I. ÚS 130/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 130/2016-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej advokátom JUDr. Ladislavom Lukáčom, Hlavná 19, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 21 NcC 19/2015 a jeho uznesením sp. zn. 21 NcC 19/2015 z 22. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla: «Sťažovateľka podaním zo dňa 25.9.2015 vzniesla námietku zaujatosti proti... sudcovi, v ktorej uviedla, že sudca do zápisnice z pojednávania zaznamenal aj to, čo sa na pojednávaní nestalo, proti zákonnému sudcovi podala aj podnet na začatie disciplinárneho konania na Ministerstvo spravodlivosti SR. Medzi sudcom a jedným z účastníkov konania na strane žalovaných prebiehala mailová i telefonická komunikácia. Zákonný sudca v písomnom vyjadrení zo dňa 30.9.2015 uviedol, že nemá žiaden pomer k účastníkom konania na strane žalovaných, neexistuje žiadna komunikácia medzi sudcom a účastníkmi konania na strane žalovaných. Je bez pomeru k účastníkom konania na strane žalovaných, pričom protokolácia zápisnice zo dňa 4.10.2011 bola vykonaná podľa vyjadrení účastníkov konania bez doplnenia či zmeny zo strany zákonného sudcu. V závere svojho vyjadrenia uviedol, že s prihliadnutím na obsah posledného podania žalobkyne zo dňa 25.9.2015, doručeného Okresnému súdu Bardejov dňa 29.9.2015, je zaujatý vo vzťahu k žalobkyni, nakoľko podaním zo dňa 21.9.2015 podala na jeho osobu na Ministerstvo spravodlivosti SR podnet na začatie disciplinárneho konania. Súhlasil s tým, aby bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie inému sudcovi. Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 22.10.2015, č.k. 21NcC/19/2015-2583, rozhodol napriek vyjadreniu zákonného sudcu, ktorým deklaroval svoju zaujatosť voči sťažovateľke, že „sudca Okresného súdu Bardejov nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vo veci“. V dôvodoch uznesenia napadnutého sťažovateľkou v zásade uviedol, že treba skúmať v otázke rozhodovania o zaujatosti sudcu, či obava účastníka z jeho zaujatosti je objektívne oprávnená, že existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu a že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Súd nezistil existenciu iných objektívnych dôvodov pre vylúčenie konajúceho sudcu s tým, že sudca nesmie dopustiť, aby v ňom niektorá skutočnosť týkajúca sa prejednávanej veci vyvolala pocity zakladajúce pochybnosti o jeho nestrannosti. ... Podľa názoru sťažovateľky sudca je vylúčený z veci podľa zákona už vtedy, ak sú čo i len pochybnosti o jeho nezaujatosti. Sám sudca uviedol, že s prihliadnutím na obsah podania sťažovateľky zo dňa 25.9.2015, ktoré bolo súdu doručené 29.9.2015, je voči sťažovateľke ako žalobkyni zaujatý aj preto, že 21.9.2015 podala na neho podnet na začatie disciplinárneho konania. Sám konajúci sudca súhlasil s tým, aby bola vec pridelená inému sudcovi. Z vyjadrenia konajúceho sudcu teda vyplýva, že je voči sťažovateľke osobne zaujatý a preto sťažovateľka má objektívne pochybnosti o tom, či tento zaujatý sudca môže vo veci objektívne a nestranne rozhodovať. Pochybnosť o nestrannosti a nezaujatosti rozhodovania predsa vyplýva zo subjektívneho vyjadrenia sudcu. Tým sudca prejavil svoj osobný vzťah k sťažovateľke ako k účastníkovi konania.»

