relevantným časom pre určenie ceny členského podielu, pričom poukázal na svoj predchádzajúci pokyn, „v zmysle ktorého malo byť ocenenie členského podielu v bytovom družstve vykonané podľa stavu daného v čase vyporiadania BSM.“. Okresný súd pritom vychádzal z odhadovanej ceny členského podielu v roku 2012 napriek tomu, že o vyporiadaní BSM rozhodoval v roku 2024. Podľa krajského súdu možno predpokladať nie zanedbateľný posun v cenách bytov v uvedenom období, ktorý mal byť zohľadnený pri vyporiadaní

39. Krajský súd v bodoch 31 a 32 odôvodnil odklon od príkazu vyjadreného v § 390 CSP s poukazom na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 570/2023. Podľa krajského súdu okresný súd nedôsledným splnením záväzného pokynu postavil odvolací súd do situácie, v ktorej by ako prvý a posledný riešil rozpory medzi jednotlivými dôkazmi, čím by sa ocitol v situácii súdu prvej inštancie. Civilný sporový poriadok pritom stranám priznáva, aby sa o spore rozhodlo v dvoch inštanciách.

vyplývajúci. V bode 33 napadnutého uznesenia krajský súd zopakoval svoj pokyn, keď uviedol, že úlohou okresného súdu bude „náležite zistiť všeobecnú cenu členského podielu v bytovom družstve v dobe rozhodnej pre vyporiadanie BSM a následne opakovane vykonať vyporiadanie BSM, zohľadňujúc pritom odvolaciu argumentáciu strán sporu.“.

Krajským súdom vymedzené okolnosti nepredstavujú také výnimočné okolnosti, ktoré by ústavne akceptovateľne odôvodňovali výnimku z imperatívu vyjadreného v špecifikovanom zákonnom ustanovení. Vo všeobecnosti výnimky zo zákonného pravidla je potrebné interpretovať zásadne reštriktívne. Aplikujúc tento prístup, ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu v procese zisťovania relevantného skutkového stavu a v procese hodnotenia dôkazov bol nesprávny, ale nevykazuje takú závažnosť a rozsah, ktorý by odôvodňoval odklon od pravidla vyjadreného v § 390 CSP.

konania. Poukázanie na takéto okolnosti je preto nedostatočné, keďže § 390 CSP v sebe inherentne obsahuje špecifikované dôsledky. Je teda potrebné, aby odvolací súd identifikoval okolnosti a dôvody, ktoré presahujú tento rámec. V aktuálne prerokúvanej veci takéto okolnosti a dôvody krajský súd v napadnutom uznesení nevymedzil.

zániku spoločného nájmu bytu (rozsudok o zrušení spoločného nájmu nadobudol právoplatnosť v apríli 2012, pozn.). Zároveň pomerne nejasne a protirečivo uviedol, že sa „pri oceňovaní vychádza zo stavu tohto podielu v dobe zániku spoločného členstva rozvedených manželov v družstve, určuje sa cena zodpovedajúca dobe, kedy sa vyporiadava“. Z tohto pohľadu neobstojí výčitka krajského súdu smerom k okresnému súdu v napadnutom uznesení, že sa (snažil) určiť cenu členského podielu k roku 2012, keďže tento postup zodpovedá časti jeho záväzného príkazu (oceniť členský podiel ku dňu zániku spoločného nájmu a zániku spoločného členstva v družstve) a tiež právnym záverom, ktoré najvyšší súd vyslovil v citovanom rozhodnutí, na ktoré odkazoval krajský

43. Odkazujúc na svoju judikatúru, kde ústavný súd už naznačil veľmi náročné rozhodovanie veci zo strany všeobecných súdov, v rámci obiter dicta poznamenáva, že obvyklá cena porovnateľných majetkových hodnôt v čase zrušenia spoločného členstva môže byť v porovnaní so stavom v čase právoplatného rozhodnutia o vyporiadaní BSM až v extrémnom nepomere (k tomu pozri

45. V opätovnom zrušení a vrátení veci okresnému súdu v rozpore s procesným právom ústavný súd identifikoval aj porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu), keďže zvolený neefektívny postup nesmeroval k nastoleniu účinnej a rýchlej právnej istoty sťažovateľky, ale, práve naopak, jej dosiahnutie spomalil. 46. Ústavný súd v súvislosti s návrhom sťažovateľky na zrušenie napadnutého uznesenia a vrátenie veci krajskému súdu dospel k záveru, že na dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby tomuto návrhu vyhovel (bod 2 výroku nálezu). Krajský súd je v ďalšom konaní vo veci podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze, pričom jeho úlohou bude postupovať v ďalšom priebehu odvolacieho konania bez zbytočných prieťahov tak, že vo veci sám rozhodne (§ 390 CSP) a svoje rozhodnutie náležite odôvodní.

V. Primerané finančné zadosťučinenie

47. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to požiadal. 48. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). 49. Ústavný súd nevyhovel návrhu sťažovateľky na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (bod 4 výroku nálezu), keďže zrušenie napadnutého uznesenia a vrátenie veci krajskému súdu predstavuje dostatočnú satisfakciu. Sťažovateľka v rámci návrhu na priznanie finančného zadosťučinenia poukazovala na celkovú dĺžku napadnutého konania. Celkovú dĺžku napadnutého konania ústavný súd nemohol zohľadniť aj vzhľadom na to, že do petitu ústavnej sťažnosti zahrnula len napadnuté uznesenie krajského súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Druhé odvolacie konanie trvalo približne jeden rok, čo nemožno považovať za neprimerané trvanie odvolacieho konania.

VI. Trovy konania