I. ÚS 124/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 Pp 49/2008 z 2. apríla 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 2. apríla 2014“) a jemu predchádzajúcim postupom, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tos 29/2014 zo 17. apríla 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu zo 17. apríla 2014“) a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj upovedomením Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) sp. zn. 40072/2015-61/D/185 zo 17. decembra 2015 (ďalej len „upovedomenie zo 17. decembra 2015“) a jemu predchádzajúcim postupom. Sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 2. marca 2016.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v rámci jej odôvodnenia uviedol, že uznesením okresného súdu z 2. apríla 2014 bolo rozhodnuté, že v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody podľa § 64 ods. 1 Trestného zákona sa neosvedčil a zvyšok trestu odňatia slobody uloženého mu rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 3 T 27/2004 vo výmere 2 rokov a 8 mesiacov a 30 dní vykoná. Proti uzneseniu okresného súdu z 2. apríla 2014 podal sťažovateľ sťažnosť priamo do zápisnice o verejnom zasadnutí a následne 7. apríla 2014 doručil okresnému súdu aj písomné odôvodnenie svojej sťažnosti zo 4. apríla 2014.

K prvej námietke sťažovateľa uvedenej v jeho podnete, ktorou argumentoval, že okresný súd pri svojom postupe nedodržal päťdňovú lehotu na prípravu verejného zasadnutia konaného 2. apríla 2014, a ani krajský súd sa touto ním namietanou vadou konania v rámci konania o jeho sťažnosti nezaoberal, ministerstvo spravodlivosti v upovedomení „neuviedlo jediný dôvod, resp. argument, týkajúci sa namietaného porušenia nezachovania 5-dňovej lehoty na prípravu. Namiesto toho uviedlo ministerstvo argumentáciu týkajúcu sa predvedenia sťažovateľa postupom podľa § 120 ods. 3 Tr. por., ktorou argumentáciou nijako nebola zasiahnutá námietka nedodržania lehoty. Teda ak by sme pripustili výklad, že ministerstvo je oprávnené vecne preskúmavať dôvody dovolania uvádzané v podnete, tak z uvedeného hľadiska ministerstvo odložilo podnet sťažovateľa bez toho, aby sa vôbec vyjadrilo k námietke sťažovateľa.“.

Druhým dôvodom na podanie dovolania uvedeným v podnete sťažovateľa bola námietka, podľa ktorej verejné zasadnutie konané na okresnom súde 2. apríla 2014 bolo vykonané nezákonne zloženým senátom. K tejto námietke sa ministerstvo spravodlivosti vo svojom upovedomení podľa sťažovateľa „vyjadrilo absolútne nezmyselnou argumentáciou s poukazom na stanovisko Najvyššieho súdu SR, ktoré na vec zásadne meritórne nedopadá a práve naopak, logicky dopĺňa právnu argumentáciu sťažovateľa“.

Sťažovateľ vo svojom podnete namietal, že verejné zasadnutie okresného súdu z 2. apríla 2014 bolo vykonané v inom zložení senátu (prísediaci boli a ), pričom na prvom verejnom zasadnutí 30. októbra 2013 vo veci konal senát v zložení prísediacich a .

Podľa sťažovateľa je „Uvedená právna argumentácia ministerstva absolútne nesprávna. V prvom rade je potrebné poukázať na skutočnosť, že ide o záväznosť judikatúry, v slovenskom právnom poriadku platí vo všeobecnosti princíp, podľa ktorého sú súdy viazané iba Ústavou SR, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR a zákonom. Rovnako je sudca viazaný právnym názorom Ústavného súdu SR obsiahnutým v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR na základe návrhu súdu. Okrem uvedeného je sudca viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí súd vyššieho stupňa. Zbierka stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR sa vydáva v záujme jednotného výkladu a jednotného používania zákonov (§ 23 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch). Pokiaľ ministerstvo argumentuje, že účinky stanoviska nastupujú ex nunc, tak táto argumentácia je nenáležitá a nemá ani oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky, ani v judikatúre a ani v doktríne.