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka namieta porušenie označených práv postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 21 NcC 19/2015 z 22. októbra 2015, ktorým krajský súd rozhodol o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľkou vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 3 C 241/2005 o nevylúčení zákonného sudcu z jej prerokúvania a rozhodovania.

jeho zástupcom. Platí, že vo veci by mal rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu, ktorý rozvrh práce je v súlade so zákonom. Takto stanovený zákonný sudca by sa nemal v ďalšom priebehu konania ďalej

Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom konania postupoval nezaujato, neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd musí poskytovať všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv zaručených právnym poriadkom. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (viď napríklad Piersack c. Belgicko).

Nestrannosť z hľadiska správania sudcu je vlastne nedostatok subjektívnej nezaujatosti, o ktorom svedčí správanie sudcu (Boekmans c. Belgicko). Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti. Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [viď tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt c. Belgicko).

mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar c. Spojené kráľovstvo). Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach.

Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava považovať objektívne za oprávnenú. Z vyššie uvedeného možno vyvodiť, že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne, (bližšie viď napr. Uznesenie NSSR z 30. apríla 2009, sp. zn. 3 Nc 13/2009) Aj keď konajúci sudca oznámil, že sa cíti byť vo veci zaujatý

V súvislosti s tvrdeným manipulovaním s obsahom zápisnice o pojednávaní, ktoré podľa tvrdení žalobkyne ju urazilo na cti, spôsobilo jej traumu, hanbu a poníženie nadriadený súd udáva, že na základe návrhu žalovaného v 2. rade zo dňa 6.10.2011 konajúci súd uznesením zo dňa 12.10.2011 tento obsah zo zápisnice vypustil. Okolnosti komunikácie konajúceho sudcu s účastníkom konania, ktoré podľa žalobkyne vykazujú znaky neštandardného prístupu už posudzoval nadriadený súd pri rozhodovaní o predchádzajúcej námietke zaujatosti voči konajúcemu sudcovi a uznesením zo dňa 21.1.2015, č. k. 3NcC/2/2015-2340 rozhodol, že konajúci sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vo veci, preto na tieto v súlade s ustanovením § 15a, ods. 4 O. s. p. už prihliadané nebolo. Nadriadený súd tiež uznesením zo dňa 7.8.2015, č. k. 3 NcC 15/2015-2506 rozhodol o oznámení konajúceho sudcu o skutočnostiach, pre ktoré sa cíti byť vylúčený tak, že konajúci sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vo veci s odôvodnením, že nestrannosť sudcu nemôže bez ďalšieho ohroziť

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Takto koncipované odôvodnenie dalo odpoveď na skutkovú a právnu podstatu sťažovateľkou podaného návrhu na vylúčenie sudcu okresného súdu, a preto jeho obsah neosvedčuje okolnosti naznačujúce príčinnú súvislosť s možným, sťažovateľkou namietaným porušením jej označených práv.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prerokúvania pre zaujatosť v zmysle ustanovení § 14 až § 16 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Obsahom základného práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa § 15 OSP, resp. účastníka súdneho konania, ktorý podal návrh podľa § 15a ods. 1 OSP) a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (napr. I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením krajského súdu sp. zn. 21 NcC 19/2015 z 22. októbra 2015 a namietaným porušením základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Z rozhodovacej činnosti ESĽP v spojitosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež vyplýva, že súd, ktorý prerokúva námietku účastníka konania o zaujatosti sudcu, nerozhoduje o merite veci (sťažnosť č. 19231/91, rozhodnutie z 9. 1. 1995). Jeho rozhodnutie sa týka len zloženia súdu, ktoré nie je „občianskoprávneho charakteru“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože ide o právo procesné. Pokiaľ by malo zloženie súdu vplyv na hlavné konanie a rozhodnutie na ňom prijímané, je potrebné pripomenúť, že podstata konania sa musí priamo týkať práv a záväzkov súkromného charakteru (Ringeisen vs. Rakúsko, rozsudok zo 16. 7. 1971, séria A, č. 13), čo v konaní o námietke zaujatosti sudcu nemožno tvrdiť (sťažnosť č. 58751/00, rozhodnutie z 11. 12. 2003).