I. ÚS 12/2016

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 25. mája 2015 doručená sťažnosť sťažovateľa (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len ,,listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“), práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len ,,dodatkový protokol“) a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18 Co 28/2014 zo 16. februára 2015 (ďalej len ,,krajský súd“ a ,,uznesenie krajského súdu“) v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Prešove sp. zn. 13 C 9/2009 zo 4. novembra 2013 (ďalej len ,,okresný súd“ a ,,rozsudok okresného súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa ako žalobca pôvodne domáhal od žalovaného , náhrady škody, pričom neskôr bola právoplatným uznesením okresného súdu pripustená zmena návrhu, v zmysle ktorej sa žalobca domáhal úpravy pomerov k neoprávnenej stavbe (potrubie kanalizácie) zriadenej žalovaným na pozemku, ktorého je podielovým spoluvlastníkom. V zmysle uznesenia o pripustení zmeny návrhu sťažovateľ ako žalobca požadoval, aby súd prikázal jeho spoluvlastnícky podiel na predmetných pozemkoch do vlastníctva žalovaného za náhradu v sume 143 905,79 € alebo aby zaviazal žalovaného odstrániť stavbu na vlastné náklady a uviesť parcely znehodnotené výstavbou do pôvodného stavu vrátane navezenia ornice bez kameňov.

4. Sťažovateľ v sťažnosti predkladá ústavnému súdu rozsiahlu polemiku s právnymi závermi okresného súdu, ako aj krajského súdu, pričom v zásade zotrváva na svojej argumentácii, ktorú prezentoval v konaní pred všeobecnými súdmi. Jadro ústavnoprávnej argumentácie sťažovateľ formuloval v troch rovinách: ,,(i) Sťažovateľ má za to, že došlo k zásahu/porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie arbitrárnym postupom a napadnutým uznesením krajského súdu... Sťažovateľ poškodený neoprávnenou výstavbou sa podaním žaloby snažil domôcť rozhodnutia, ktoré by zabezpečovalo navrátenie dotknutých pozemkov poškodených výstavbou do pôvodného stavu a náhrady škody, ktorá mu vznikla... Sťažovateľ má za to, že nie je ústavne udržateľné, aby formalistickým prístupom všeobecných súdov bol reálne zbavený svojich práv... Sťažovateľ má za to, že ako žalobca je nositeľom hmotného práva a z dispozičného princípu vyplýva, že žalobca vymedzuje v žalobnom návrhu predmet konania po skutkovej ako aj právnej stránke, a týmto vymedzením je súd viazaný... Žiadna výnimka sa na uvedený prípad nedá aplikovať, a preto je sťažovateľ názoru, že je oprávnený žiadať o usporiadanie pomerov podľa § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka, navrátenie pozemkov do pôvodného stavu a náhradu škody... Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vôbec nevysporiadal s podstatnými argumentmi sťažovateľa uvedenými v odvolaní proti rozsudku ani ústavne konformným spôsobom neodôvodnil, prečo sa nestotožňuje s usporiadaním pomerov podľa § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka... (ii) Sťažovateľ má za to, že došlo k zásahu do jeho základného práva vlastniť majetok a práva na ochranu majetku tým, že krajský súd priznal právnu ochranu žalovanému, a to na úkor ochrany vlastníckeho práva sťažovateľa, čím popiera základné princípy uvedené vo všeobecne záväzných právnych predpisoch, a je v hrubom rozpore so znením, zmyslom a účelom úpravy v ústave a Občianskom zákonníku. ... Krajský súd napadnutým uznesením zmaril legitímne majetkové očakávania sťažovateľa tým, že mu neposkytol právnu ochranu a zásadným spôsobom vniesol neistotu do prebiehajúceho konania, a pokiaľ by prvostupňový súd pokračoval v rozhodovaní podľa rozhodnutia krajského súdu, hrozí, že bude pokračovať v poškodzovaní sťažovateľa a nerešpektovaní jeho práv, ktoré mu garantuje ústava. (iii) Sťažovateľ má ďalej za to, že došlo k zásahu do jeho základného práva na rovnosť účastníkov v konaní, pretože napadnutým uznesením, ktorému predchádzal nezákonný postup prvostupňového súdu bol sťažovateľ opakovane a bezdôvodne znevýhodnený a vylúčený z uplatňovania svojich práv vlastníka a účastníka konania... Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorý poukazuje na to, že reálne nemá záujem poskytnúť ochranu sťažovateľovi, ale protiprávne konajúcemu vlastníkovi stavby...“

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobné právo zaručuje čl. 36 ods. 1 listiny.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

10. V čl. 127 ods. 1 ústavy už spomenutý princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať jeho sťažnosťou iba vtedy, ak sa nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže (mohol) domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

11. Ústavný súd, pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv rozsudkom okresného súdu, v zmysle uvedeného princípu subsidiarity nemal právomoc preskúmať konanie a rozsudok okresného súdu, pretože právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľa, ktoré ním mohli byť porušené, mal v rámci riadneho inštančného postupu krajský súd na základe podaného odvolania. Preto bola sťažnosť v tejto časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie.