Povinnosťou všetkých orgánov štátnej moci je vykladať právne predpisy ústavne konformným spôsobom. V tomto prípade ide o zjavný prípad svojvôle ministerstva, ktoré zrejme úmyselne použilo nesprávnu právnu argumentáciu, aby sťažovateľa uviedlo do omylu v otázke neexistencie dovolacieho dôvodu a správnosti postupu súdov.“.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na právne závery vyslovené v náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/2015 z 27. mája 2015 týkajúce sa rozhodovania najvyššieho súdu o dovolaní bez meritórneho preskúmania veci, pričom zo záverov tohto nálezu podľa názoru sťažovateľa vyplýva, že ministerstvo spravodlivosti nemôže vecne preskúmavať jeho argumentáciu, ale je povinné podať dovolanie vždy, pokiaľ podnet obsahuje dovolacie dôvody. Ministerstvo spravodlivosti podľa sťažovateľa zvolilo postup, resp. taký výklad relevantných ustanovení § 368 – § 392 Trestného poriadku, ktorý mu umožnil vecne preskúmať a meritórne rozhodnúť o opodstatnenosti dovolacích dôvodov uvedených v podnete, napriek tomu, že táto právomoc prináleží len dovolaciemu súdu. Uvedeným postupom ministerstva spravodlivosti preto podľa sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom ministerstva spravodlivosti v konaní vedenom pod sp. zn. 40072/2015-61/D/185 týkajúcom sa vybavenia jeho podnetu k podaniu dovolania a upovedomením zo 17. decembra 2015 porušené.

Pre prípad, ak by ústavný súd dospel k názoru, že ministerstvo spravodlivosti je oprávnené preskúmavať podnety na podanie dovolania v rozsahu, v akom ich preskúmava dovolací súd podľa § 369 až § 392 Trestného poriadku, sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru a aj porušenie jeho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to uznesením okresného súdu z 2. apríla 2014 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením krajského súdu zo 17. apríla 2014 a jemu predchádzajúcim postupom, a taktiež postupom ministerstva spravodlivosti v konaní vedenom pod sp. zn. 40072/2015-61/D/185 a jeho upovedomením zo 17. decembra 2015.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Takýto prístup sa v praxi ústavného súdu dosiaľ neuplatnil a jeho akceptácia by znamenala zásadný prelom v jeho rozhodovacej činnosti, v rámci ktorej sa stabilne pridržiava svojej doterajšej judikatúry, ktorej súčasťou je aj právny názor, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je časovo neobmedzeným právnym prostriedkom ochrany základných práv a slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 417/06, III. ÚS 334/08, IV. ÚS 178/09).

Z platnej právnej úpravy, resp. z argumentačného priestoru jej vymedzeného je podľa presvedčenia ústavného súdu nevyhnutné určenie začiatku plynutia uvedenej subjektívnej lehoty pri opatrení alebo inom zásahu do práv sťažovateľa interpretovať rigorózne, t. j. takou dikciou, že sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa sťažovateľ pri zachovaní postupu lége artis o takomto opatrení alebo inom zásahu dozvedieť mohol a mal. Možnosť dozvedieť sa o opatrení alebo inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa je totiž podľa názoru ústavného súdu potrebné posudzovať pri rešpektovaní objektívneho hľadiska vychádzajúceho z požiadavky, že sťažovateľ musí venovať opatreniam alebo iným zásahom, ktorými mohli byť porušené jeho základné práva alebo slobody, náležitú pozornosť.

