I. ÚS 118/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a čl. 13 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a 3 a 4, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 a 8 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PK 1 T 26/2011, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 To 6/2013 a v konaní vedenom pod sp. zn. 2 TdoV 3/2015, ako aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 TdoV 3/2015 zo 16. júla 2015 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu zo 16. júla 2015“) v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 To 6/2013 z 28. novembra 2013 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu z 28. novembra 2013“) v spojení s rozsudkom špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK 1 T 26/2011 z 21. mája 2013 (ďalej len „rozsudok špecializovaného trestného súdu z 21. mája 2013“).

Na základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom z 28. novembra 2013 zrušil rozsudok špecializovaného trestného súdu z 21. mája 2013 vo výroku o treste a na základe § 322 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestného poriadku) mu podľa 295 ods. 4 a § 38 ods. 2 a 7 Trestného zákona s poukazom na § 37 písm. h) a § 42 ods. 1 Trestného zákona uložil súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 13 rokov. Podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona ho na výkon uloženého trestu zaradil do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Najvyšší súd podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona ďalej sťažovateľovi uložil aj trest prepadnutia veci (mobilného telefónu) a bol mu uložený peňažný trest vo výmere 1 000 € s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 3 mesiace.

V zákonom ustanovenej lehote podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu dovolanie proti rozsudku najvyššieho súdu z 28. novembra 2013, ktorým sa domáhal vyslovenia porušenia zákona v neprospech jeho osoby, zrušenia tohto rozsudku vo výroku o treste týkajúceho sa jeho osoby, ako aj ďalších rozhodnutí na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúcich, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad, a prikázania opätovného prerokovania a rozhodnutia vo veci. Najvyšší súd uznesením zo 16. júla 2015 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie sťažovateľa odmietol.

Vzhľadom na uvedené mal podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd v predmetnom konaní konštatovať nezákonnosť dôkazov získaných na základe ustanovenia nesúladného s ústavou a v kontexte s ďalšími popísanými závažnými pochybeniami mal tento súd zrušiť

rozsudok

z 28. novembra 2013 a vec vrátiť na jej opätovné prerokovanie a rozhodnutie.

Sťažovateľ považoval za potrebné poukázať na ďalšie podľa neho podstatné chyby, ktorými bolo poznačené konanie pred najvyšším súdom, ako aj konanie pred špecializovaným trestným súdom, ktoré taktiež samy osebe podľa jeho názoru spôsobili porušenie jeho práv a slobôd a na ktoré aktívne v rámci podaných riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov poukazoval.

Podanie odvolania proti rozsudku špecializovaného trestného súdu z 21. mája 2013 odôvodnil sťažovateľ podstatnými chybami konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby, ale i podstatnými chybami v napadnutých výrokoch rozsudku spočívajúcimi najmä v nejasnosti alebo neúplnosti jeho skutkových zistení, v nevysporiadaní so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie a taktiež v pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy.

Ku skutku uvedenému v bode 6 rozsudku špecializovaného trestného súdu z 21. mája 2013, t. j. vo veci obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona, sťažovateľ uviedol, že má výhrady k právnej kvalifikácii skutku, tak ako ju ustálili súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci. Sťažovateľovi ako obžalovanému sa kládlo za vinu, že trestným činom podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona spôsobil značnú škodu ako

Rozsudok

špecializovaného trestného súdu z 23. februára 2012, ale ani rozsudok špecializovaného trestného súdu z 21. mája 2013 podľa neho neuvádzajú iný dôkaz ako výpoveď svedka . V tejto súvislosti sťažovateľ zdôraznil, že ani ostatné dokazovanie podľa neho nepreukázalo, že by sa uvedeného činu dopustil, napr. tým, že by sa na diaľničných nálepkách, resp. bločkoch od diaľničných nálepiek našli jeho daktyloskopické stopy alebo DNA, a jediný argument, na ktorom špecializovaný trestný súd založil svoj skutkový záver, je tvrdenie svedka o tom, že do predaja mal byť údajne zapojený, ktoré ale podľa neho vyvracia výpoveď spoluobžalovaného . Viacerí vypočutí svedkovia, menovite , a , uviedli, že sťažovateľ im diaľničné známky neponúkol, resp. ho ani nevideli tieto predávať. K výpovediam posledných dvoch menovaných sa špecializovaný trestný súd vôbec nevyjadril, a teda sa s týmito dôkazmi znejúcimi v prospech sťažovateľa nevysporiadal tak, ako to vyplýva z dikcie § 168 ods. 1 Trestného poriadku, a to ako v rozsudku z 23. februára 2012, tak ani v rozsudku z 21. mája 2013.

