I. ÚS 116/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti bnt restructuring k. s.,

Cintorínska 7, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej ako „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 K 26/2014­123 z 3. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesením sp. zn. 4 K 26/2014 z 23. júna 2014 (zverejneným v Obchodnom vestníku 27. júna 2014 pod č. OV 112/2014) ustanovil sťažovateľku do funkcie správkyne úpadcu , .

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza: „Dňa 08. 10. 2014 doručil sťažovateľ ako správca úpadcu, Okresnému súdu Bratislava I návrh na priznanie paušálnej odmeny správcu do konania prvej schôdze veriteľov vo výške 6 638,78 EUR v zmysle § 43 ods. 1 veta prvá ZKR v spojení s § 12 ods. 2 písm. c) vyhlášky č. 665/2005 Z. z. ... Okresný súd Bratislava I uznesením priznal sťažovateľovi paušálnu odmenu za výkon funkcie správcu do konania prvej schôdze veriteľov vo výške 497,91 EUR ako v prípade konkurzu fyzickej osoby ­ nepodnikateľa a nie ako žiadal sťažovateľ, t. j. vo výške 6 638,78 EUR ako v prípade konkurzu fyzickej osoby ­ podnikateľa.“

Podľa názoru sťažovateľky okresný súd nepostupoval správne, ak osobu úpadcu považoval za fyzickú osobu – nepodnikateľa, pretože „... z informácií získaných v priebehu činnosti správcu úpadcu správca zistil, že činnosť úpadcu pred vyhlásením konkurzu bola podnikaním, nakoľko podnikal prostredníctvom nasledovných spoločností, či už ako spoločník alebo konateľ:

Sťažovateľka s poukazom na relevantnú právnu úpravu, ako i rozsiahlu judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ústavného súdu a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky argumentuje detailnou analýzou a komparáciou pojmov fyzická osoba – podnikateľ vs. fyzická osoba – nepodnikateľ, ktorou formuluje závery, podľa ktorých „... úpadca by mal byť pre účely ZKR a Vyhlášky k ZKR považovaný za fyzickú osobu – podnikateľa...“. Zároveň v nadväznosti na citácie častí odôvodnenia uznesenia č. k. 4 K 26/2014­123 z 3. decembra 2014 spochybňuje a poukazuje na rozpory právnych záverov okresného súdu a formuluje závery, v zmysle ktorých okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia „... uviedol... formalistickú, neodôvodnenú a nepresvedčivú argumentáciu spornej časti uznesenia... ohľadom právneho statusu úpadcu, t. j. či je fyzickou osobou ­ podnikateľom alebo fyzickou osobou ­ nepodnikateľom, odkazujúcu na ustanovenia §§ 79 ods. 1 veta prvá a druhá, 79 ods. 1 veta piata a 153 ods. 2 OSP, a k právnej otázke prečo považuje porušovateľ úpadcu za FO ­ nepodnikateľa a vyjadrení sa k právne a skutkovo relevantným argumentom sťažovateľa len formalisticky konštatuje a opakuje, že tieto argumenty považuje za irelevantné, lebo v dlžníckom návrhu na vyhlásenie konkurzu a v uznesení súdu o vyhlásení konkurzu je navrhovateľ uvedený ako FO ­ nepodnikateľ.“.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

V zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny sa každý môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd (po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia okresného súdu) v intenciách podanej sťažnosti posudzoval ústavnú akceptovateľnosť dôvodov, na základe ktorých okresný súd napadnutým uznesením č. k. 4 K 26/2014­123 z 3. decembra 2014 priznal sťažovateľke paušálnu odmenu v namietanej sume 497,91 €.

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia relevantných právnych noriem [zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 665/2005 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 665/2005 Z. z.“)], podstatné pre posúdenie veci, boli interpretované a aplikované správne a úvahy okresného súdu, ktoré vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, legitímne a ústavnoprávne akceptovateľné.

