I. ÚS 113/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 113/2016-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2016 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Magyar Nemzeti Vagyonkezelő Zártkörűen Működő Részvénytársaság (Zrt.), Pozsonyi út 56, Budapešť, Maďarská republika, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Legal Counsels s. r. o., Tallerova 10, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Gabriel Havrilla, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice II č. k. 49 Er 1213/2011-390 z 12. januára 2012, uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 14 CoE 30/2012-718 z 27. septembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Oboer 51/2013-980 z 30. januára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Magyar Nemzeti Vagyonkezelő Zártkörűen Működő Részvénytársaság (Zrt.) o d m i e t a .

2. Z obsahu sťažnosti a z príloh vyplýva, že sťažovateľka v právnom postavení oprávnenej v exekučnom konaní vedenom pôvodne na okresnom súde pod sp. zn. 49 Er 1213/2011 bola účastníčkou konania o vymoženie sumy 1 328 548 000 HUF, 20 % ročného úroku z omeškania zo sumy 675 000 000 HUF od 2. marca 2004 do zaplatenia, 1 114 954 USD a úrokov z omeškania vo výške trojmesačného LIBOR na USD podľa sadzby Bloomberga zo sumy 1 040 000 USD od 2. marca 2004 do zaplatenia s príslušenstvom. Sťažovateľka v úvode podanej ústavnej sťažnosti uvádza, že „... na základe vykonateľného exekučného titulu na peňažné plnenie, rozhodcovského rozsudku č. k. SCH- 4821, ktorý vydalo Medzinárodné arbitrážne centrum Spolkovej hospodárskej komory Rakúska vo Viedni dňa 07.10.2004... bolo uložené povinnému: VSŽ a.s. Košice... aby zaplatil oprávnenému: Hungarian Privatization and State Holding Company (maď.: Állami Privatizációs és Vagyonkezelő Zrt.)... sumu vo výške 1 328 548 000 HUF s 20% ročným úrokom z omeškania zo sumy 675 000 000 HUF od 02.03.2004 do zaplatenia a sumu vo výške 1 114 954 USD a úroky z omeškania vo výške trojmesačného Libor na USD podľa sadzby Bloomberga zo sumy 1 040 000 USD od 02.03.2004 do zaplatenia.

Následne po podaní odvolania oprávneným povinný zobral svoj návrh na pripustenie zmeny účastníka konania na strane povinného späť v rámci svojho vyjadrenia k odvolaniu zo dňa 29.02.2012. Dňa 16.10.2012 , advokát substitučne splnomocnený splnomocneným právnym zástupcom oprávneného, osobne nahliadol do spisu v predmetnej veci na Krajskom súde v Košiciach, pričom v spise našiel výzvu na vyčíslenie trov konania zo dňa 9.10.2012, adresovanú povinnému, pričom oprávnený na vyčíslenie trov konania vyzvaný nebol. Vzhľadom na vyššie uvedené splnomocnený právny zástupca oprávneného (sťažovateľa) podal ešte 16.10.2012 námietku zaujatosti proti sudcovi Krajského súdu v Košiciach JUDr. Romanovi Rizmanovi. Námietku zaujatosti odôvodnil pochybnosťou o nezaujatosti sudcu Krajského súdu v Košiciach JUDr. Romana Rizmana, a to so zreteľom na jeho pomer k účastníkom konania, nakoľko na vyčíslenie trov vyzval iniciatívne len jedného účastníka konania. Máme za to, že takýmto svojim konaním zároveň prezumoval výsledok rozhodnutia vo veci samej. ... Dňa 29.10.2012 bolo splnomocnenému právnemu zástupcovi oprávneného doručené