13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 195/2010). Aj keď je napadnuté uznesenie krajského súdu z formálneho hľadiska právoplatným rozhodnutím, nejde však o rozhodnutie, ktorým by konanie skončilo, ale rozhodnutie, ktorým bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Konanie v právnej veci sťažovateľa sa tak napadnutým rozhodnutím ešte meritórne neskončilo. Sťažovateľ tak bude mať naďalej možnosť uplatniť si svoje práva v súdnom konaní medzi ním a žalovaným, ktoré ďalej prebieha.

14. Inými slovami, v danom prípade je ústavná sťažnosť nedôvodná, resp. predčasná, pretože smeruje proti zrušujúcemu rozhodnutiu krajského súdu, ktoré treba považovať za procesné rozhodnutie nemajúce charakter rozhodnutia „konečného“. Až po ukončení konania a vydaní rozhodnutia krajským súdom vo veci samej (ako aj po prípadnom využití možnosti podať mimoriadny opravný prostriedok) bude mať sťažovateľ možnosť uplatniť ochranu svojich práv podaním sťažnosti ústavnému súdu (m. m. II. ÚS 666/2013, I. ÚS 35/2012, I. ÚS 249/2013). Na základe uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože v danom štádiu súdneho konania nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci (po zrušení veci odvolacím súdom bude o nej ďalej konať okresný súd).

16. V záujme reálnej ochrany ústavnosti sa preto ústavný súd oboznámil aj s dôvodmi zrušujúceho uznesenia krajského súdu, ktorý v podstatnom uviedol: ,,Aj keď stavba bola povolená, treba ju považovať za neoprávnenú stavbu z dôvodu, že jej realizáciou došlo k nezákonnému obmedzeniu vlastníckeho práva žalobcu a usporiadať pomery k tejto stavbe na cudzom pozemku je možné iba postupom podľa § 135c Občianskeho zákonníka. Podľa § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to nemá právo, môže súd na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že stavbu treba odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil (ďalej len vlastník stavby). Podľa § 135c ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by odstránenie stavby nebolo účelné, prikáže ju súd za náhradu do vlastníctva vlastníkovi pozemku, pokiaľ s tým vlastník pozemku súhlasí. Podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka súd môže usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä tiež zriadiť za náhradu vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe.

Odvolací súd v zrušujúcom uznesení uložil súdu prvého stupňa usporiadať pomery medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku čo najúčelnejšie a zvoliť najvhodnejšie riešenie. Návrhmi účastníkov pritom nebol súd prvého stupňa viazaný. Súd prvého stupňa zvolil postup podľa § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka a nariadil odstránenie stavby, pričom vo výroku neuviedol na čie náklady sa má odstránenie stavby vykonať, neodôvodnil, prečo toto riešenie považoval za najúčelnejšie, a na základe akých skutočností. Účelnosť odstránenia stavby je potrebné hodnotiť vždy objektívne a s prihliadnutím na všetky okolnosti a povahu každého jednotlivého prípadu. V rámci voľnej úvahy musí súd prihliadať hlavne na povahu a rozsah hospodárskej straty, ktorá by odstránením stavby vznikla, k tomu, na aký účel bola stavba zriadená, aký je jej charakter, aký je rozsah zastavaného pozemku, prípadne pozemku nevyhnutného na riadne užívanie neoprávnenej stavby, za akých okolností bola stavba zriadená. Bezpochyby bolo potrebné zohľadniť skutočnosť, že sa jedná o vodnú stavbu – verejnú kanalizáciu.

V tomto smere je potrebné poukázať na rozsudok NS SR 2 Cdo 242/2006, z ktorého vyplýva, že sankciu v podobe odstránenia neoprávnenej stavby na náklady stavebníka je možné nariadiť iba za predpokladu, že odstránenie je účelné. Ak súd dospeje k záveru, že podmienky na odstránenie stavby nie sú splnené, môže usporiadať pomery podľa § 135c ods. 2 Občianskeho zákonníka a prikázať stavbu za náhradu do vlastníctva vlastníkovi pozemku. Ak však zistí, že so zreteľom na okolnosti prípadu bude spravodlivé a v súlade s dobrými mravmi, aby vlastníctvo stavby ostalo nedotknuté, zriadi na výkon vlastníckeho práva k stavbe vecné bremeno (§ 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka).

. . V ďalšom bude úlohou súdu prvého stupňa opätovne vyhodnotiť jednotlivé zistenia tak, ako vyplývajú zo spisu, vysporiadať sa so všetkými okolnosťami podstatnými pre rozhodnutie a zvoliť najvhodnejší a najúčelnejší spôsob usporiadania pomerov vlastníka stavby a vlastníka pozemku v zmysle § 135c ods. 1 – 3 Občianskeho zákonníka a zvolený spôsob aj náležite odôvodniť.

18. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (návrh na zrušenie uznesenia krajského súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, príkaz krajskému súdu ďalej konať bez zbytočných prieťahov, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo rozhodovanie o odložení vykonateľnosti rozsudku krajského súdu bezpredmetné, a preto o ňom ústavný súd nerozhodoval. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že príkaz krajskému súdu ďalej konať bez zbytočných prieťahov neprichádzal do úvahy z dôvodov, že (i) sťažovateľ v petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný, nenamietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého vyslovenie je predpokladom na vyslovenie príkazu ďalej konať bez zbytočných prieťahov, a zároveň z dôvodu, že (ii) v čase podania sťažnosti ústavnému súdu krajský súd vo veci sťažovateľa nekonal a nerozhodoval, pretože vec sa nachádzala na okresnom súde.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. januára 2016