I. ÚS 149/09

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 21. januára 2009 doručená sťažnosť spoločnosti (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej , vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 26 Cob/101/2008-177 z 27. novembra 2008 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

3. Z odvolania sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu v časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá, vyplýva, že sťažovateľka podala odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a), b), d) a f) Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že okresný súd vo svojom rozsudku vychádzal z výsledkov, ktoré z dokazovania nevyplynuli, a naopak neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané, v dôsledku čoho rozhodnutie okresného súdu považovala za arbitrárne a tvrdila, že bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces a nestranný súd, a namietala tiež nesprávnosť právneho posúdenia veci okresným súdom. Podľa skutočností uvádzaných sťažovateľkou v sťažnosti krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní proti rozsudku okresného súdu na vec aplikoval komunitárne právo napriek tomu, že žalovaný nebol účastníkom cestnej nákladnej dopravy podľa vyhlášky ministra zahraničných vecí č. 11/1975 Zb. o Dohovore o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (CMR) (ďalej len „CMR“), neprerokoval odvolacie dôvody sťažovateľky, v ktorých sa odvolala na platnosť zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“), znemožnil realizáciu procesných práv sťažovateľky priznaných zákonom č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“) a nevysporiadal sa so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami.

4. Krajský súd ako súd nadriadený okresnému súdu preskúmal odvolanie sťažovateľky na ústnom pojednávaní a za jej účasti, viazaný rozsahom a dôvodmi uvedenými v odvolaní, oboznámil sa s obsahom spisu a v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, že odvolanie je neopodstatnené, keďže rozhodnutie okresného súdu vychádza zo správne zisteného skutkového stavu, ale nestotožnil sa s jeho právnymi závermi.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím, ktorým krajský súd rozhodol o potvrdení rozsudku okresného súdu v napadnutej časti, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by v prípade sťažovateľky prichádzalo do úvahy vtedy, ak by podmienky na prístup k súdu ustanovené Občianskym súdnym poriadkom neboli zo strany krajského súdu rešpektované a boli arbitrárne. V uvedenom prípade však k takejto situácii nedošlo, sťažovateľka mala priznané postavenie účastníka súdneho konania a krajský súd jej odvolanie prerokoval na ústnom pojednávaní a za jej účasti a vo veci rozhodol, aj keď nie v súlade s jej predstavami a očakávaniami.

Ústavný súd zhodne so svojou konštantnou judikatúrou vyslovil, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov, a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). V súlade s uvedenými princípmi ústavný súd posúdil napadnuté rozhodnutie krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že krajský súd jednoznačne a zrozumiteľne uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Závery krajského súdu pri odôvodňovaní rozsudku vo veci nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd v žiadnom prípade neznemožnil sťažovateľke realizáciu jej procesných práv a pri formulovaní svojich právnych záverov vykladal a aplikoval príslušné právne predpisy ústavne konformným spôsobom. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nevedie sama osebe k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mudandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Podľa názoru ústavného súdu napadnuté rozhodnutie krajského súdu takéto nedostatky neobsahuje, a preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2009