I. ÚS 14/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 14/2016-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. januára 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , t. č. , zastúpeného advokátom Mgr. Jurajom Šimunym, Námestie M. R. Štefánika 30/33, Topoľčany, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 3 T 26/2014 z 3. marca 2015 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 34/2015 z 31. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

4. Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu síce rozsiahlo popisuje priebeh jeho väzobného stíhania, dôvody sťažnosti však uvádza veľmi stručne, a to v podstate iba odkazom na dôvody jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 3. marca 2015. Poukazuje na skutočnosť, že od podania obžaloby bolo uskutočnených 9 termínov hlavného pojednávania, pričom vo veci došlo k zmene zloženia senátu (hlavné pojednávanie 1. júla 2014 a 25. novembra 2014), na ktorú nebol upozornený, čím malo byť porušené pravidlo nezmeniteľnosti senátu a zároveň zásada ústnosti a bezprostrednosti. Keďže sťažovateľ nesúhlasil so zmenou v zložení senátu, 3. marca 2015 sa začalo hlavné pojednávanie v podstate od začiatku, čím dochádza k prieťahom v jeho trestnej veci, v dôsledku čoho nemožno považovať ďalšie trvanie väzby za zákonné a v súlade s ústavou.

5. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol tak, že: (i) okresný súd napadnutým uznesením porušil jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru, (ii) krajský súd napadnutým uznesením porušil jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru, (iii) uznesenie krajského súdu sa zrušuje a krajskému súdu sa prikazuje, aby sťažovateľa prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

II.

6. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru uznesením okresného súdu

8. Vzhľadom na princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ústavy (,,... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby, pretože sa ochrany svojich práv mohol domáhať a aj sa domáhal podaním sťažnosti podľa § 185 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného súdu, odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.

10. Pokiaľ ide o tvrdený zásah do označených práv uznesením krajského súdu, ústavný súd uvádza, že právo na osobnú slobodu, garantované ústavou, ako aj dohovorom, zaujíma v hierarchii základných práv a slobôd (ľudských práv a základných slobôd) popredné miesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto miesta odísť (III. ÚS 204/02). Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07). Z uvedenej zásady vyplýva, že porušenie zákona v prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru.

11. Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti (III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu dbať na to, aby doba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu. Na tento účel patrí všeobecnému súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o žiadostiach obvineného o prepustenie na slobodu (Toth c. Rakúsko z 12. 12. 1991).

13. Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým uznesením okresného súdu, sťažnosťou sťažovateľa, ako aj s napadnutým uznesením krajského súdu. V jeho písomnom vyhotovení tento najskôr rekapituloval dôvody uznesenia okresného súdu a sťažnosti sťažovateľa, aby na vlastné odôvodnenie v podstatnom uviedol: ,,Doposiaľ vykonané dôkazy naďalej odôvodňujú opodstatnenosť predmetného trestného stíhania proti obžalovanému a v danom štádiu konania existuje naďalej odôvodnená obava, že v prípade jeho prepustenia na slobodu by mohol pokračovať v obdobnej trestnej činnosti a preto aj podľa názoru sťažnostného súdu dôvodnosť väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. Poriadku je daná s poukazom na charakter trestnej činnosti a zároveň vzhľadom na osobu obžalovaného. Sťažnostný súd pri rešpektovaní prezumpcie neviny obžalovaného dospel na podklade doposiaľ vykonaných dôkazov k záveru, že obvinenie zo spáchania žalovaných trestných činov zatiaľ neoslablo natoľko, aby bolo možné konštatovať jeho zjavnú neopodstatnenosť. Po tom, ako predseda senátu v súlade s § 277 ods. 5 Tr.

Hlavné pojednávanie nebolo dosiaľ ukončené, je nutné doplniť dokazovanie výsluchom znalcov a svedkov, a aj tieto dôkazy môžu prispieť k tomu, či sa podozrenie potvrdí alebo vyvráti. . . Pokiaľ ide o dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. Poriadku tak tento väzobný dôvod aj naďalej vychádza z toho, že obžalovaný bol v minulosti trikrát súdne trestaný za spáchanie trestného činu lúpeže, znásilnenia a sexuálneho násilia, naposledy.

