I. ÚS 121/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 121/2016-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátkou Mgr. Julianou Sumkovou, Námestie slobody 16, Nové Mesto nad Váhom, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 152 ods. 4 a podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 1 T 79/2012 z 3. februára 2015 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 Tos 61/2015 z 19. novembra 2015 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

Okresný súd uznesením z 3. februára 2015 na verejnom zasadnutí v neprítomnosti sťažovateľa podľa § 419 ods. 1 a § 420 Trestného poriadku a podľa § 50 ods. 4 Trestného zákona rozhodol tak, že sťažovateľ sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia uloženého mu trestným rozkazom okresného súdu z 15. februára 2012 (právoplatným 30. mája 2012) neosvedčil v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia a súčasne mu nariadil výkon uloženého trestu odňatia slobody v trvaní 3 mesiacov so zaradením pre výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Okresný súd dospel k záveru o tom, že sťažovateľ sa v priebehu skúšobnej doby v roku 2013 neosvedčil, pretože sa dopustil piatich dopravných priestupkov, a to 30. apríla 2013, 11. mája 2013, 16. júna 2013, 12. septembra 2013 a 10. októbra 2013, z čoho okresný súd vyvodil záver, že sťažovateľ v skúšobnej dobe neviedol riadny život, pretože sa dopustil protiprávnej činnosti, za ktorú bol odsúdený a ako osoba má sklon nedodržiavať dopravné predpisy. Vzhľadom na početnosť a druhovú príbuznosť priestupkov vo vzťahu k trestnej činnosti, za ktorú bol sťažovateľ odsúdený, dospel okresný súd k záveru, že v danom prípade ide o také porušenie podmienky, že osvedčenie by bolo v rozpore s účelom trestu a zmyslom podmienečného odsúdenia.

Podľa názoru krajského súdu boli splnené zákonné podmienky na to, aby okresný súd vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti sťažovateľa, pretože tento vopred svoju neúčasť na verejnom zasadnutí žiadnym spôsobom neospravedlnil a o odročenie ani nepožiadal napriek tomu, že bol o termíne pojednávania včas upovedomený a poučený o možnosti konania verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti.

Podľa sťažovateľa v predmetnom konaní došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 152 ods. 4 a podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. l dohovoru.

Sťažovateľ s poukazom na znenie § 50 ods. 4 a 5 Trestného zákona uviedol, že okresný súd podľa neho konal v rozpore so zákonom, pretože aj keď je pravda, že okresný súd rozhodol o jeho neosvedčení sa v skúšobnej dobe 3. februára 2015, t. j. pred uplynutím 1 roka po uplynutí skúšobnej doby, avšak sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu z 3. februára 2015 podal sťažnosť, v dôsledku ktorej toto uznesenie nenadobudlo právoplatnosť, keďže podanie sťažnosti v tejto veci má odkladný účinok. Krajský súd o jeho sťažnosti rozhodoval až 19. novembra 2015, t. j. takmer 6 mesiacov po tom, ako uplynula doba jedného roka od uplynutia skúšobnej doby, a preto v prípade sťažovateľa mal krajský súd zobrať do úvahy túto podstatnú skutočnosť a rozhodnúť v súlade s § 50 ods. 5 Trestného zákona, resp. mala nastúpiť v danom prípade zákonná fikcia, že sa v skúšobnej dobe osvedčil.

Skutočnosť, že odsúdený v skúšobnej dobe spáchal priestupok, nie trestný čin, ešte nemôže byť podľa sťažovateľa dôvodom na všeobecné konštatovanie, že odsúdený neviedol riadny život a nerešpektuje právny poriadok, základné normy občianskej spoločnosti. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci mali podľa neho skúmať, či za takýchto podmienok nie je nepodmienečný trest odňatia slobody neprimerane prísnym trestom, prípadne či by nebolo možné docieliť význam a účel trestu iným uložením povinnosti alebo primeraným obmedzením aj s prihliadnutím na to, že od spáchania jeho skutku uplynula doba viac ako 4 roky, od právoplatného odsúdenia doba takmer 4 roky, od spáchania priestupku doba takmer 2 a pol roka, t. j. po takejto dlhej dobe má sťažovateľ nastúpiť na výkon trestu odňatia slobody za skutok, ktorý spáchal pred 50 mesiacmi, čo nemožno podľa sťažovateľa považovať za primeranú sankciu a za spravodlivý trest.

