I. ÚS 127/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára 2016 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 NcC 28/2015 a jeho uznesením z 12. novembra 2015 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“), ktorým rozhodol o sťažovateľom vznesenej námietke zaujatosti proti zákonnej sudkyni Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) Mgr. Lenke Kvasnicovej (ďalej len „zákonná sudkyňa“) tak, že nie je vylúčená z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 18 C 12/2014.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že je navrhovateľom v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 18 C 12/2014 „vo veci o porušenia zákona“. Ako odporca vystupuje v tomto konaní Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Trenčíne.

Sťažovateľ v súdnom konaní vzniesol námietku zaujatosti, v ktorej uviedol, že u zákonnej sudkyne možno mať pochybnosti o jej nezaujatosti pre jej pomer k nemu. Uvedené vyplýva z toho, že „sudkyňa nie je voči nemu neutrálna, má voči nemu negatívne predsudky, svoje antipatie k nemu dala opakovane ostentatívne najavo, preukázala nedostatok schopnosti ovládať svoje konanie, ale tiež sféru svojich vnútorných pocitov a neschopnosť vyrovnať sa vnútorne s jeho námietkami v priebehu konania a s kritikou jej konania“.

Sťažovateľ uviedol, že hoci si je vedomý, že meradlom hodnotenia objektivity sudcu nemôže byť subjektívne hľadisko účastníka, je potrebné zohľadniť súdnu prax v obdobných veciach, v zmysle ktorej za „nestranného sudcu považuje takého, ktorý je podľa svojho vedomia a svedomia a z titulu funkcie nezávislý na prejednávanej veci a účastníkoch sporu (ich zástupcoch) v tom zmysle, že je voči nim neutrálny, že voči nim nemá žiadne predsudky, sympatie ani antipatie, teda že účastníci sú v jeho očiach úplne rovní... Práve nestrannosť sudcu je zárukou riadneho výkonu základného práva jednotlivca na spravodlivú súdnu ochranu a spochybnenie nestrannosti sudcu má za následok povinnosť iného súdneho orgánu preveriť, či vyslovené pochybnosti sú spôsobilé prelomiť právo jednotlivca na zákonného sudcu v zmysle č. 48 ods. 1 ústavy, tzn. sudcu na príslušnom súde, ktorý sa má od počiatku s napadnutou vecou zaoberať. (Uznesenia Najvyššieho súdu SR z 31. 01. 2011, sp. zn. 1Ndz/1/2011).“.

Sťažovateľ ďalej zdôraznil, že sudca má dbať o to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná, k účastníkom konania je povinný pristupovať bez akýchkoľvek predsudkov. Uznesenie krajského súdu podľa sťažovateľa síce vychádza z príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), avšak jeho odpoveď na sťažovateľom vznesenú námietku zaujatosti nie je relevantná, pretože sa nezaoberá podstatnými okolnosťami uvádzanými sťažovateľom. Zákonná sudkyňa sa počas pojednávania sťažovateľovi sarkasticky vysmievala, čo nie je možné považovať za neutrálny postoj sudcu k účastníkovi konania, ani za prejav, ktorý nemá žiadne predsudky ani antipatie. Názor krajského súdu vyslovený v napadnutom rozhodnutí, že ide o subjektívny pocit sťažovateľa, nie je možné podľa názoru sťažovateľa akceptovať. Rozhodnutie krajského súdu považuje sťažovateľ za jednostranné a účelové.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namieta porušenie označených práv uznesením krajského súdu, ktorým krajský súd rozhodol o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 18 C 12/2014 o nevylúčení zákonnej sudkyne z jej prerokovávania a rozhodovania.