. . Obžalovaný je obžalovaný z troch zločinov a osoba obžalovaného v spojitosti s charakterom prejednávaného prípadu znemožňuje zatiaľ nahradiť väzbu prijatím alternatívnych záruk, pretože tieto inštitúty nedokážu eliminovať hrozbu z možného páchania rovnakého, či podobného trestného činu zo strany obžalovaného. Obžalovaný prostredníctvom obhajcu namietal zbytočný prieťah v konaní spôsobený rozhodnutím vykonať dokazovanie od začiatku z dôvodu dlhodobej choroby prísediaceho a zmeny senátu. K uvedenému krajský súd konštatuje, že v situácii, ktorá nastala počas dokazovania pred súdom v dôsledku ochorenia prísediaceho a podľa predsedu senátu ide o dlhodobé ochorenie, ktoré znemožní účasť prísediaceho v konaní, je nutné postupovať podľa § 277 ods. 5 Tr. Poriadku, pretože zo zásady ústnosti a bezprostrednosti (§ 2 ods. 18 a 19 Tr. Poriadku) vyplýva, že na rozhodovaní vo veci sa smú podieľať sudcovia/prísediaci, ktorí sa v celom rozsahu zúčastnili na prejednaní v konaní pred súdom a za ich prítomnosti boli vykonané dôkazy, ktoré tak môžu títo prísediaci na podklade bezprostredného dojmu

. . V záujme účinnej ochrany spoločnosti a v záujme riadneho stíhania a potrestania prípadných páchateľov zločinov je preto potrebné dať zatiaľ prednosť ochrane spoločnosti pred osobnou slobodou obžalovaného.“

Podľa § 277 ods. 5 Trestného poriadku ak došlo k zmene samosudcu alebo sa zmenilo zloženie senátu, musí sa hlavné pojednávanie vykonať znova; to neplatí, ak so zmenou samosudcu alebo zmenou v zložení senátu obžalovaný súhlasí.

16. Vo vzťahu k existencii a trvaniu dôvodov preventívnej väzby krajský súd nielen osvojením si dôvodov uznesenia okresného súdu o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, ale aj vlastným odôvodnením napadnutého uznesenia poukázal tak na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyplýva dôvodná obava, že by sa protiprávneho konania mohol sťažovateľ reálne dopustiť aj v prípade jeho prepustenia na slobodu, ako aj na trvajúcu dôvodnosť jeho trestného stíhania. V tomto smere krajský súd zvýraznil aj charakter trestného stíhania (násilné sexuálne zločiny), osobu sťažovateľa, ktorý bol v minulosti za obdobné trestné činy právoplatne odsúdený, a stav dokazovania na hlavnom pojednávaní, z ktorého nemožno vyvodiť oslabenie podozrenia zo spáchania žalovaných skutkov obžalovaným. S námietkou sťažovateľa o tvrdených prieťahoch v konaní sa krajský súd zvlášť vysporiadal, keď postup predsedu senátu po zmene zloženia senátu vyhodnotil ako zákonný a jeho ďalší postup v konaní ako efektívny a bezprieťahový. Napokon krajský súd pri vzájomnom vyvažovaní práva sťažovateľa na osobnú slobodu a požiadavky na účinnú ochranu spoločnosti uprednostnil v konkrétnych okolnostiach prípadu tento legitímny cieľ. Úvahy krajského súdu v spojení s úvahami okresného súdu, a to tak po skutkovej, ako aj právnej stránke, hodnotí ústavný súd ako rozumne odôvodnené, konzistentné a preskúmateľné.

18. K dôvodom sťažnosti sťažovateľa ústavný súd len stručne dodáva, že je výsostným právom obžalovaného, aby v prípade zmeny v zložení senátu s takouto zmenou nesúhlasil. Procesným dôsledkom nesúhlasu obžalovaného so zmenou v zložení senátu je však zákonná požiadavka na opätovné vykonanie hlavného pojednávania. Sťažovateľ toto procesné právo účinne využil (nedal súhlas so zmenou prísediaceho), čím v istom zmysle sám prispel k predĺženiu konania, keďže mu muselo byť zrejmé, že tento jeho úkon vyvolá potrebu opätovného dokazovania na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom. Postup okresného súdu po zmene v zložení senátu a začatí hlavného pojednávania od začiatku, tak ako bol popísaný v odôvodnení uznesenia krajského súdu, sa pritom ani ústavnému súdu nejaví ako neefektívny, nesústredený či inak prieťahový. V dôsledku uvedeného je sťažnostná argumentácia sťažovateľa o údajných zbytočných prieťahoch v postupe okresného súdu značne oslabená.

19. K namietanému porušeniu práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru v kontexte argumentácie obsiahnutej v danej časti sťažnosti ústavný súd upriamuje pozornosť na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej je ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru aplikovateľné na situáciu prvotnej súdnej kontroly zákonnosti obmedzenia osobnej slobody nasledujúcej bezprostredne po „zatknutí“ (prvotné rozhodovanie o vzatí do väzby). V prípade sťažovateľa však išlo o opakovanú nasledujúcu previerku zákonnosti väzby – rozhodovanie o jeho žiadosti o prepustenie na slobodu, v dôsledku čoho je ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru neaplikovateľné (rovnako III. ÚS 74/2015). V prípade sťažovateľa tak prichádzala do úvahy aplikácia ustanovenia čl. 5 ods. 4 dohovoru, porušenie tohto práva však sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom nenamietal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. januára 2016