Podľa sťažovateľa nejde o nič výnimočné, ak sa vodič, ktorý denne používa osobné motorové vozidlo, dopustí dopravného priestupku a pri rozhodovaní súdov zúčastnených na rozhodovaní v jeho veci malo byť podstatným zohľadnenie okolností, za ktorých bol tento priestupok spáchaný, či ním boli ohrozené ďalšie osoby, či došlo k dopravnej nehode a pod., ako aj zohľadnenie primeranosti obmedzenia, resp. zásahu do základných ľudských práv, ktorý by mal byť legálny, primeraný, nevyhnutný a skutočne zodpovedať účelu prijatého opatrenia (ochrane všeobecného záujmu), a napokon aj zohľadnenie doby, kedy ku spáchaniu skutku a porušeniu príslušného právneho predpisu došlo a či uložený trest splní svoj účel.

Okresný súd ním predložené lekárske správy nepovažoval za postačujúce, hoci z nich podľa sťažovateľa vyplývali skutočnosti takmer totožné ako pri predchádzajúcich ospravedlneniach, t. j. sťažovateľ bol práceneschopný a podrobil sa v krátkej dobe (12 dní) pred termínom verejného zasadnutia operačnému zákroku, v dôsledku ktorého ešte v čase konania uvedeného zasadnutia pociťoval bolestivosť, bol v stálej liečbe, jeho práceneschopnosť mu bránila zúčastniť sa predmetného verejného zasadnutia. Okresný súd si mal podľa sťažovateľa v prípade pochybností o jeho spôsobilosti zúčastniť sa verejného zasadnutia bez vážneho zhoršenia zdravotného stavu možnosť vyžiadať si doplnenie lekárskej správy, avšak nemohol tieto lekárske potvrdenia nerešpektovať a ignorovať. Postupom okresného súdu tak bolo sťažovateľovi upreté právo na obhajobu a spravodlivý súdny proces, keď v dôsledku svojej neprítomnosti nemal možnosť sa vyjadriť ku všetkým relevantným otázkam, dôkazom a, naopak, uvádzať vyjadrenia a dôkazy svedčiace v jeho prospech. Sťažovateľ týmto postupom okresného súdu stratil podľa neho akúkoľvek možnosť vyjadriť sa k spáchaným priestupkom, k ich závažnosti, nemal možnosť navrhnúť iné opatrenia, preukázať, že viedol riadny život, že sa nedopustil žiadnej inej trestnej činnosti, že jeho priestupky sú mimoriadnym vybočením z riadneho spôsobu života, t. j. nemal možnosť uviesť dôvody, ktoré ho viedli k porušenia predpisov na úseku dopravy, že svoje skutky oľutoval, zaplatil na mieste blokové pokuty a bol za uvedené skutky postihnutý. V tejto súvislosti sťažovateľ navyše poukázal na to, že podľa neho nie je nezanedbateľné, že v nasledujúcej dobe viac ako jedného roka už žiadne ďalšie priestupky nespáchal, nedopustil sa iného protiprávneho konania, ako ani to, že ani v jednom z ním spáchaných priestupkov nešlo o priestupok spáchaný pod vplyvom alkoholických nápojov a jeho konaním v týchto prípadoch nedošlo k žiadnemu porušeniu, resp. ohrozeniu práv a povinností tretích osôb.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

V prípadoch, pri ktorých sťažovateľ namieta porušenie svojho ústavou garantovaného práva v trestnom konaní, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. pozri napr. II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením označených práv uznesením krajského súdu z 19. novembra 2015 preskúmal obsah odôvodnenia uvedeného uznesenia, v ktorom krajský súd v podstatnom uviedol: «Krajský súd na podklade podanej sťažnosti, preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, ako aj konanie predchádzajúce napadnutému uzneseniu a dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného

Správne zistil, že odsúdený v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia spáchal 5 priestupkov a to s jednou výnimkou vždy porušením pravidiel cestnej premávky, z toho v troch prípadoch porušením ustanovenia § 16 ods. 2, resp. ods. 4 zákona č. 8/2009 Z. z. (rýchlosť jazdy), teda vždy vo vzťahu k výkonu činnosti súvisiacej s riadením osobného motorového vozidla a teda obdobného charakteru, pre ktorý mu bol uložený už spomenutý trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu.

