I. ÚS 126/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 126/2016-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom Šafárikom, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníctva a práva na dedenie podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 169/2013 a jeho rozsudkom z 24. februára 2014, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 345/2014 a jeho uznesením z 27. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Sťažnosť napáda rozhodnutia súdov, vydané v spore o určenie okruhu dedičov. Dňa 2.10.2009 zomrela , majiteľka najstaršej lekárne v . Sestra poručiteľky dňa 5.10.2009 prostredníctvom advokátky oznamuje súdu, že ako dedičia prichádzajú do úvahy ona a jej dcéra . Poverená notárka , začína promptne konanie pod č. 26D 1388/2009, Dnot 220/2009. Sťažovateľ sa od známych dozvedá o úmrtí poručiteľky. Keďže ide o súrodenca, upovedomí notárku, že prichádza do úvahy ako dedič. Okrem neho aj dcéra ďalšej, zomrelej sestry , , bývajúca v USA. Medzitým ako potencionálna dedička vykoná množstvo administratívnych krokov v súvislosti s prevádzkou lekárne. Pri jednom z výsluchov prehlasuje, že dedičstvo odmieta. Do jej dedičských práv mala vstúpiť dcéra dr. . Sťažovateľ popiera zákonnosť uvedeného úkonu a podáva žalobu o určenie, že dr. Hedviga P. dedičkou nie je. Paralelne s týmto sporom prebiehal a skončil spor o ustanovenie správcu pozostalosti. Okresný súd v Prešove rozsudkom z 28.4.2011 č. kon. 16C 217/2010 žalobu zamieta pre údajný nedostatok naliehavého právneho záujmu.

považovanému za spravodlivý v zmysle, aký tomuto pojmu obsahovo prislúcha podľa praxe Ústavného a Európskeho súdu. . . . Námietka nesprávneho vyhodnotenia dokazovania nie je podľa praxe Ústavného súdu i ESĽP dostatočným dôvodom opodstatnenosti sťažnosti, rovnako ako skutkové a právne omyly, ktorých sa dopustili všeobecné súdy. O takéto dôvody sa však sťažnosť neopiera. Východiskom pre ňu je (okrem iných) nález Ústavného súdu č. II. ÚS 210/2008, podľa ktorého „Ústavný súd SR je oprávnený posudzovať výsledky dôkazného konania pred všeobecným súdom, keď právne závery, na ktorých sú rozhodnutia založené, výrazne nekorešpondujú so skutkovými zisteniami vrátane absencie skutkových zistení.“ A práve predovšetkým absencia skutkových zistení, podstatných a rozhodujúcich o výsledku sporu je naplnením podmienky pre záver o porušení namietaných základných práv.

. . Aplikujúc uvedené na prejednávaný prípad je pre rozhodnutie v predmetnej veci potrebné zistiť dve skutočnosti, ktoré nemusia byť kumulatívne prítomné: Či je správanie dediča nie také, aké predpokladá § 465 Občianskeho zákonníka, alebo či nedošlo k prekročeniu lehoty podľa § 463 ods. 1 Občianskeho zákonníka. .

V okolnostiach prípadu odlišne ako to ony vyžadovali, odvolal sa na nález Ústavného súdu č. II. ÚS 78/05. Ak aj námietka nedodržania určenej lehoty jedného mesiaca nebola dostatočne zdôrazňovaná, bolo povinnosťou súdov zaoberať sa ňou ex oficio. .

. . V zastúpení dedičky a jej dcéry oznamuje advokátka iniciatívne súdu nielen úmrtie poručiteľky, ale najmä potencionálnych dedičov. Možno jej odpustiť, že svojsky chápe dedičskú postupnosť, no zarážajúce je, že jej klientky bez akýchkoľvek pochybností zatajili úmyselne ďalších dedičov. Nech však boli motívy tohto kroku akékoľvek, už toto prvé podanie muselo viesť súdnu komisárku pri prvom stretnutí s týmito osobami k vysvetleniu spôsobu, ako sa môže stať dedičkou dcéra žijúceho súrodenca poručiteľa. A to sa nemohlo zaobísť bez poučenia o možnosti (v okolnostiach prípadu dokonca nevyhnutnosti) dedičstva sa vzdať.