Dlžníka fyzickej osoby nepodnikateľa na vyhlásenie konkurzu. V návrhu sa Dlžník označil menom, priezviskom, dátumom narodenia. Z označenia Dlžníka v návrhu je tak zrejmé, že sa Dlžník domáhal vyhlásenia konkurzu na svoj majetok ako fyzickej osoby nepodnikateľa.

o uplatňovaní zásady rovnakého zaobchádzania so ženami a mužmi vykonávajúci činnosť ako samostatne zárobkovo činné osoby a zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov za samostatne zárobkovo činnú osobu.

a vyhl. MS SR č. 665/2005 Z. z. definoval. Správca poukazuje na ust. § 168 ods. 2 ZKR, ktorý nepriamo ustanovuje ako možnosť podnikania „fyzickej osoby podnikateľa“ prostredníctvom účasti spoločníka na spoločnosti s ručením obmedzeným.

do 2014. Ide predovšetkým o pohľadávky veriteľov Sociálna poisťovňa, Slovenská republika Daňový úrad banská Bystrica a Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s. Ustanovenie § 79 ods. 1 O. s. p. jasne definuje, akým spôsobom je potrebné identifikovať účastníka konania. Ak je účastníkom fyzická osoba, návrh musí obsahovať meno, priezvisko, prípadne aj dátum narodenia a telefonický kontakt, bydlisko účastníkov, prípadne ich zástupcov, údaj o štátnom občianstve. V prípade fyzickej osoby podnikateľa zákon vyžaduje, aby bola táto označená obchodným menom, sídlom a identifikačným číslom, ak je pridelené.

Dlžníka jednoznačne vyplýva, že konkurz bol vyhlásený na majetok fyzickej osoby ­nepodnikateľa, nakoľko Dlžník bol v návrhu označený menom, priezviskom, dátumom narodenia. V uznesení o vyhlásení konkurzu súd zároveň rozhodol o otvorení malého konkurzu. Súd má navyše za to, že s odkazom na ust. § 153 ods. 2 O. s. p. ani v konkurznom konaní na majetok úpadcu nemožno prekročiť návrh dlžníka na vyhlásenie konkurzu, a preto súd v súlade s návrhom Dlžníka vyhlásil konkurz fyzický osobu: , , bytom . V čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu, ani v súčasnosti Dlžník nebol a nie je zapísaný v Živnostenskom registri SR. Vyššie uvedené skutočnosti, na podklade ktorých považuje Odvolaný správca Úpadcu za fyzickú osobu ­ podnikateľa, a na podklade ktorých žiada o priznanie paušálnej odmeny vo výške 4 647,15 €, sú podľa názoru súdu irelevantné, nakoľko má súd za to, že Úpadca je fyzickou osobou ­ nepodnikateľom, čo vyplýva jednak z návrhu Dlžníka na vyhlásenie konkurzu, ako aj z uznesenia súdu zo dňa 23. 06. 2014, č. k. 4K/26/2014­33, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28. 06. 2014, ktorým súd vyhlásil konkurz na majetok Dlžníka fyzickej osoby ­ nepodnikateľa. Vzhľadom k uvedenému súd posudzoval návrh Správcu na priznanie paušálnej odmeny ako návrh v zmysle § 43 ods. 1 ZKR v spojení s ust. § 12 ods. 1 vyhl. MS SR č. 665/2005 Z. z.»

Okresný súd sa následne vysporiadal s opodstatnenosťou nároku správcu na priznanie paušálnej odmeny do konania prvej schôdze veriteľov nahliadnutím do spisového materiálu a s poukazom na ustanovenie § 43 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v spojení s ustanovením § 12 ods. 1 vyhlášky č. 665/2005 Z. z. priznal správcovi paušálnu odmenu za výkon funkcie správcu do konania prvej schôdze veriteľov v sume 497,91 €.

Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom sťažovateľky, že by išlo o formalizmus pri výklade ustanovení právnych predpisov vzťahujúcich sa na vec sťažovateľky. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor okresného súdu svojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Uvedené nedostatky však z napadnutého uznesenia okresného súdu nevyplývajú.

Ústavný súd v tejto súvislosti zároveň pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením okresného súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako i právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.