I. ÚS 142/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 142/2016-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , doručovacia adresa , a , zastúpených advokátom JUDr. Jánom Floriánom Gajniakom, advokáti s. r. o., Šafárikovo námestie 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 171/2010 a takto

rozhodol:

3. Podľa sťažovateľov okresný súd nekonal správne a v súlade so zákonom, keď prerušil konanie na jeden rok 4. apríla 2012 (toto obdobie považujú za prieťah), a nesúhlasia ani so stanoviskom predsedníčky okresného súdu, ktoré prezentovala v odpovedi na ich sťažnosť na zbytočné prieťahy podanej 1. decembra 2015, keď uviedla, že ich sťažnosť nie je dôvodná z dôvodu, že nečinnosť okresného súdu v napadnutom konaní nebola zistená. Obdobne porušenie svojich označených práv vidia tiež v tom, že postup okresného súdu bol neefektívny a s prieťahmi aj pri rozhodovaní o oslobodení od súdnych poplatkov, keďže podľa ich názoru sú spotrebiteľské spory od tejto povinnosti oslobodené, a za prieťah považujú aj odmietnutie ich podania na základe uznesenia okresného súdu z 1. júla 2010. Okresný súd mal podľa nich vo veci samej rozhodnúť už na prvom pojednávaní.

4. Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že základné práva sťažovateľov označené v bode 1 v napadnutom konaní porušené boli, a súčasne požadujú priznať (každému) finančné zadosťučinenie v sume 9 500 € z titulu majetkovej ujmy a 15 000 € z titulu nemajetkovej ujmy. Ďalej žiadajú, aby im ústavný súd priznal trovy konania spolu v sume 420 €.

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05). Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06, IV. ÚS 637/2013, I. ÚS 58/2015).

9. Predmetom sťažnosti sťažovateľov je údajne prieťahový a neefektívny postup okresného súdu v napadnutom konaní, čím malo dôjsť aj k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

11. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojmom autonómnym, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo, alebo nedošlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa ani v týchto prípadoch totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru)  napr. I. ÚS 63/00. Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou (II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, IV. ÚS 61/03, II. ÚS 298/06, II. ÚS 250/09) poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo. Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03, I. ÚS 559/2014). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

13. Ústavný súd, vychádzajúc zo sťažnosti, námietok sťažovateľov a svojich zistení, konštatuje, že priebeh napadnutého konania zatiaľ neosvedčuje, že v tomto napadnutom konaní došlo k porušeniu označených práv uvedených v bode 7 a 9. Na základe skutočností uvedených sťažovateľmi (pozri bod 3) nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať namietaný postup okresného súdu za taký, ktorý by bolo možné hoci aj vzhľadom na celkovú dĺžku tohto konania kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“, a to preto, že ich sťažnosť (bez splnenia zákonom predpísaných náležitostí) jednak bola podaná v čase, keď okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkom (a sťažovatelia vedeli o tomto zámere okresného súdu už skôr 27. októbra 2015, keď okresný súd odročil pojednávanie na účely vyhlásenia rozsudku na 8. december 2015), ale tiež preto, že ich argumenty vôbec nepresvedčili ústavný súd o opísaných obdobiach neodôvodnenej nečinnosti (prerušenie konania nemožno považovať za taký prieťah, ktorý by ústavný súd považoval za zbytočný) a sťažovatelia presne v sťažnosti ani neuviedli, prečo rešpektovali prerušenie konania a viac ako rok nežiadali, aby okresný súd vo veci začal konať. K posúdeniu tejto otázky majú navyše v zásade lepšie predpoklady všeobecné súdy než ústavný súd, odhliadnuc od princípu subsidiarity, ktorým sa riadi jeho vzťah k všeobecným súdom a ktorému viac zodpovedá, aby ústavný súd, pokiaľ to nie je nevyhnutné, sám neposudzoval vhodnosť alebo účelnosť zvoleného procesného postupu. Ani nedostatok efektivity okresného súdu, ktorý videli sťažovatelia v množstve pojednávaní v okolnostiach posudzovanej veci, nemožno považovať za rozhodujúci, ak okresný súd vo veci samej už rozhodol a v súčasnosti len pripravuje podklady na predloženie spisu odvolaciemu súdu. Samotné napadnuté konanie a jeho trvanie do vydania rozsudku bolo predovšetkým ovplyvnené najmä nedostatočnou súčinnosťou sťažovateľov a ich podielom na predlžovaní konania, tieto dôvody spolu nevytvárajú v súčasnosti možnosť prijatia záveru s údajným tvrdeným porušením ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to napriek tomu, že od podania žaloby do vydania rozsudku uplynulo dlhšie obdobie. Procesný postup okresného súdu bol v zásade plynulý, smeroval a smeruje k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov a neboli zistené žiadne obdobia nečinnosti, ktoré by v kontexte celej veci predstavovali v súčasnosti zásah do ich označených práv. Okresný súd navyše v čase podania ešte nekvalifikovanej sťažnosti (7. december 2015) už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom (IV. ÚS 214/03, II. ÚS 1/05 I. ÚS 559/2014, I. ÚS 37/2015).

17. Ústavný súd k tomu dodáva, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovatelia v tejto veci za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočným prieťahom, predložili ústavnému súdu novú sťažnosť.

18. Sťažovatelia, kvalifikovane zastúpení advokátom, tiež v časti sťažnosti namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (sťažnosť v tejto časti neobsahuje zákonom o ústavnom súde predpísané náležitosti ustanovené v § 20 ods. 1, pretože neobsahuje žiadne vecné odôvodnenie) a tiež porušenie základného práva na ochranu vlastníctva majetku podľa čl. 20 ústavy, ktoré je bez bližšieho označenia konkrétneho ustanovenia ústavy. Čo sa týka namietaného porušenia práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré malo spočívať predovšetkým v nečinnosti okresného súdu, pretože nemohli užívať majetok, ktorý im bol údajne odcudzený, k tomu ústavný súd dodáva s odkazom na svoju judikatúru (napr. III. ÚS 324/05 a predtým IV. ÚS 221/03 – uznesenie z predbežného prerokovania z 5. decembra 2003) a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Varipati proti Grécku z 26. 10. 1999 č. 38459/97, Versini proti Francúzsku z 10. 7. 2001 č. 40096/98), že majetkové dôsledky spôsobené neprimeranou dĺžkou konania nepredstavujú porušenie čl. 1 dodatkového protokolu, ale sú len následkom porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré však v danom prípade zatiaľ zistené nebolo.