Bez účasti sťažovateľa, ktorý už bol ako dedič známy, spisuje notárka - nie pracovníčka úradu - zápisnicu s jediným cieľom: Prehlásenie o odmietnutí dedičstva žalovanou 2. (9.2.2010). Dňa 3.12.2009 predkladá notárke advokátka žalovaných celkom nezmyselné a zbytočné listiny, kde ale uvádza, že „ .

V tomto smere je konanie a na jeho základe vydané rozhodnutie vo veci v príkrom rozpore s požiadavkami spravodlivého procesu a zásady rovnosti zbraní. Odvolací i dovolací súd pochybili, keď jednak dokazovanie považovali za úplné a keď následkom toho považovali za vyčerpané všetky potrebné a dostupné dôkazné prostriedky významné pre závery. .

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým:

„1. Vysloví, že Krajský súd Prešov v konaní 7Co 169/2013 a rozsudkom z 24. februára 2014 a Najvyšší súd SR v konaní 4 Cdo 345/2014 a uznesením z 27. októbra 2015 porušili základné práva sťažovateľa, zaručené článkami 20 ods. 1 a 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru, 2. Zruší napadnuté rozhodnutia a vráti vec súdom na ďalšie konanie a 3. Prizná sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Okresný súd, ako aj krajský súd nevyhodnotili počínanie žalovanej v 2. rade v období od úmrtia poručiteľky 2. októbra 2009 do vyhlásenia žalovanej v 2. rade do zápisnice pred konajúcim notárom ako súdnym komisárom prerokúvajúcim dedičstvo ako také, ktorým by dala najavo, že dedičstvo odmietnuť nechce, a preto okresný súd žalobu zamietol a krajský súd stotožniac sa s jeho skutkovými i právnymi závermi rozsudok okresného súdu potvrdil.

Najvyšší súd namietaným uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z dôvodu, že nezistil danosť žiadnej z vád konania podľa § 237 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorá by zakladala prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vrátane vady namietanej v dovolaní sťažovateľom spočívajúcej v podľa neho nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského súdu, a tým odňatí možnosti konať pred súdom [§ 237 ods. 1 písm. f) OSP].

Sťažovateľ v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie namietal podľa neho nesprávne závery krajského súdu v spornej otázke, nedostatočné odôvodnenie záverov krajského súdu, ako aj nesprávne závery najvyššieho súdu pri vyhodnotení prípustnosti dovolania s ohľadom na sťažovateľom uvádzaný dôvod prípustnosti dovolania (aj dovolací dôvod) spočívajúci v nedostatočnom odôvodnení rozsudku [§ 237 ods. 1 písm. f) OSP].

Sťažovateľ nad rámec svojich odvolacích dôvodov aj nad rámec dôvodov jeho dovolania namietal aj nevysporiadanie sa všeobecných súdov s otázkou splnenia zákonných predpokladov pre účinné odmietnutie dedičstva žalovanou v 2. rade v zmysle § 463 a § 464 Občianskeho zákonníka (poučenie dediča o možnosti dedičstvo odmietnuť, forma úkonu odmietnutia dedičstva a lehota na učinenie tohto úkonu), čo podľa sťažovateľa mali všeobecné súdy skúmať z úradnej moci nezávisle od toho, či to sťažovateľ činil sporným.