V danom prípade sťažovateľ zdôraznil, že je toho názoru, že len z jednej výpovedi chráneného svedka, pokiaľ táto výpoveď nie je verifikovaná ďalšími dôkazmi, nie je možné založiť rozhodnutie o vine. Dôveryhodnosť výpovede svedka

na skutočnosť, že menovaný bol v minulosti právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Šaľa sp. zn. 7 T 96/02 z 29. januára 2003 pre trestný čin krivej výpovede, a preto je sťažovateľ toho názoru, že jeho výpovede aj v spojitosti s ostatnými okolnosťami treba vyhodnocovať ako nepresvedčivé. Sťažovateľ zdôrazňuje, že čo sa týka vzťahu k diaľničným nálepkám, nebola potvrdená žiadna okolnosť, ktorú tvrdil o osobách zúčastnených na predaji (pozri výpovede svedkov , , , , , , , , , , , , , , , ).

Sťažovateľ následne poukázal na základné znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu, pričom zdôraznil, že úmyselné zavinenie páchateľa sa musí vzťahovať na všetky znaky tejto skutkovej podstaty, ináč nemôže ísť o spáchanie trestného činu podvodu a čin je dokonaný obohatením páchateľa alebo iného. V predmetnej veci podľa neho z vykonaného dokazovania vyplýva, že absentuje zákonný znak základnej skutkovej podstaty, pretože orgány činné v trestnom konaní nepredložili dôkaz o tom, kto bol uvedený do omylu, a teda komu boli údajne predané diaľničné známky. Sťažovateľ poukázal ďalej na to, že chránený svedok už v auguste 2009 oznámil orgánom činným v trestnom konaní, že predával diaľničné známky, pričom mal uvádzať konkrétne miesta predaja, osoby, ktoré ich mali údajne predávať, ako aj ich množstvá. Predmetné diaľničné známky mali byť v obehu až do februára 2010, t. j. 6 mesiacov, pričom orgány činné v trestnom konaní mali možnosť a pomerne dlhý čas na to, aby preverili pravdivosť výpovede chráneného svedka . Napriek tomu nebol predložený objektívny dôkaz o tom, či vôbec, resp. koľko bolo v skutočnosti predaných diaľničných nálepiek. Ak by aj teoreticky bola naplnená skutková podstata trestného činu podvodu, mohol tak špecializovaný trestný súd usudzovať len vo vzťahu k dvom diaľničným známkam, ako to vyplýva zo svedeckej výpovede z 24. novembra 2011, kde uvádza, že diaľničné nálepky boli kúpené na benzínovej pumpe Slovnaft v Senci na dva kamióny, ktoré boli neskôr zadržané políciou pri domovej kontrole, ktorá nesúvisela s týmto trestným činom. Svedok (na strane 5 v pokračovaní zápisnice z hlavného pojednávania) ďalej uvádza, že mu tieto diaľničné známky nikto z obžalovaných neponúkol na predaj a taktiež si nespomínal ani na ich nominálnu hodnotu, keďže za ne platil spoločne s naftou. Avšak v tejto súvislosti dal sťažovateľ do pozornosti, že uvedené kamióny boli zadržané v januári a ich fotodokumentácia bola vyhotovená o 6 mesiacov neskôr bez prizvania obhajoby, preto nie je vylúčené, že za dané obdobie mohlo dôjsť k manipulácii s pôvodnými diaľničnými známkami a ich výmene za falošné. Z tohto pohľadu sú podľa sťažovateľa tieto dôkazy získané nezákonne a nemalo sa na ne prihliadať. Podľa názoru sťažovateľa sa nemožno preto stotožniť so strohou argumentáciou najvyššieho súdu v dovolacom konaní, že: „Policajná akcia, pri ktorej boli zaistené kamióny súvisela s inou trestnou vecou, preto námietka o neprizvaní obhajoby neobstojí.“

Ďalej sťažovateľ uviedol, že «z iného uhla pohľadu pri úvahách o výške škody mal odvolací súd vychádzať okrem iného aj z rozsudku špecializovaného trestného súdu z 21. mája 2013 na str. 6, z ktorého vyplýva, že diaľničné známky sa predávali za cenu, ktorá bola cca 50% ich nominálnej hodnoty, pričom zo získanej sumy odvádzali časť podľa jeho požiadaviek a zostávajúcu časť si delili medzi sebou rovným dielom. Z výpovede chráneného svedka ku skutku v bode 6) obžaloby z 20. októbra 2011 na str. 9 v treťom odseku o delení zisku vyplýva, že podstatná časť peňazí zo zisku z predaja diaľničných známok bola pre . Na základe uvedeného, ak aj pripustíme, že celkový zárobok z predaja diaľničných známok predstavoval sumu 4.000 € až 4.300 €, ako to vyplýva z rozsudku z 21. mája 2013 na str. 72, pričom išlo o jeho väčšiu časť (viac ako polovica) z celkového zisku a zvyšok sa delil medzi ďalších 5 osôb rovným dielom, tak suma 4 000 resp. 4 300 € predstavuje 1/4 nominálnej hodnoty predaných diaľničných známok, z čoho logicky vyplýva, že celková výška škody by v tomto prípade bola 16 000 € najviac 17 200 €. Pri zachovaní základnej zásady „in dubio pro reo“ je nepochybné, že výška škody nedosahuje sumu 26 000 €, a teda maximálne prichádzalo do úvahy subsumovanie daného skutku pod § 221 ods. 2 TZ.».