uznesenie

Krajského súdu v Košiciach č. k. 14 CoE 30/2012-718 zo dňa 27.09.2012, ktorým bolo potvrdené prvostupňové uznesenie Okresného súdu Košice II č. k. 49 Er 1213/2011- 390. Uvádzame, že v čase nahliadania do súdneho spisu, teda 16.10.2012 sa spis nachádzal ešte stále na Krajskom súde a neobsahoval uznesenie z 27.09.2012. Len pre úplnosť dodávame, že toto uznesenie Krajského súdu v Košiciach bolo doručené Okresnému súdu Košice II až dňa 19.10.2012, teda až po tom, čo bola Krajskému súdu v Košiciach doručená námietka zaujatosti (16.10.2012) podaná splnomocneným právnym zástupcom oprávneného. Chceli by sme zdôrazniť skutočnosť, že na uznesení Krajského súdu v Košiciach je dátum 27.09.2012, avšak pri nahliadaní do spisu dňa 16.10.2012 sa takéto uznesenie v spise nenachádzalo, toto bolo do spisu dodané až po tom, ako bola podaná námietka zaujatosti proti sudcovi Krajského súdu v Košiciach JUDr. Romanovi Rizmanovi. ... Proti uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27.09.2012 sp. zn. 14 CoE 30/2012 podal oprávnený... dňa 28.11.2012 dovolanie.

3. Sťažovateľka následne pomerne podrobne dáva do rozporu závery okresného súdu aj krajského súdu a zastáva názor, že napadnutým rozhodnutím okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu došlo v jej prípade k porušeniu základného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa č. 6 ods. 1 dohovoru.

. . v čase vyhlásenia rozhodnutia prvostupňového súdu mal povinný preukázateľne na území Slovenskej republiky majetok, ktorý mohol byť predmetom exekučného konania a prvostupňový súd nebol oprávnený v čase vydania rozhodnutia predmetnú exekúciu

. . Sme toho názoru, že súd prvého stupňa mal najskôr rozhodnúť uznesením o neprípustnosti exekúcie a až po právoplatnosti tohto uznesenia mohol súd prvého stupňa vydať uznesenie o zastavení exekúcie. . . . V plnom rozsahu sa preto pridŕžame nášho tvrdenia o nesprávnej interpretácii a následnej aplikácii ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, nakoľko prvostupňový súd si predmetnú právnu normu nesprávne vyložil a následne podľa takéhoto výkladu nesprávne postupoval, čím bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu.“. Krajskému súdu sťažovateľka následne vyčíta zmätočný postup, keď vydaním rozhodnutia vo veci samej krajský súd rozhodol po doručení námietky zaujatosti voči

. . nezákonne prezumovalo výsledok rozhodnutia vo veci samej, nakoľko v čase zaslania výzvy na vyčíslenie trov konania povinnému, neboli účastníci konania ešte s rozhodnutím druhostupňového súdu oboznámení“ a bolo navyše v rozpore s výrokom napadnutého rozhodnutia krajského súdu č. k. 14 CoE 30/2012-718 z 27. septembra 2012, v zmysle ktorého „.

. . vydal uznesenie č. k. 14 CoE 30/2012-718 až po tom, ako vyzval povinného na vyčíslenie trov a najmä až po podaní námietky zaujatosti proti sudcovi Krajského súdu v Košiciach JUDr. Romanovi Rizmanovi, ktorý predmetné uznesenie vo veci vydal, čím bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivý proces, a to najmä z dôvodu, že až do 16.10.2012 sa toto uznesenie preukázateľne nenachádzalo v súdnom spise a tiež z dôvodu, že výzva súdu na vyčíslenie trov konania nemohla byť vydaná trinásť dní po vydaní predmetného uznesenia, nakoľko je v úplnom rozpore s jeho znením. Z týchto dôvodov je zjavné, že Krajský súd v Košiciach pred rozhodnutím o podanej námietke zaujatosti prijal rozhodnutie vo veci samej, čím bolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže konaním súdu nebol dodržaný zákonom predpísaný procesný postup, a teda postup súdu bol v rozpore s ústavnoprávnymi princípmi.“.

