I. ÚS 125/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 125/2016-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom JUDr. Miroslavom Stopkom, advokátska kancelária JUDr. Stopka, JUDr. Blendovský, JUDr. Strapáč, PhD, s. r. o., Potočná 2835/1A, Čadca, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Tos 178/2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: «. . . 22.01.2009 vydal Okresný súd Čadca Trestný rozkaz sp. zn. 2T 135/2008-94, v zmysle ktorého ma uznal vinným zo spáchania prečinu zanedbania povinnej výživy podľa ust. § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona. Za uvedené som bol predmetným trestným rozkazom odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov, ktorý sa mi podmienečne odložil a určila sa mi skúšobná doba v trvaní 36 mesiacov.

Proti predmetnému uzneseniu som si podal v zákonnej lehote sťažnosť, ktorú však Krajský súd. . . uznesením sp. zn. 3Tos/178/2014-171 zo dňa 11.12.2014 zamietol. Následne som si. . . podal proti. . . uzneseniu Krajského súdu.

Pracoval som ako SZČO s mesačným príjmom 500,- Eur, z ktorého som musel pokryť základné výdavky a v zimných mesiacoch bol dopyt po práci menší, tzn. že som mal aj menší príjem. V uvedenom období som sa liečil na protialkoholickom oddelení, aby som sa zaradil do spoločnosti a mohol zabezpečiť svoje deti. Úhrade výživného som sa nevyhýbal, avšak nebolo v mojich možnostiach ani schopnostiach ho uhradiť, z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov, pričom okresný a ani krajský súd neskúmal moje majetkové, sociálne a finančné pomery. V skúšobnej dobe som viedol a doposiaľ vediem riadny život.

právnom posúdení zisteného skutku alebo nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia a rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. V konaní pred Krajským súdom v Žiline mi ako obžalovanému nebolo umožnené realizovať právo vyjadrovať sa ku všetkým skutočnostiam, čím bolo porušené moje právo na obhajobu a taktiež v zmysle všetkého vyššie uvedeného bolo porušené aj moje právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces. Legislatívna úprava práva na obhajobu je uvedená v ust. § 2 ods. 9 Trestného poriadku „Každý proti komu sa vedie trestné konanie, má právo na obhajobu“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „Základne právo ... na súdnu ochranu upravené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a základné právo na obhajobu upravené v článku 50 ods. 3 Ústavy SR postupom Krajského súdu v Žiline v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 3Tos/178/2014-171, v konaní o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Okresného súdu v Čadci porušené bolo.

Uznesenie

Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3Tos/178/2014-171 zo dňa 11.12.2014 sa zrušuje. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške po 1000,- €, ktoré Krajský súd v Žiline je povinný vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia. priznáva trovy právneho zastúpenia...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 178/2014.

Trestným rozkazom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 T 135/2008-94 z 22. januára 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 14. júna 2010, bol sťažovateľ uznaný vinným z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 36 mesiacov. Skúšobná doba trvala od 14. júna 2010 do 14. júna 2013. V skúšobnej dobe mal sťažovateľ povinnosť uhradiť zameškané výživné vo výške 3 973,48 €. Okresný súd uznesením č. k. 2 T 135/2008-152 zo 17. marca 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) podľa § 50 ods. 4 Trestného zákona vyslovil, že sťažovateľ sa v skúšobnej dobe neosvedčil a vykoná trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú neodôvodnil. O sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením č. k. 3 Tos 178/2014-171 z 11. decembra 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) tak, že ju zamietol.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