Ani s uvedenými pochybeniami sa najvyšší súd v odvolacom ani dovolacom konaní podľa sťažovateľa nevysporiadali napriek tomu, že podľa neho ide okrem iného o nesprávnu aplikáciu hmotnoprávneho ustanovenia Trestného zákona, ktoré zakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že trestný čin podvodu, ktorého sa mal dopustiť, patrí medzi poruchové delikty, t. j. v tomto prípade následok tohto trestného činu by všeobecne mal znamenať poškodenie objektu trestného činu, konkrétne spôsobenie škody na majetku. Obohatením sa sťažovateľa na úkor iného by zároveň tento trestný čin bol aj dokonaný. Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že v prípade vyčíslenia výšky škody ďalšou sumou 61 350,50 €, ktorá predstavovala hodnotu vydaných diaľničných nálepiek, ktoré sa obžalovaným nepodarilo predať, nenastal následok, ktorý predpokladá objektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu podľa § 221 Trestného zákona, t. j. spôsobenie škody na majetku vo výške 61 350,50 €, a teda nejde o dokonaný trestný čin. Sťažovateľ poukázal na to, že pokus vyvoláva nebezpečenstvo rôznej intenzity len v prípade, ak následok môže byť spôsobený. Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že pri pokuse trestného činu sa nikdy nerozvinie príčinná súvislosť medzi konaním páchateľa a následkom jeho konania – ako aj v tomto prípade.

Sťažovateľ zároveň poukázal na skutočnosť, že «skutok č. 6 sa odlišuje tým, že dokazovaním nebolo zistené a ani vo výrokovej vete sa nenachádza zistenie, že na vykonanie tohto skutku mal dať súhlas alebo pokyn prípadne ho schváliť hierarchicky vyššie postavený člen zločineckej skupiny (podľa tvrdenia súdu to musel byť prezývaný , alebo minimálne ) a ani vykonanie tohto skutku nemuselo byť nikomu nahlásené a pri tomto skutku absentuje aj spôsob deľby zisku charakteristický pre zločinecké skupiny, v ktorých platí zásada, že určitú „šéfom“ stanovenú časť zisku dostanú hierarchicky najvyššie postavené osoby a zvyšok si delia vykonávatelia, resp. páchatelia trestného činu. V prípade, ak znaky zločineckej skupiny nie sú naplnené, nie je možné aplikovať právnu kvalifikáciu v zmysle § 221 ods. 4 písm. b) TZ».

Podľa sťažovateľa je skutkový záver špecializovaného trestného súdu, že sa dopustil obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) a 4 písm. b) Trestného zákona v rozpore s logikou a z tohto dôvodu arbitrárny, keďže odôvodnenie súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci je všeobecné, nekonkrétne a nepresvedčivé, čo znamená, že tieto súdy nenašli presvedčivú argumentáciu pre ustálenie jeho viny v tomto bode. Uvedeným postupom došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 49 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ ďalej namietal dôveryhodnosť a zákonnosť výpovede obžalovaného , ktorý sa vyjadroval aj ku skutočnostiam, ktoré sa mu nekladú za vinu, a týmto mu súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci de facto umožnili beztrestne klamať, čo by nemohla beztrestne urobiť osoba po zákonnom poučení v procesnom postavení svedka, a v tomto smere možno podľa sťažovateľa jeho výpoveď považovať za ďalší nezákonný dôkaz. Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd ako súd dovolací s touto jeho argumentáciou aj s poukazom na závery rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 43/2011 zo 14. marca 2012 týkajúceho sa rozhodovania súdu na základe nezákonných dôkazov riadne nevysporiadal, a tým zasiahol do jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K ďalšiemu závažnému pochybeniu v predmetnom konaní podľa sťažovateľa došlo na základe uznesenia špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-1T 26/2011 zo 17. decembra 2012, ktorým bola do konania pribratá znalecká organizácia a opätovne bol vykonaný znalecký posudok z odboru kriminalistiky, odvetvia pyrotechniky, a to napriek skutočnosti, že vec bola spotrebovaná, a teda fyzicky neexistovala. Zaistený predmet teda nemohol byť znalcovi predložený, a preto ani nebolo možné znalecky ho skúmať a zodpovedať na týmto súdom kladené otázky. S ohľadom na uvedené mal špecializovaný trestný súd podľa sťažovateľa postupovať podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku (obdobne ako v prípade obžalovaného zo spáchania prečinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi, ktorého podľa § 171 ods. 2 Trestného zákona spod obžaloby oslobodil) a oslobodiť ho ako obžalovaného spod obžaloby, pretože v prípade zaisteného predmetu – údajného granátu nebolo možné opakovať znalecké dokazovanie, a preto podľa sťažovateľa neexistuje žiaden relevantný dôkaz, že sa stal skutok, pre ktorý bol odsúdený. Sťažovateľ s poukazom na odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu zo 16. júla 2015 uviedol, že sa s ním nemôže stotožniť, pretože namietal v prvom rade nezákonnosť dôkazov, na základe ktorých súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci dospeli k záveru o vine a ktoré podľa jeho názoru nemohli byť jedným z usvedčujúcich dôkazov práve s ohľadom na ich rozpor so zákonom.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal aj na ustálenú judikatúru týkajúcu sa rozhodovania súdu v prípade nejednoznačnosti výsledkov vykonaného dokazovania (R 14/1964) a následne konštatoval, že vzhľadom na tzv. zbraňovú amnestiu mal špecializovaný trestný súd aplikovať § 285 písm. b) Trestného poriadku. Podľa sťažovateľa uvedené pochybenie špecializovaného trestného súdu zostalo bez povšimnutia najvyššieho súdu, ktorý sa s uvedenou argumentáciou predloženou sťažovateľom riadne nevysporiadal.

