I. ÚS 124/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. Martinom Paškalom, Záhradnícka 27, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Cob 107/2014­114 z 30. septembra 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako navrhovateľka sa návrhom na začatie konania podaným Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) domáhala proti obchodnej spoločnosti (ďalej len „odporca“) zaplatenia sumy 180 € s príslušenstvom.

Odporca po podaní návrhu na začatie konania uhradil sťažovateľke žalovanú sumu 180 € s príslušenstvom, ako aj sumu 52,60 € z titulu trov právneho zastúpenia sťažovateľky.

Sťažovateľka v nadväznosti na úhrady vykonané zo strany odporcu zobrala svoj návrh späť a navrhla konanie vo veci zastaviť, pričom v späťvzatí návrhu uviedla, že odporca uhradením sumy 52,60 € z titulu trov právneho zastúpenia uhradil len časť jej trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia a písomné podanie vo veci) a dosiaľ neuhradil trovy právneho zastúpenia za ďalšie dva úkony právnej služby (vyjadrenie k odporu a späťvzatie návrhu) spolu v sume 52,60 €, a navrhla, aby na ich úhradu bol odporca zaviazaný podľa § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Krajský súd na odvolanie sťažovateľky napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu v časti výroku o trovách konania a v podstatnej časti odôvodnenia svojho uznesenia uviedol: „Z obsahu spisu je zrejmé, že odporca dňa 04. 02. 2014 uhradil navrhovateľovi spolu s uplatnenou istinou a jej príslušenstvom aj trovy právneho zastúpenia vo výške 52,14 eur (č. l. 79 spisu), čo bolo dôvodom, že súd prvého stupňa navrhovateľovi v napadnutom uznesení náhradu trov právneho zastúpenia nepriznal. Odvolací súd sa s týmto dôvodom nepriznania náhrady trov za navrhovateľom uplatnené úkony právnej služby stotožnil, pričom v súvislosti s jeho námietkou, že súd podľa ust. § 146 ods. 2 veta druhá O. s. p. mal rozhodnúť o náhrade trov právneho zastúpenia navrhovateľa vzniknutých mu od podania odporu, odvolací súd poukazuje na ust. § 150 ods. 2 O. s. p. (drobný spor podľa § 200a a 200e O. s. p.), uplatnenie ktorého je v danom prípade namieste s prihliadnutím na neprimeranosť navrhovateľom žiadaných trov právneho zastúpenia voči pohľadávke tvoriacej predmet tohto sporu, ktorý v dôsledku uhradenia dlžnej sumy odporcom odpadol. Vzhľadom na uvedené odvolací súd v danom prípade považoval odporcom dňa 04. 02. 2014 uhradenú náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 52,14 eur za primeranú s tým, že nad túto sumu navrhovateľovi náhradu z uvedených dôvodov nie je možné priznať. Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutom štvrtom výroku o náhrade trov konania ako vecne správne potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob/107/2014­114 zo dňa 30. 09. 2014 porušené bolo. 2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob/107/2014­114 zo dňa 30. 09. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €, ktorú je povinný zaplatiť Krajský súd v Bratislave na účet právneho zástupcu sťažovateľky...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako i práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla sám osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a ku zrušeniu napadaného výroku o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie krajského súdu.

Pokiaľ sťažovateľka namieta, že krajský súd aplikoval pri svojom rozhodovaní, na rozdiel od okresného súdu, ustanovenie § 150 ods. 2 OSP bez toho, že by o svojom úmysle aplikovať označené ustanovenie informoval sťažovateľku, a tým jej dal možnosť sa vyjadriť k jeho aplikácii, ústavný súd uvádza, že bolo vo výlučnej právomoci všeobecného súdu, či označené ustanovenie bude aplikovať alebo nie. Pri posúdení ústavnosti aplikácie § 150 ods. 2 (aj ods. 1 OSP) je vždy podstatnou skutočnosť, či všeobecný súd svoj postup riadne odôvodnil, teda či uviedol okolnosti, ktoré ho viedli k odchýleniu sa od všeobecných zásad rozhodovania o trovách konaniach (v danom prípade od zásady vymedzenej v § 146 ods. 2 druhej vete OSP).

Po preskúmaní uznesenia krajského súdu ústavný súd nezistil, že by posudzované

uznesenie

krajského súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené, a to ani osobitne vo vzťahu k aplikácii § 150 ods. 2 OSP.

Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že v danom prípade sťažnosť sťažovateľky smeruje proti rozhodnutiu o trovách konania v sume 52,60 €. Podľa názoru ústavného súdu pri takejto hodnote konania, s výnimkou extrémnych vybočení všeobecných súdov pri ich rozhodovaní, je úspešnosť sťažnosti vylúčená. Ústavný súd zastáva názor, že v takýchto prípadoch nad základným právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) prevažuje záujem na vytvorení systému, ktorý umožní súdom efektívne a v primeranej dobe poskytovať ochranu označeným právam v konaniach, ktoré sú svojou povahou skutočne zložité po vecnej i právnej stránke a kde hrozí väčšia ujma na právach účastníkov, ako to je v sporoch s minimálnou hodnotou. Vychádzajúc z uvedeného aj konanie o ústavnej sťažnosti v prípadoch, kde ide o minimálnu hodnotu sporu, by neúčelne vyťažovalo kapacity ústavného súdu na úkor konaní, v ktorých skutočne hrozí zásadné porušenie základných a iných práv účastníkov.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celosti sa ústavný súd jej ďalšími nárokmi nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015