Podľa sťažovateľa došlo k porušeniu označeného základného práva tým, že krajský súd neskúmal jeho majetkové, sociálne a finančné pomery, pred rozhodnutím o jeho neosvedčení sa v skúšobnej dobe neskúmal, či okolnosti prípadu neumožňujú podmienečné odsúdenie ponechať v platnosti, nezobral do úvahy to, že si svoju vyživovaciu povinnosť splnil, rozhodol na základe dôkazov, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, a jeho rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Krajský súd v uznesení č. k. 3 Tos 178/2014-171 z 11. decembra 2014 jasne a zrozumiteľne uviedol, prečo sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zamietol: „V skúšobnej dobe podmienečne odsúdený si túto povinnosť uhradiť zameškané výživné, za ktoré bol odsúdený, nesplnil. V skúšobnej dobe neuhradil z dlhu ani cent a aj bežné výživné hradil za odsúdeného štát. Je veľmi pravdepodobné, že základnou prekážkou skutočnej nápravy odsúdeného bolo chorobné požívanie alkoholických nápojov. Ako bohumilé sa javí, že sa odsúdený dobrovoľne podrobil protialkoholickému liečeniu, ako sám uviedol, na úhradu iných dlhov si zobral aj pôžičku, dlžné výživné však neuhradil. Odsúdený pritom sporadicky pracoval a keď dlh neuhradil ani čiastočne, možno povedať, že dlh na výživnom neuhradil (resp. neuhradil aspoň čiastočne) zavinene. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny potvrdil odsúdenému, že nemá voči nemu žiadnu pohľadávku a od určenia výšky výživného vedel, že výživné má hradiť do rúk matky deti. Preto otázka zo strany odsúdeného, komu má hradiť dlžné výživné, bola len prejavom formálneho záujmu. Navyše sám odsúdený priznal, že peniaze na úhradu reálne nemal. Podľa § 62 zákona o rodine č. 36/2005 Z. z. plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. ... Každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Podľa § 50 ods. 4 Tr. zák. ak odsúdený viedol v skúšobnej dobe riadny život..., súd vysloví, že sa osvedčil; inak nariadi nepodmienečný trest odňatia slobody, a to prípadne už v priebehu skúšobnej doby. ... Podľa § 50 ods. 8 Tr. zák. ak súd rozhodne, že sa trest odňatia slobody, ktorý bol podmienečne odložený, vykoná, rozhodne zároveň aj o spôsobe výkonu trestu. Dodatočné nesplnenie resp. neplnenie vyživovacej povinnosti zo strany podmienečne odsúdeného, hoci tak aspoň čiastočne urobiť mohol, vidí súd ako prejav ľahostajného, nezodpovedného postoja odsúdeného k plneniu súdnych rozhodnutí a rešpektovaniu zákona, a tak možno celkom jednoznačne vysloviť, že v skúšobnej dobe nežil riadnym životom. Po ustálení tohto stavu potom už súd, aj vzhľadom k tomu, že sa skúšobná doba skončila, nemá inú možnosť, len vysloviť neosvedčenie sa a nariadenie výkonu pôvodne podmienečne odloženého trestu.“

Pokiaľ sťažovateľ argumentuje tým, že z dlžného výživného uhradil 13. marca 2014 sumu vo výške 200 € a napokon uhradil aj zameškané výživné v plnej výške, ústavný súd musí skonštatovať, že tieto argumenty nie sú v jeho veci relevantné. Pri rozhodovaní všeobecného súdu o tom, či sa podmienečne odsúdený osvedčil, môže súd vychádzať iba z okolností, ktoré nastali v skúšobnej dobe. Skúšobná doba plynula sťažovateľovi od 14. júna 2010 do 14. júna 2013. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ si svoju vyživovaciu povinnosť nesplnil počas skúšobnej doby, ale až po jej skončení. Z uvedeného dôvodu okresný súd a ani krajský súd na túto okolnosť pri svojom rozhodovaní nemohli prihliadať, pričom toto jednoznačne vyplýva aj z odôvodnenia uznesenia krajského súdu.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa, že rozhodnutie krajského súdu je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia a že krajský súd rozhodol na základe dôkazov, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ tieto svoje námietky nijako neodôvodnil. Z uvedeného dôvodu sa ústavný súd týmito námietkami ani nezaoberal.

Ústavný súd uzatvára, že právne závery krajského súdu nie je možné považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a sťažovateľom namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného právo na obhajobu podľa § 50 ods. 3 ústavy postupom krajského súdu tým, že sa nemohol vyjadriť ku všetkým skutočnostiam.

Ústavný súd zdôrazňuje, že z § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva povinnosť sťažovateľa sťažnosť odôvodniť a podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd návrhom na začatie konania viazaný.

Po preskúmaní sťažnosti v tejto časti ústavný súd konštatuje, že napriek tomu, že sťažovateľ venoval teórii týkajúcej sa základného práva na obhajobu takmer polovicu strany svojej sťažnosti, akým konkrétnym spôsobom bolo porušené toto základné právo, už neodôvodňuje. Ústavný súd zdôrazňuje, že pokiaľ sám sťažovateľ nedokázal konkretizovať, akým spôsobom malo dôjsť k porušeniu označeného základného práva, nemôže očakávať, že iba na základe jeho všeobecného tvrdenia o tom, že sa nemohol vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, bude ústavný súd skúmať postup krajského súdu v jeho veci a sám nachádzať konkrétne skutočnosti, ku ktorým sa nemohol sťažovateľ vyjadriť, a následne posudzovať, či ide o taký nedostatok v postupe krajského súdu, ktorým bolo zasiahnuté do označeného základného práva sťažovateľa.