Sťažovateľ je toho názoru, že «samotné tvrdenia spoluobžalovaného a svedka , že v skupine sa používali aj granáty, nemôže bez ďalšieho byť dostatočným dôkazom preukazujúcim, že spáchal tento skutok ako člen nebezpečného zoskupenia a nemôže bez ďalšieho viesť k záveru, že aj keby zaistený predmet bol skutočne granátom, musel sťažovateľ o tom vedieť a mal tento predmet pre účely zločineckej skupiny, a teda aj ako člen zločineckej skupiny. Takýto záver pri absencii ďalších dôkazných prostriedkov nepreukazuje súvislosť medzi držbou zaisteného predmetu a údajným používaním granátov zločineckou skupinou, a teda nie sú naplnené všetky kvalifikačné prvky pojmu zločinecká skupina. Navyše neexistuje jediný priamy dôkaz o tom, že tento konkrétny zaistený predmet pochádza z trestnej činnosti zločineckej skupiny, alebo či mal byť použitý na spáchanie niektorého z trestných činov uvedených v § 129 ods. 3 TZ, na účely priameho alebo nepriameho získania finančnej alebo inej výhody. Uvedenú situáciu sťažovateľ ilustroval na príklade trestného konania vedeného pred Okresným súdom Pezinok pod sp. zn. 2T/52/2010 v trestnej veci ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 TZ spáchaného spolupáchateľstvom podľa § 20 TZ (spoločne bol obvinený s , ,a za údajný skutok zo dňa 27. 9. 2009). V uvedenej trestnej veci bol dňa 17. 3. 2011 vydaný oslobodzujúci rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 21. 3. 2011. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že napriek tomu že skutok sa mal údajne stať v čase, kedy v zmysle obžaloby mala existovať zločinecká skupina, sťažovateľovi ako aj ostatným spoluobžalovaným bolo kladené za vinu spáchanie tohto skutku „obyčajným spolupáchateľstvom“. Preto zdôrazňuje, že je toho názoru, že aj v prípade, ak aj súd mal za preukázanú existenciu zločineckej skupiny, nemôže to automaticky bez ďalšieho viesť k záveru, že akákoľvek údajná trestnú činnosť bola spáchaná v spojitosti s členstvom v zločineckej skupine. Ani týmto argumentom sa odvolací súd nezaoberal.».

V neposlednom rade sťažovateľ v rámci odvolania poukázal na skutočnosť, že ako jedinému z obžalovaných mu špecializovaný trestný súd ponechal nezmenenú výšku trestu odňatia slobody, a to napriek jeho priznaniu k spáchaniu skutku uvedenému v bode 1 obžaloby a ostatným poľahčujúcim okolnostiam, ktoré zostali týmto súdom nepovšimnuté. V súvislosti s podľa sťažovateľa zjavnými a neodôvodnenými rozdielmi vo výške uložených trestov odňatia slobody poukázal na tresty uložené v rámci uvedeného konania zostávajúcim spoluodsúdeným.