Vychádzajúc z uvedeného začala podľa názoru ústavného súdu lehota na podanie sťažnosti sťažovateľovi plynúť doručením uznesenia krajského súdu zo 17. apríla 2014, keďže od tejto udalosti sa totiž sťažovateľ v súlade s dikciou § 53 ods. 3 druhej vety zákona o ústavnom súde mohol dozvedieť o porušení ním označených práv. Dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu nemožno počítať od doručenia posledného upovedomenia ministerstva spravodlivosti zo 17. decembra 2015, pretože podanie mimoriadneho dovolania je výhradným právom ministra spravodlivosti, a teda nie je pre účastníka súdneho konania právne nárokovateľným opravným prostriedkom, a teda ani iným účinným prostriedkom, ktorým by sa sťažovateľ mohol domáhať ochrany svojich práv pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Sťažovateľ taktiež namietal, že ministerstvo spravodlivosti sa nevysporiadalo s jeho námietkou, podľa ktorej v jeho veci nerozhodoval senát v zákonnom obsadení, pretože na verejnom zasadnutí 2. apríla 2014 zasadal senát, v ktorom ako sudcovia rozhodovali iní prísediaci, než prísediaci rozhodujúci na prvom verejnom zasadnutí 30. októbra 2013. Ministerstvo spravodlivosti v tejto súvislosti poukázalo na stanovisko najvyššieho súdu č. 83/2015, v ktorom trestnoprávne kolégium najvyššieho súdu zjednotilo výklad a aplikáciu ustanovenia § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku v kontexte ustanovení § 3 ods. 3 a 6 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) vo vzťahu k zásade zákonného sudcu a prísediacich sudcov.

Najvyšší súd v stanovisku č. 83/2015 zjednocoval rôzne právne názory súdov aplikujúcich ustanovenie § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Podľa prvého z uvedených právnych názorov vzhľadom na princíp zákonného sudcu by vo veci mal rozhodovať v jednotlivých štádiách trestného konania (napr. pri rozhodovaní o prijatí obžaloby a na hlavnom pojednávaní) senát v rovnakom zložení, čo platí rovnako pre rozhodujúceho sudcu, ako aj pre prísediacich. Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak bez relevantného dôvodu na hlavnom pojednávaní rozhodoval senát v inom zložení ako senát, ktorý rozhodoval v tejto veci o ďalšom trvaní väzby po prijatí obžaloby, bol v súlade s týmto právnym názorom súdmi vyhodnocovaný uvedený postup súdov nižších stupňov ako vada spočívajúca v tom, že vo veci rozhodoval nezákonný senát a napadnuté rozhodnutie bolo zrušené.

Z odpovede ministerstva spravodlivosti vyplýva, že jeho cieľom bolo poukázanie na rozdielnosť judikatúry všeobecných súdov v obdobných prípadoch a uvedená rozdielna aplikácia zákonných ustanovení Trestného poriadku bola zjednotená až stanoviskom najvyššieho súdu, na ktoré poukázal, ktoré ale zakladá záväznosť pre súdy až po svojom prijatí, t. j. nemohlo byť pre súd rozhodujúci vo veci sťažovateľa záväzné, pretože bolo prijaté až po prijatí uznesenia krajského súdu zo 17. apríla 2014. Inak povedané, ministerstvo spravodlivosti poukázalo na to, že súdmi zúčastnenými na rozhodovaní vo veci sťažovateľa aplikovaný postup je jedným z možných výkladov príslušných ustanovení Trestného poriadku i ústavy a nemožno mu vytknúť nelogickosť, vnútornú rozpornosť a v zásade rešpektuje zmysel a účel dotknutých ustanovení. Nejednotnosť rozhodovania súdov pri aplikácii dotknutých ustanovení Trestného poriadku a ústavy bola odstránená až na základe zjednocujúceho stanoviska kolégia najvyššieho súdu prijatého v čase po 17. apríli 2014, t. j. po prijatí uznesenia krajského súdu zo 17. apríla 2014, a preto právne závery vyplývajúce z tohto stanoviska vo veci sťažovateľa krajský súd v čase jeho rozhodovania nemohol aplikovať.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.