II.

5. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie

sa nemusí odôvodniť.

7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

11. Sťažovateľka mala k dispozícii na ochranu svojich základných práv podľa ústavy proti rozhodnutiu okresného súdu, ktorý je súdom prvého stupňa, riadny opravný prostriedok, ktorý aj využila.

Príslušným súdom na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľky bol v odvolacom konaní krajský súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu č. k. 49 Er 1213/2011-390 z 12. januára 2012, a preto sťažnosť sťažovateľky z tohto dôvodu v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 14 CoE 30/2012-718 z 27. septembra 2012

12. Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu krajského súdu č. k. 14 CoE 30/2012-718 z 27. septembra 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“). Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

13. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

16. V poradí prvou sťažnostnou námietkou sťažovateľky v kontexte napadnutého rozhodnutia krajského súdu je námietka týkajúca sa zmätočného postupu krajského súdu, ktorý napadnuté rozhodnutie č. k. 14 CoE 30/2012-718 z 27. septembra 2012 vydal predtým, ako rozhodol o podanej námietke zaujatosti voči sudcovi JUDr. Rizmanovi.

16.A Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na časť odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu č. k. 4 Oboer 51/2013-980 z 30. januára 2015, v rámci ktorého najvyšší súd k predmetnej námietke zaujal stanovisko, s ktorým sa ústavný súd v plnom rozsahu stotožňuje.

16.B Uvedené skutočnosti tak, ako ich uviedol najvyšší súd, považoval ústavný súd za preukázané i zo spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 49 Er 1213/2011, ktorý si ústavný súd zapožičal v záujme objektívneho posúdenia skutočností uvádzaných sťažovateľkou v sťažnosti. Kým krajský súd uznesením č. k. 14 CoE 30/2012-718 z 27. septembra 2012 potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. 49 Er 1213/2011-390 z 12. januára 2012 a účastníkom náhradu trov konania nepriznal, sporná námietka zaujatosti voči sudcovi JUDr. Rizmanovi bola zo strany sťažovateľky krajskému súdu doručená faxovým podaním

17. Rovnako námietka sťažovateľky týkajúca sa „odobrenia“ postupu okresného súdu, ktorý neodmietol oneskorene podané námietky povinného a vo veci rozhodol, podľa názoru ústavného súdu neobstojí a nemá žiadnu právnu relevanciu. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí v nadväznosti na uvedenú námietku uviedol, že „.

. . súd prvého stupňa náležite odôvodnil vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie, a to nedostatkom právomoci súdov Slovenskej republiky, pričom túto skúmal ex offo. K uvedenému záveru dospel po zistení, že povinný nemá na území Slovenskej republiky sídlo, ani majetok a oprávnený nepreukázal dohodu s povinným, ktorou by bola založená právomoc súdov

povinnému. Uviedol, že z dôvodu existencie neodstrániteľnej podmienky konania (nedostatku právomoci), na ktorú musí súd prihliadať ex offo, nebolo možné v už začatom exekučnom konaní pokračovať a súd prvého stupňa dôvodne vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Pre rozhodnutie o odvolaní oprávneného bolo podstatné posúdenie právomoci súdov Slovenskej republiky v danej exekučnej veci konať, a preto sa už odvolací súd nezaoberal ďalšími námietkami, keďže pre rozhodnutie v prejednávanej veci boli právne bezvýznamné. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia tak odpovedá na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Okolnosť, že táto odpoveď oprávneného neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. v spojení sust. § 167 ods. 2 O. s. p., pretože za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek oprávneného. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s názorom prvostupňového, ako aj

18. V poradí ďalšou námietkou sťažovateľky bolo tvrdené odobrenie nesprávnych právnych záverov okresného súdu (o neexistencii právomoci slovenských súdov v danej exekučnej veci konať) zo strany krajského súdu, ktoré mali byť podľa názoru sťažovateľky v rozpore so skutkovými zisteniami okresného súdu. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že v konaní podľa čl. 127 ústavy sa v zásade nevykonáva dokazovanie na preukázanie skutkového stavu a ústavný súd vychádza zo skutkových zistení, ktoré boli podkladom pre namietané rozhodnutia všeobecných súdov (§ 55 zákona o ústavnom súde). Keďže ústavný súd nie je opravným súdom a vo veci dokazovanie nevykonáva, i táto námietka sťažovateľky neobstojí.