Z už uvedeného je podľa sťažovateľa zrejmé, že uvedeným postupom a rozhodnutiami súdov zúčastnenými na rozhodovaní predmetnej veci došlo k porušeniu ním označených práv.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a čl. 13 listiny, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a 3 a 4, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 a 8 a čl. 13 dohovoru postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK 1 T 26/2011, postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 To 6/2013 a v konaní vedenom pod sp. zn. 2 TdoV 3/2015, ako aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 TdoV 3/2015 zo 16. júla 2015 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 To 6/2013 z 28. novembra 2013 v spojení s rozsudkom špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK 1 T 26/2011 z 21. mája 2013. K porušeniu označených práv malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci - nevyhodnotili dôkazy získané postupom podľa § 116 Trestného poriadku predložené v tomto konaní (analýza telefonických rozhovorov a ich prepisov, analýza telefonických kontaktov odsúdeného a svedka ) po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 10/2014 z 23. apríla 2014 v dôsledku jeho účinkov ako nezákonné, - dostatočne v jeho prípade nezohľadnili priznanie ako poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 ods. 1 Trestného zákona, t. j. v súvislosti s uložením neprimeraného trestu, - v časti týkajúcej sa skutku uvedenom v bode 6 [obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) a 4 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. a) a na § 141 písm. a) Trestného zákona] nepreukázali dostatočne naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu v prípade sťažovateľa v kontexte preukázania objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu podvodu (preukázanie konania smerujúceho k predaju diaľničných známok) jedine výpoveďou chráneného svedka, nedostatočne preukázanej, resp. nepreukázanej výšky škody, ako aj nepreukázania následku, ktorý predpokladá objektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu podvodu, a napokon taktiež nenaplnenie znakov zločineckej skupiny v prípade tohto skutku, - v časti týkajúcej sa skutku uvedenom v bode 9 [obzvlášť závažný zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a) a 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona] nevykonali ním navrhnuté dôkazy preukazujúce, že si nebol vedomý funkčnosti zaisteného predmetu (nenaplnenie subjektívnej stránky trestného činu – pretože sa mylne domnieval, že zaistený predmet je dymovnica), nemohli vykonať opätovné znalecké dokazovanie pre neexistenciu zaisteného predmetu skúmania (granátu) a nezohľadnili, že sa na neho mala vzťahovať tzv. zbrojná amnestia.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa porušenia jeho práv nevyhodnotením dôkazov (analýza telefonických rozhovorov a ich prepisov, analýza telefonických kontaktov odsúdeného a svedka ) v dôsledku účinkov vydaného nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 10/2014 z 23. apríla 2014 ako nezákonných najvyšší súd v uznesení zo 16. júla 2015 v podstatnom uviedol: „Dovolací súd sa nestotožnil ani s názorom dovolateľa, že s poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR z 29. apríla 2014, PL. ÚS 10/2014 sú dôkazy získané postupom podľa § 116 Tr. por. (analýza telefonických rozhovorov a ich prepisov, analýza telefonických kontaktov odsúdeného a svedka ) nezákonné. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že dovolaciemu súdu je známy aj nález Ústavného súdu SR z 29. apríla 2015 v danej veci, ktorým bol vyslovený nesúlad ustanovení § 58 ods. 5 až ods. 7, § 63 ods. 6 zák. č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov, § 116 Tr. por. a § 76a ods. 3 zák. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov s čl. 13 ods. 4, čl.16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, ods. 3 a čl. 22 Ústavy SR, čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2, ods. 3, čl. 13 Listiny základných práv a slobôd a čl. 8 Dohovoru. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že zmena, resp. zrušenie procesných predpisov, ku ktorým dôjde prijatím neskoršieho zákona, resp. rozhodnutia ústavného súdu platí vždy do budúcnosti, t. j. nemá spätnú účinnosť a nemôže sa uplatniť pri hodnotení prípustnosti dôkazov vykonaných skôr, v súlade s vtedy platnou a účinnou právnou úpravou. V danej trestnej veci boli údaje o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke zabezpečené v čase pred rozhodnutím Súdneho dvora a Ústavného súdu SR a to plne v súlade s Trestným poriadkom, preto tu v žiadnom prípade nie je možné uplatniť tzv. pravú retroaktivitu, ktorá by spätne spôsobila neprípustnosť použitia týchto dôkazov.“

Pre označené ustanovenia zákona o ústavnom súde je charakteristické vzájomné pôsobenie princípu ochrany a zachovania ústavnosti na jednej strane a princípu právnej istoty na strane druhej. Oba princípy sú neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy. Princíp ochrany a zachovania ústavnosti sa realizuje v danom prípade samotným rozhodovaním ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy a jeho následnými právnymi účinkami na rozhodnutia, resp. rozhodovanie súdov a iných orgánov verejnej moci v individuálnych veciach. Princíp právnej istoty sa prejavuje v dvoch smeroch: jednak je založený na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak na zachovaní právoplatnosti rozhodnutí súdov a iných orgánov verejnej moci vychádzajúcich z prezumpcie ústavnosti. Podľa názoru ústavného súdu pri kolízii spomínaných princípov treba dať prednosť jednoznačne princípu zachovania a ochrany ústavnosti, a to za súčasného spolupôsobenia bŕzd vyplývajúcich z uplatnenia princípu právnej istoty (II. ÚS 72/06, IV. ÚS 29/06, mutatis mutandis I. ÚS 51/06).