Krajský súd v relevantnej časti svoj rozsudok odôvodnil takto: „Odvolací súd v zmysle zásad ustanovenia § 212 O. s. p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že odvolanie žalobcov nie

odkazuje. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 175a a nasl. upravuje konanie o dedičstve. Určovanie okruhu dedičov nie je ponechané iba na vôli účastníkov dedičského konania. Jednou z povinností súdu vyplývajúcich z ust. § 175d ods. 1 O. s. p. je zistenie dedičov v rámci predbežného vyšetrenia. V dedičskom konaní sa preto nemôže konať s tým, kto postavenie dediča nemá. Dedenie je systematicky zaradené do 7. časti Občianskeho zákonníka (§ 460 až 487). Jedným z oprávnení dediča vyplývajúcim z ustanovenia § 463 Občianskeho zákonníka, je oprávnenie dediča dedičstvo odmietnuť. Týmto jednostranným právnym úkonom dedič prejavu svoju vôľu nedediť. Ak však dedič svojím počínaním dal najavo, že dedičstvo nechce odmietnuť, dedičstvo už odmietnuť nemôže, čo je zrejmé z ustanovenia § 465 Občianskeho zákonníka.

odmietnuť. Za dôkaz opaku sa nedá považovať dohoda uzatvorená medzi žalovanými a dňa 6.10.2009 (č. l. 8 a 9 spisu). V preambule tejto dohody sa žalovaná v 2. rade zaviazala vykonávať správu pozostalosti po nebohej

v prevádzkovaní lekárne po nebohej . Do doby ukončenia dedičského konania prevádzkovaním živnosti bola poverená žalovaná v 1. rade. Žalovaná v 1. rade a ako spoločníci spoločnosti sa zaviazali po ukončení dedičského konania prijať do pracovného pomeru všetkých zamestnancov nebohej poručiteľky a prevziať skladové zásoby liekov od dodávateľov. Zároveň sa zaviazali pokračovať v životnom profesijnom diele nebohej poručiteľky tak ako mu celý svoj život poručiteľka zasvätila a nadviazať na jej mnohoročnú tvorivú, pracovnú a podnikateľskú činnosť v celom rozsahu a pokračovať v prevádzke lekárne Salvator v pôvodných

Platí totiž ustanovenie § 14 písm. b/ zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého ak nebolo dohodnuté inak, nájom zaniká smrťou nájomcu, pokiaľ dedičia po poručiteľovi, ktorý bol nájomcom, do 30 dní od jeho smrti neoznámia prenajímateľovi, že pokračujú v nájme. Čo sa týka dohody uzatvorenej medzi Krajským súdom v Prešove a žalovanou v 2. rade ako nájomníčkou dňa 15.3.2010, na ktorú poukazujú žalobcovia v odvolaní, táto je pre posúdenie uplatneného nároku právne bezvýznamná. K podpisu tejto dohody došlo až po tom, čo žalovaná v 2. rade dňa 9.2.2010 dedičstvo odmietla. Žalovaná v 2. rade sa svojimi úkonmi snažila preventívne ochrániť majetok poručiteľky pred možným poškodením a zabezpečiť kontinuitu pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov nebohej v pôvodných nebytových priestoroch určených k prevádzkovaniu lekárne.

Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu dospel k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľa nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa relevantne vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci a svoje závery dostatočne odôvodnil, tak ako sú tieto už citované. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri hodnotení skutkových a právnych záverov okresného súdu v spojení s odvolacími námietkami sťažovateľa, jeho závery a ich odôvodnenie mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež že nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa. Taktiež poukazuje na to, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu (I. ÚS 26/2014).

Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom konaní nie je možné ustáliť arbitrárnosť v postupe a záveroch krajského súdu, pokiaľ ide o rozsah vykonaného dokazovania a ani pokiaľ ide o jeho skutkové a právne závery v súvislosti so zisteniami a vyhodnotením správania žalovanej v 2. rade v čase po úmrtí poručiteľky a odmietnutím dedičstva po poručiteľke. Rovnako nie je možné ustáliť nedostatočné zistenia skutkového stavu a nesprávne právne závery ani vo vzťahu ku skúmaniu zachovania lehoty na odmietnutie dedičstva žalovanou v 2. rade, pričom ani zo strany sťažovateľa neboli uvedené žiadne tvrdenia v jeho sťažnosti, ktoré by poukazovali na uplynutie dlhšej ako jednomesačnej lehoty medzi poučením o možnosti dedičstvo odmietnuť a jeho odmietnutím.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru uvádza, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01) alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu a najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2016