riadny život, neprichádza do úvahy a nemožno ho použiť. Okresný súd pritom vykonal dňa 3. februára 2015 verejné zasadnutie v neprítomností odsúdeného, pretože na taký postup boli splnené zákonné podmienky. Odsúdenému

Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom bolo dňa 2. februára 2015, teda predchádzajúci deň pred určeným termínom verejného zasadnutia, doručené lekárske potvrdenie , praktického lekára pre dospelých Neštátnej ambulancie pre dospelých zo dňa 29. januára 2015, podľa ktorého je odsúdený v stálej liečbe a vybratie stehov po operačnom zákroku - prevedenej resekcii hrotu - výrastku, je naplánované na 2. februára 2015, lekársky nález z - jednodňovej chirurgie, traumatológie, ortopédie a plastickej chirurgie zo dňa 26. januára 2015, podľa ktorého odsúdený prišiel v uvedený deň podľa dohovoru na „preväz“, ranu mal kľudnú, sterilne krytú a doporučená mu bola aj kontrola o týždeň, t. j. 2. februára 2015, kedy mu mali byť vybraté aj stehy a napokon potvrdenie o jeho dočasnej práceneschopnosti vystavené

z dôvodu nebezpečenstva rozšírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby. Z uvedených dôvodov preto len samotné predloženie spomenutých lekárskych správ a nálezu, ako aj potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti ešte z 20. októbra 2014 nebolo možné považovať za skutočnosti, ktoré by znemožňovali vykonanie verejného zasadnutia v neprítomnosti odsúdeného a nemohli byť ani dôvodom na odročenie

Krajský súd po preskúmaní veci dospel k rovnakým záverom ako súd prvého stupňa, preto sťažnostné námietky odsúdeného , s ktorými sa vecne správne, vysporiadal už okresný súd, nepovažoval za dôvodné a neakceptoval ich. Krajský súd vzhľadom na uvedené dôvody sťažnosť odsúdeného podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. ako nedôvodnú zamietol.»

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa súvisiacou s vykonaním verejného zasadnutia okresného súdu 3. februára 2015 bez prítomnosti sťažovateľa poukázal krajský súd na ustanovenie § 120 ods. 2 Trestného poriadku a súčasne podrobne rozobral a overil naplnenie podmienok uskutočnenia verejného zasadnutia bez prítomnosti sťažovateľa (doručenie predvolania sťažovateľovi, poučenie o možnosti konania verejného zasadnutia bez jeho prítomnosti, nedostavenie sa na verejné zasadnutie bez riadneho ospravedlnenia a nepožiadanie o jeho odročenie sťažovateľom). Krajský súd následne vyhodnotil aj sťažovateľom predložené listiny okresnému súdu, ktorých obsah ale podľa neho nemohol naplniť povinnosť vyplývajúcu mu z § 120 ods. 2 Trestného poriadku, t. j. ktoré nepreukazovali zákonné dôvody odročenia verejného zasadnutia zo zdravotných dôvodov sťažovateľa. Na základe uvedeného potom krajský súd dospel k záveru o neexistencii dôvodu na odročenie verejného zasadnutia. Uvedené závery krajského súdu sú podľa názoru ústavného súdu logické a dostatočne podložené, a preto taktiež plne ústavne akceptovateľné.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na znenie ustanovenia § 50 ods. 5 Trestného zákona, z ktorého nevyplýva súdu povinnosť vydať najneskôr do uplynutia uvedenej lehoty (lehoty jedného roka od uplynutia skúšobnej doby) právoplatné rozhodnutie, a preto ani výkladu uvedeného ustanovenia podaného sťažovateľom v rámci tejto sťažnosti nemožno prisvedčiť.

Uvedené právne závery súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci podľa názoru ústavného súdu nie sú poznačené arbitrárnosťou, sú logické, podložené poukázaním na konkrétne v konaní preukázané skutkové zistenia a aj plne ústavne akceptovateľné.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že nepovažuje odôvodnenie uznesenia krajského súdu z 19. novembra 2015 za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska za neospravedlniteľné, resp. neudržateľné, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na dôvod odmietnutia tejto sťažnosti sa rozhodovanie o sťažovateľovom návrhu na vydanie dočasného opatrenia stalo bezpredmetným.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.