V danom prípade bola sťažovateľom označeným nálezom sp. zn. PL. ÚS 10/2014 z 29. apríla 2014 konštatovaná ústavná nesúladnosť ustanovenia § 58 ods. 5 až 7 a § 63 ods. 6 zákona o elektronických komunikáciách, § 116 Trestného poriadku a § 76a ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov s čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3 a čl. 22 ústavy, čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a 3 a čl. 13 listiny a čl. 8 dohovoru. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa je podľa ústavného súdu potrebné predovšetkým poukázať na skutočnosť, že závery vyslovené v náleze sp. zn. PL. ÚS 10/2014 z 29. apríla 2014 nemajú vplyv na zmenu právneho stavu, t. j. zmenu zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu. Ústavným súdom konštatovaná nesúladnosť uvedených ustanovení s ústavou, listinou a dohovorom bola nálezom sp. zn. PL. ÚS 10/2014 z 29. apríla 2014 vyslovená z toho dôvodu, že tieto ustanovenia nestanovujú dostatočné garancie ochrany pred neprípustným zásahom do práva na súkromie, pretože okrem iného nepodmieňujú zisťovanie údajov o uskutočnenej komunikačnej prevádzke zo strany orgánov činných v trestnom konaní požiadavkou nevyhnutnosti, ďalej preto, že pre ich aplikáciu neustanovujú účinné prostriedky kontroly, a taktiež preto, že neprikladajú žiaden význam povahe a závažnosti trestného činu, pre ktorý je trestné konanie vedené, t. j. umožňujú orgánom činným v trestnom konaní vykonať zásah do práva na súkromie, ktorý nespĺňa požiadavku nevyhnutnosti a proporcionality v užšom slova zmysle, inak povedané, umožňujú neoprávnený zásah do ústavou chránených základných práv a slobôd. Uvedená skutočnosť, t. j. vyslovenie nesúladu týchto ustanovení s ústavou, listinou a dohovorom, ale neznamená, že všetky zásahy už orgánmi činnými v trestnom konaní na základe nich vykonané boli neoprávnené a porušujúce základné práva a slobody dotknutých osôb. Vzhľadom na uvedené nemožno argumentáciu sťažovateľa, v ktorej neuviedol dostatočné dôvody spochybňujúce oprávnenosť zásahu orgánov činných v trestnom konaní do jeho práva na súkromie, považovať za právne relevantnú, t. j. zakladajúcu dôvod na vyslovenie porušenia ním označených práv.

Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku z 28. novembra 2013 vo vzťahu k tejto argumentácii sťažovateľa v podstatnom uviedol: „Ku skutku sa napokon priznal aj obžalovaný , avšak s tým, že žiadnej ďalšej trestnej činnosti sa v rámci skupiny nedopustil a neprijímal ani žiadne pokyny od iných, vyššie postavených členov, teda ako by bol len členom nejakého šachového krúžku, na čo súd nemohol prihliadať a následne ani ako na výraznú poľahčujúcu okolnosť pri rozhodovaní o treste.“

Z uvedeného je zrejmé, že tvrdenie sťažovateľa o nezohľadnení poľahčujúcich okolností v jeho prípade sa nezakladá na pravde. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci zohľadnili mieru závažnosti poľahčujúcej okolnosti u sťažovateľa (priznania sťažovateľa) v spojení s ďalšími ním v konaní prezentovanými konkrétnymi tvrdeniami, pričom práve s ohľadom na obsah uvedených tvrdení najvyšší súd konštatoval, že priznaniu sťažovateľa ako poľahčujúcej okolnosti nemohla byť priznaná výrazná závažnosť pri zohľadňovaní jemu uloženého trestu. Uvedený záver je podľa názoru ústavného súdu dostatočne odôvodnený, a teda ústavne akceptovateľný.