Povinný nemá na území Slovenskej republiky sídlo, ani majetok, nie je teda daná právomoc súdov Slovenskej republiky vykonať exekúciu proti povinnému. Ide o neodstrániteľný nedostatok (podmienky) konania, pre ktorý nemožno už v začatom exekučnom konaní pokračovať. Súd prvého stupňa preto dôvodne vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. ... V posudzovanej veci z exekučného spisu Ex 173/11 súdnej exekútorky JUDr. Lenky Borovskej vyplýva, že zisťovala majetok povinného na území Slovenskej republiky (Daňový úrad Bratislava I, polícia, kataster nehnuteľností, Centrálny depozitár cenných papierov a iné). O týchto zisteniach s negatívnym výsledkom informovala súdna exekútorka oprávneného prostredníctvom jeho právneho zástupcu listom zo dňa 18.8.2011. Na toto jej podanie oprávnený nereagoval, teda neoznámil majetok (pohľadávky), ktorý mal povinný na našom území, a o ktorom mal zrejme v tom čase vedomosť. Súd prvého stupňa v súvislosti s podaním povinného zabezpečil spis súdneho exekútora a na základe zistení v exekučnom konaní exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Až v odvolacom konaní oprávnený označil majetok (pohľadávky), ktorý mal povinný na našom území. V priebehu odvolacieho konania však tieto pohľadávky z rôznych dôvodov, podľa záveru odvolacieho súdu, zanikli a iný majetok povinného nachádzajúci sa na území Slovenskej republiky oprávnený neoznačil, preto odvolaciemu súdu neostávalo iné, ako potvrdiť napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa.“. S ohľadom na citované závery krajského súdu ústavný súd uvádza, že úvahy krajského súdu považuje v tomto ohľade za legitímne a logické, nevybočujúce zo zákonného rámca, ktorým bol krajský súd pri rozhodovaní viazaný. Závery krajského súdu teda nemožno hodnotiť ako svojvoľné a z ústavného hľadiska je rozhodnutie krajského súdu primeraným spôsobom odôvodnené, a preto akceptovateľné a udržateľné. Úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach ústavne aplikovateľným spôsobom aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd. Ústavný súd nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné, a to i v prípade, ak by k nim mal čiastové výhrady.

21. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu č. k. 4 Oboer 51/2013-980 z 30. januára 2015, ústavný súd podotýka, že sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, v tomto smere ústavnú sťažnosť neodôvodnila v zmysle požiadavky § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Na podporu svojho tvrdenia o porušení v petite označených práv rozhodnutím najvyššieho súdu sťažovateľka v podanej sťažnosti neuviedla žiadne konkrétne argumenty, ktoré by akýmkoľvek spôsobom takéto porušenie signalizovali. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že sťažnosť sťažovateľky v tejto časti neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, a preto nespĺňa ani podstatnú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a preto ju v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

23. Ústavný súd v závere taktiež poznamenáva, že v zmysle ustanovenia § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje. Hoci splnomocnenie doručené sťažovateľkou spolu s ústavnou sťažnosťou vykazovalo vadu neurčitosti, keďže v ňom nebolo vymedzené, akej veci sa (v konaní pred ústavným súdom) týka, ústavný súd vzhľadom na iné dôvody odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil pri svojom ďalšom postupe od odstraňovania tohto nedostatku náležitostí.

24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2016