I. ÚS 119/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 119/2020-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. marca 2020 v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky obchodnej spoločnosti CIVILCO MKH, spol. s r. o., Dobrovičova 13, Bratislava, IČO 35 721 154, zastúpenej advokátom JUDr. Stanislavom Melišekom, Sabinovská 8, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Ek 279/2017 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti CIVILCO MKH, spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

4. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnuté konanie, v ktorom má sťažovateľka právne postavenie povinnej, sa začalo 8. decembra 2017 na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného obchodnou spoločnosťou , , (ďalej len „oprávnená“). Podkladom na vykonanie exekúcie je rozsudok pre zmeškanie vydaný Okresným súdom Bratislava I sp. zn. 26 Cb 187/2015 z 11. septembra 2017 (ďalej len „rozsudok pre zmeškanie“), ktorým bola povinná zaviazaná zaplatiť oprávnenej sumu 9 770,50 € s príslušenstvom.

5. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti spochybňuje splnenie podmienok na vydanie exekučného titulu – rozsudku pre zmeškanie, ktorý Okresný súd Bratislava I vydal na pojednávaní 11. septembra 2017 z dôvodu, že sťažovateľka sa na pojednávanie nedostavila, hoci naň bola riadne a včas predvolaná a svoju neprítomnosť neospravedlnila včas a vážnymi okolnosťami. Sťažovateľka uvádza, že Okresnému súdu Bratislava I zaslala ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní ihneď, ako sa o predvolaní na predmetné pojednávanie dozvedela, pričom po nahliadnutí do spisového materiálnu zistila, že toto jej podanie sa v ňom nenachádza.

7. Následne sťažovateľka v ústavnej sťažnosti, citujúc § 29, § 30 zákona č. 305/2013 Z. z., tvrdí, že tieto zákonné ustanovenia boli porušené, „pretože nepotvrdila súdu elektronickou doručenkou doručenie predvolania na pojednávanie pred termínom pojednávania, čím jej predvolanie nebolo doručené, a preto ani nemohla včas ospravedlniť svoju neúčasť na pojednávaní, a preto súd nemohol a nemal vo veci rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Sťažovateľka sa o rozsudku pre zmeškanie dozvedela až dňa 23.11.2017, až z ktorého sa dozvedela, že súd jej údajne dňa 17.10.2017 doručil notifikáciu o zaslaní rozsudku, ale súd napriek tomu, že sťažovateľka mu opäť nepotvrdila elektronickou doručenkou doručenie rozsudku pre zmeškanie, považoval deň 17.10.2017 za deň doručenia rozsudku... ... Keďže potvrdenie doručenia elektronickou doručenkou je podmienkou sprístupnenia obsahu elektronickej úradnej správy prijímateľovi v jeho elektronickej schránke, a keďže k potvrdeniu nedošlo, nemohol jej byť, ani známy obsah dokumentov. Sťažovateľka vylučuje, že by jej vinou mohlo dôjsť k zamedzenia prístupu na elektronické doručovanie predvolania na pojednávanie a tiež rozsudku pre zmeškanie a tým k nedoručeniu týchto dokumentov. Tvrdí, že sa to stalo len v dôsledku technických nedostatkov na strane správcu modulu elektronických stránok, čo potvrdzujú aj notoricky známe udalosti z toho obdobia.“.

8. Okresný súd Bratislava I podľa názoru sťažovateľky nesprávne vyznačil na rozsudku pre zmeškanie doložku právoplatnosti a vykonateľnosti, a preto ani nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Sťažovateľke bolo do jej elektronickej schránky 31. januára 2018 doručené upovedomenie o začatí exekúcie z 24. januára 2018 a boli jej zablokované finančné prostriedky na účte vo výške 18 420,53 €.

11. Podľa názoru sťažovateľky došlo konaním okresného súdu k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka ďalej Okresnému súdu Bratislava I vytýka, že porušením zákona č. 305/2013 Z. z. jej bola odňatá možnosť brániť sa a poukazuje na to, že „tento súd do dnešného dňa nevykonal žiadny úkon vo veci, neodpovedal na sťažnosť pre nečinnosť súdu ani na dotazy právneho zástupcu, v akom stave sú podania sťažovateľky. Konateľ sťažovateľky taktiež požiadal o informáciu Národnú agentúru pre sieťové a elektronické služby, ktorá spravuje stránky vvww.slovensko.sk. kedy boli odoslané notifikácie o doručení dokumentov od súdu týkajúce sa tejto veci do elektronickej schránky sťažovateľky. Do dnešného dňa odpoveď nedostal. Práve táto informácia by objasnila, či Okresný súd Bratislava I mohol o veci rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.“.

14. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol: „Právo sťažovateľa spoločnosti CIVILCO MKH, spol. s r. o., Dobrovičova 13, 811 09 Bratislava, IČO: 35 721 154 na spravodlivý proces podľa čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a čl.6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu Banská Bystrica v exekučnom konaní sp. zn. 7Ek/279/2017 porušené. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 19,841,12 EUR.“

II. Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

15. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

20. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08, I. ÚS 165/2015).

21. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

25. Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite ústavnej sťažnosti presne nešpecifikovala, ktoré základné právo zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy malo byť v napadnutom konaní porušené postupom okresného súdu. Článok 48 ods. 2 ústavy totiž v sebe inkorporuje viacero procesných práv prislúchajúcich účastníkovi konania. Zaručuje jednak verejný charakter súdneho procesu, právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, právo byť prítomný pri prerokovaní svojej veci, ako aj právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Z obsahu ústavnej sťažnosti a sťažnostnej argumentácie však vyplýva, že sťažovateľka vidí porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo formalistickom postupe okresného súdu v napadnutom konaní, ktorý uznesením zo 7. novembra 2018 zamietol jej sťažnosť proti uzneseniu sp. zn. 7 Ek 279/2017 zo 16. augusta 2018 vydanému vyšším súdnym úradníkom. Predmetným uznesením bol zamietnutý návrh sťažovateľky na zastavenie exekúcie bez toho, aby okresný súd počkal na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I o návrhu sťažovateľky na obnovu konania, resp. o jej návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie z 11. septembra 2017 (exekučného titulu).

27. Uznesením sp. zn. 7 Ek 279/2017 zo 16. augusta 2018, ktoré vydal vyšší súdny úradník, okresný súd zamietol návrh sťažovateľky na zastavenie exekúcie, pretože považoval za preukázané, že exekúcia je vedená na základe spôsobilého exekučného titulu, ktorý je formálne a materiálne vykonateľný a námietky sťažovateľky smerujúce do základného konania sú pre exekučné konanie nepodstatné. Následne okresný súd uznesením zo 7. novembra 2018 zamietol sťažnosť sťažovateľky podanú proti uzneseniu zo 16. augusta 2018 ako nedôvodnú podľa § 250 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov, pričom v relevantnej časti odôvodnenia predmetného uznesenia (bod 16 a 17) uviedol: „V danej veci však súd nemal preukázané zrušenie rozsudku pre zmeškanie a dokonca nemal zo strany povinného preukázanú ani skutočnosť, že povinný na Okresný súd Bratislava I podal návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, ktorý síce tvoril prílohu návrhu povinného na zastavenie exekúcie, predmetný návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie však nebol podpísaný ani povinným, ani jeho právnym zástupcom a tiež chýbal aj akýkoľvek doklad o jeho odoslaní resp. osobnom doručení Okresnému súdu Bratislava I (napr. podací lístok, prezenčná pečiatka a pod.). Dôvodom na zastavenie exekúcie nemôže byť ani podanie žaloby na obnovu konania, čo napokon vyplýva aj z konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej podanie mimoriadneho opravného prostriedku nemá samo osebe vplyv na právoplatnosť a vykonateľnosť exekučného titulu (pozri napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19.05.2004).“

30. V danom prípade nič nenasvedčuje tomu, že by postupom a rozhodnutím okresného súdu došlo k porušeniu práva sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania na spravodlivý súdny proces. Okresný súd v uznesení zo 16. augusta 2018 jasne a zrozumiteľne vysvetlil, z akých dôvodov nevyhovel návrhu sťažovateľky na zastavenie exekúcie a následne v uznesení zo 7. novembra 2018 sa dostatočne vysporiadal s námietkami sťažovateľky obsiahnutými v podanej sťažnosti proti uzneseniu o zamietnutí jej návrhu na zastavenie exekúcie, ktorú posúdil ako nedôvodnú a zamietol ju. Citované závery okresného súdu nevykazujú žiadne znaky arbitrárnosti či svojvôle, okresný súd podrobne objasnil, z akých úvah vychádzal pri výklade aplikovaných ustanovení Exekučného poriadku a jeho právne závery sú podľa názoru ústavného súdu založené na dostatočnom zistení skutkového stavu a sú výsledkom primeranej aplikácie príslušných ustanovení Exekučného poriadku. Nemožno ich preto označiť za neprimerané či extrémne.

33. Rovnako neobstojí ani námietka sťažovateľky, že okresný súd porušil jej právo na spravodlivé konanie tým, že v napadnutom konaní nenariadil pojednávanie, na ktorom by bolo sťažovateľke umožnené vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam. Ústavný súd poznamenáva, že vo vykonávacom štádiu konania všeobecný súd nevykonáva dokazovanie, keďže je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, najmä z predložených listín. Vzhľadom na uvedené sa v tejto fáze súdneho konania pojednávanie za prítomnosti účastníkov spravidla nenariaďuje, to platí najmä v prípade, ak povinný neuviedol vo svojich námietkach/návrhoch také skutkové tvrdenia, ktoré je potrebné na pojednávaní overiť. Z uvedeného vyplýva, že pojednávanie sa bude v exekučnom konaní uskutočňovať len výnimočne, ak bude potrebné vykonať dokazovanie, pričom Exekučný poriadok v právnej úprave účinnej od 1. apríla 2017 už neobsahuje povinnosť obligatórne pojednávanie nariadiť, ale ide o fakultatívnu možnosť exekučného súdu, ktorá závisí od jeho uváženia (§ 61l ods. 2 Exekučného poriadku), pričom však musí byť rešpektované právo účastníkov na spravodlivý súdny proces.

34. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti neuvádza iné pochybenia okresného súdu v napadnutom konaní, preto ústavný súd konštatuje, že z ústavnej sťažnosti ani z písomností k nej priložených nevyplýva, že by pri rozhodovaní okresného súdu o návrhu sťažovateľky na zastavenie exekúcie došlo k porušeniu zákona a tým k porušeniu namietaných základných práv sťažovateľky. Ani skutočnosť, že sťažovateľka sa nestotožňuje s právnymi názormi okresného súdu, resp. že výsledok konania nie je taký, aký si sťažovateľka želala, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jej práva na spravodlivé súdne konanie postupom okresného súdu a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor okresného súdu svojím vlastným alebo názorom preferujúcim prianie sťažovateľky (m. m. I. ÚS 188/06).