Na zaistených nálepkách boli nájdené otlačky prstov obžalovaného . Pri ustálení výšky škody súd prvého stupňa vychádzal z minimálne preukázanej výšky škody, aj keď výpoveď svedka považoval za vierohodnú, nevylúčil, že v množstve predaných nálepiek by mohlo dôjsť k menším nepresnostiam, a preto vychádzal najmä z výpovede obžalovaného a vecných dôkazov a skutok kvalifikoval miernejšie, použijúc zásadu in dubio pro reo. Obžalovaný najskôr uviedol, že za nálepky odovzdané dostal 41 000 € č. 1. 973 a nasl. (zv. 3), neskôr (zv. 24) uvádzal zisk 1,6 mil. Sk - cca 53 000 €. Svedok pritom priznal svoj zisk z predaja nálepiek na nákladné vozidlá asi 700 000 Sk, na osobné vozidlá 30 000 Sk a „zo stredných“ 300 - 400 000 Sk s tým, že takéto sumy získali aj obžalovaní , , obžalovaný menej, koľko išlo sa vyjadriť nevedel. Obžalovaný im zakázal, aby nálepky použili na vlastných vozidlách. Z rozsahu tohto skutku a zisku z trestnej činnosti je vylúčené, že by sa podiel neodvádzal aj vyššie postaveným členom. Aj obžalovaný potvrdil verziu svedka , že to bola robota a , najskôr dostali 1 000 ks nálepiek na osobné automobily, neskôr po 1 000 ks na „Avie“ aj na nákladné automobily, celé to riadil práve . Pričom Špecializovaný trestný súd u obžalovaného skutok kvalifikoval len v spolupáchateľstve s obžalovaným , nie ako spáchaný členom nebezpečného zoskupenia, keďže ho vskutku pod bodom 1/ neuznal vinného ako člena zločineckej skupiny, ale len ako činného pre takúto skupinu. Aj odvolací súd sa preto stotožnil s úvahami prvostupňového súdu pri právnom posúdení tohto skutku.»

Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku z 28. novembra 2013 venoval pozornosť aj námietkam sťažovateľa a v tejto súvislosti je potrebné osobitne podľa ústavného súdu poukázať na to, že sa v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia odvolal plne aj na závery špecializovaného trestného súdu uvedené v jeho rozsudku z 21. mája 2013. Závery popísané špecializovaným trestným súdom predovšetkým v rozsudku z 21. mája 2013 vo vzťahu k skutku uvedenom v bode 1 a skutku uvedenom v bode 6 dávajú plnú odpoveď na argumentáciu sťažovateľa týkajúcu sa nenaplnenia jednotlivých znakov skutkovej podstaty podvodu v danom prípade. Vo vzťahu k záveru súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci o naplnení objektívnej stránky trestného činu podvodu aktívnym predajom falošných diaľničných nálepiek sťažovateľom možno konštatovať, že tento záver vyplýva z viacerých dôkazov predložených v rámci vykonaného dokazovania popísaných a konkretizovaných nielen vo vzťahu k skutku uvedenom v bode 6, ale taktiež z dôkazov popísaných a vykonaných vo vzťahu k skutku uvedenom v bode 1 (zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona), na základe ktorých možno získať podrobný obraz o fungovaní tejto zločineckej skupiny a možnostiach jednotlivcov do nej patriacich vo vzťahu k páchaniu trestnej činnosti takpovediac „na vlastnú päsť“, resp. mimo tejto zločineckej skupiny. Zo záverov súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci možno taktiež vyvodiť záver o spôsobe, akým bola v konaní ustálená minimálna výška spôsobenej škody (špecializovaný trestný súd vychádzal zo samotnej výpovede jedného zo spoluodsúdených a vecných dôkazov vykonaných v konaní). Uvedené právne závery súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci podľa názoru ústavného súdu nie sú poznačené arbitrárnosťou, sú logické, podložené poukázaním na konkrétne v konaní preukázané skutkové zistenia a aj plne ústavne akceptovateľné.

Trestného zákona] v súvislosti s nevykonaním ním navrhnutých dôkazov preukazujúcich, že si nebol vedomý funkčnosti zaisteného predmetu (nenaplnenie subjektívnej stránky trestného činu – mylne sa domnieval, že ide o dymovnicu), s nemožnosťou vykonania opätovného znaleckého dokazovania pre neexistenciu zaisteného predmetu skúmania (granátu) a s argumentáciou, podľa ktorej sa na neho mala vzťahovať tzv. zbrojná amnestia, najvyšší súd v uznesení zo 16. júla 2015 uviedol: «K námietke o procesnej nespôsobilosti znaleckého posudku týkajúceho sa „granátu“, ktorý znalci v čase skúmania nemali k dispozícii dovolací súd uvádza

PPZ- 25/BOK-B1-2010, bolo vznesené obvinenie pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák. a pokračujúci obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a/, písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 141 písm. a/ Tr. zák. Pri domovej prehliadke vykonanej 16. februára 2010 na základe príkazu sudcu pre prípravné konanie z 13. februára 2010, BB-ŠTS-V-156-1/10-Ntt-127, bol okrem iného nájdený a odňatý čierny granát bez označenia s poistkou.

3. mája 2010. Pre tento skutok (obzvlášť závažný zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a/, ods. 4 písm. a/ Tr. zák.) bolo trestné stíhanie začaté a obvinenie vznesené 23. júla 2010. Odsudzujúci rozsudok z 21. mája 2013 v časti týkajúcej sa tohto skutku bol založený na dôkazoch, ktoré boli súdom vykonané zákonným spôsobom - zápisnica o vykonaní domovej prehliadky spolu s fotodokumentáciou, pri ktorej bol odňatý čierny granát bez označenia s poistkou, výsluch znalca , ktorý bol osobne prítomný pri odistení a odpálení granátu, listinný dôkaz preukazujúci jeho odpálenie, správa z vojenského archívu Ministerstva obrany k zaradeniu obvineného na základnej vojenskej službe. .