V relevantnej časti napadnutého uznesenia krajský súd k podstate argumentácie sťažovateľa uviedol: „V predloženej veci navrhovateľ nepreukázal žiaden kvalifikovaný dôvod na vylúčenie sudkyne Mgr. Lenky Kvasnicovej z prejednávania a rozhodovania danej veci. Takéto skutočnosti nadriadený súd nezistil ani z obsahu spisu, ani z vyjadrenia sudkyne Mgr. Lenky Kvasnicovej. Základom pre vylúčenie sudcu môžu byť len objektívne existujúce zákonné dôvody stanovené v § 14 ods. 1 O. s. p. Podľa § 14 ods. 3 O. s. p dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach. Z ust. § 15a ods. 5 O. s. p. pritom vyplýva, že na námietku, spočívajúcu v takýchto okolnostiach (t. j. okolností týkajúcich sa postupu súdu v prejednávanej alebo inej veci), sa neprihliada. Krajský súd nezistil žiadne také skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť pochybnosti o nezaujatosti namietanej sudkyne. Vychádzal pri svojom posudzovaní z toho, že nestrannosť sudcu sa prejavuje v dvoch aspektoch. Prvý spočíva v rýdzo osobnom presvedčení určitého sudcu v danej veci. Keďže ide o subjektívnu kategóriu, vyjadrujúcu vnútorný psychický vzťah samotného sudcu k prejednávanej veci (zahrňuje vzťah sudcu k predmetu konania, jeho účastníkom a právnym zástupcom), je o nej schopný vypovedať jedine sám sudca. Takto úzko ponímaná kategória nestrannosti by však nenašla v praxi uplatnenie bez jej vyjadrenia aj v širšej, a to objektívnej rovine. Za objektívne nemožno považovať len to, ako sa nestrannosť sudcu javí navonok (napríklad účastníkovi konania), ale najmä to, či reálne existujú okolnosti, ktoré by mohli objektívne založiť pochybnosti o tom, či sudca disponuje určitým vzťahom k danej právnej veci. Z uvedeného vychádza judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá rozoznáva subjektívne hľadisko nestrannosti sudcu, kam patrí osobné presvedčenie a správanie sa sudcu vo veci a objektívne hľadisko, ktoré spočíva na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie akejkoľvek legitímnej pochybnosti o zaujatosti sudcu.

Ústavný súd v tejto súvislosti považoval za potrebné opakovane poukázať na svoju ustálenú judikatúru k základnému právu na zákonného sudcu (napr. I. ÚS 126/03, I. ÚS 121/06), v rámci ktorej spravidla zdôrazňuje, že pri skúmaní podstatných náležitostí pojmu „zákonný sudca“ treba brať do úvahy nielen príslušnú zákonnú úpravu, ale predovšetkým ustanovenia ústavy a dohovoru o nezávislom a nestrannom výkone súdnictva. Existencia nestrannosti musí byť určená podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytuje dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť. V tomto smere ide o zvažovanie zistiteľných skutočností, ktoré môžu nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohto pohľadu môže mať dokonca určitý význam aj tzv. zdanie (javenie sa) pochybnosti (appearance of bias). Je to inými slovami vyjadrený výstižný výrok ESĽP vo veci Delcourt v. Belgicko, 1970, séria A, č. 11, podľa ktorého „spravodlivosť má byť nielenže vykonávaná, ale musí sa aj javiť, že je vykonávaná“ (porovnaj citovanú časť z odôvodnenia uznesenia krajského súdu). Podstatnou je dôvera, ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať (III. ÚS 16/00).

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prerokovávania pre zaujatosť v zmysle ustanovení § 14 až § 16 OSP. Obsahom základného práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa § 15 OSP, resp. účastníka súdneho konania, ktorý podal návrh podľa § 15a ods. 1 OSP) a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (napr. I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

Z objektívneho hľadiska sa sťažovateľ snaží spochybniť nestrannosť zákonnej sudkyne, avšak ústavný súd je toho názoru, že argument vyvodzujúci zaujatosť len zo subjektívnych pocitov sťažovateľa založených na posudzovaní mimiky, gestikulácie a spôsobe komunikácie sudkyne počas pojednávania nemôže sám osebe bez ďalších skutočností postačovať na založenie pochybnosti o (ne)zaujatosti zákonnej sudkyne k účastníkovi konania.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane uvádza, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namieta také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd jeho sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní nezistil takú príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom krajského súdu v napadnutom konaní a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2016