Okrem toho nebola splnená ďalšia z podmienok zániku trestnosti činu nedovoleného ozbrojovania - dobrovoľné odovzdanie do úschovy. Zo zápisnice o vykonanej domovej prehliadke je zrejmé, že obvinený po predchádzajúcej výzve v zmysle § 104 Tr. por. uviedol, že žiadne zbrane a náboje v dome nemá a až následnou prehliadkou bol tento granát nájdený v kuchynskej linke a následne odňatý. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. nemôže napĺňať ani poukaz na to, že v konaní nebola naplnená subjektívna stránka trestného činu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami v dôsledku negatívneho skutkového omylu (mylne sa domnieval, že išlo o dymovnicu). Predmetom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. totiž môže byť už len nesprávne právne posúdenie takto ustáleného skutku v skutkovej vete rozhodnutia ustálenej súdmi prvého a druhého stupňa, ale nikdy nie samotné skutkové zistenia, ktoré sú jej obsahom a ktoré nie je možné akokoľvek dopĺňať

Najvyšší súd v rozsudku z 28. novembra 2013 vo vzťahu k uvedenej argumentácii sťažovateľa v podstatnom uviedol: «Správne postupoval prvostupňový súd, keď neuveril obrane obžalovaného (bod 9/), ktorý jednak tvrdil, že granát dobrovoľne vydal pri domovej prehliadke, tak sa na neho mala vzťahovať tzv. zbraňová amnestia, na druhej strane tvrdil, že nevedel, že išlo o ostrý granát (potom ho ako atrapu nemusel na výzvu odovzdávať). Bolo zistené, že obžalovaný riadne absolvoval základnú vojenskú službu, ide o dospelého primerane vzdelaného muža, u ktorého nie je dôvod predpokladať nejakú mentálnu poruchu, ktorý sa so zbraňami, vrátane granátov stretol aj v rámci jeho zločineckej skupiny. Z vykonaných dôkazov je nesporné, že skupina používala prenajatú garáž na uskladnenie aj granátov, pričom do nej mali prístup výlučne obžalovaní a obžalovaný . Nakoľko obžalovaný mal problém ju vôbec otvoriť, obsluhoval ju práve obžalovaný , z čoho možno vyvodiť záver, že bol akýmsi „zbrojárom“ v skupine a bol si dobre vedomý, že bez povolenia prechovával hromadne-účinnú zbraň ako člen zločineckej skupiny, čomu zodpovedalo aj právne posúdenie skutku v napadnutom rozsudku.»

Z uvedeného je zrejmé, že v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa nevykonania dôkazov súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci poukázali na konkrétne v predmetnom konaní vykonané z hľadiska ich skutkových záverov relevantné dôkazy a následne v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vykonali selekciu dôkazov navrhnutých sťažovateľom. Súd rozhodujúci vo veci samej, resp. o obžalobe je ako jediný v predmetnom konaní oprávnený posúdiť význam dôkazu navrhovaného procesnou stranou, a to v rámci obsahového kontextu vykonaného dokazovania posúdením množstva, kvality a závažnosti dôkazov, ktoré už boli v danej veci vykonané. V danom prípade ústavný súd nevidel prvky zjavnej svojvôle súvisiacej so selekciou dôkazov, resp. odmietnutím vykonať sťažovateľom navrhnuté dôkazy v pomere s rozsahom, kvalitou a množstvom dôkazov, ktoré súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci konkrétne na preukázanie svojich záverov označili, a preto sa ústavný súd s týmito závermi plne stotožnil.

Vo vzťahu k argumentácii týkajúcej sa tzv. zbraňovej amnestii ústavný súd poznamenáva, že závery najvyššieho súdu (s. 11 uznesenia najvyššieho súdu zo 16. júla 2015), podľa ktorých zaistený predmet nepodliehal pod tzv. zbraňovú amnestiu a navyše nebol sťažovateľom vydaný dobrovoľne, sú v tomto prípade absolútne vyčerpávajúce, a teda aj plne ústavne akceptovateľné, t. j. ústavný súd v súvislosti s uvedenou argumentáciou sťažovateľa nezistil dôvod na vyslovenie ním označených práv.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

V záujme ochrany svojich práv mal sťažovateľ v súlade s § 306 a nasl. Trestného poriadku možnosť predložiť svoju argumentáciu prostredníctvom podaného odvolania proti rozsudku špecializovaného trestného súdu z 21. mája 2013 najvyššiemu súdu, do právomoci ktorého patrí rozhodovanie o uvedenom opravnom prostriedku. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku špecializovaného trestného súdu z 21. mája 2013 v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu na ďalšie prerokovanie a rozhodnutie v tejto veci.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2016