I. ÚS 149/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára 2015 e­mailom a 23. januára 2015 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti VIVA , (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž 27/2013 z 30. októbra 2014 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“) vydala 3. decembra 2013 rozhodnutie č. R/117/2013 o udelení licencie na multiregionálne rozhlasové terestriálne vysielanie v prospech obchodnej spoločnosti (ďalej len „obchodná spoločnosť“), a o zamietnutí žiadosti sťažovateľky (ďalej len „rozhodnutie rady“).

Proti rozhodnutiu rady podala sťažovateľka na najvyššom súde opravný prostriedok a žiadala rozhodnutie rady ako nezákonné zrušiť. Uznesením sp. zn. 5 Sž 27/2013 zo 17. decembra 2013 najvyšší súd odložil vykonateľnosť rozhodnutia rady do právoplatného rozhodnutia vo veci samej a následne rozsudkom z 30. októbra 2014 jej rozhodnutie potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozhodnutie rady, podľa sťažovateľky založil na tom, že: ­ rozhodnutie rady objektívne nevybočuje z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, naopak, je v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou rady v správnom konaní, ako aj v súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu, ­ správne uváženie, ktorým sa rada pri rozhodnutí riadila, ako aj argumenty, ktoré pri odôvodnení aplikovala, zodpovedajú obsahu spisu, nie sú v rozpore so zásadami logického myslenia, ­ zákon neurčuje vážnosť kritérií, preto bolo na členoch rady, akú váhu jednotlivým kritériám pri hlasovaní budú prikladať. Na to, aby súd zrušil rozhodnutie prijaté na základe správnej úvahy, by muselo ísť o také kvalitatívne porušenie princípov správnej úvahy, ktoré by bolo zjavné, ­ je nevyhnutné rozlišovať dve štádia, ktoré sa odlišujú mierou možného súdneho prieskumu, a to skúmanie splnenia podmienok žiadosti na udelenie licencie, pričom prieskum splnenia podmienok žiadosti na udelenie licencie patrí do preskúmavacej právomoci súdu, a výber jedného zo žiadateľov, ­ z rozhodnutia správneho orgánu vyplýva, že všetci účastníci s výnimkou účastníka , splnili podmienky na to, aby sa mohli uchádzať o udelenie licencie, ­ v preskúmavanom konaní rada postupovala v intenciách predchádzajúceho zrušujúceho rozsudku najvyššieho súdu a s prihliadnutím na jeho právne závery v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci a správne na neho aplikovala príslušné ustanovenia zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“), pričom jeho rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené v § 47 Správneho poriadku a nevykazuje nedostatky, ­ správny orgán v konaní o udelenie licencie nemá bez ďalšieho povinnosť a ani možnosť overovať pravdivosť, úplnosť a aktuálnosť predkladaných dokladov.

Sťažovateľka ďalej argumentovala, že pred vydaním druhého rozhodnutia rady táto bez odôvodnenia upustila od nariadenia ústneho pojednávania (hoci pred prvým rozhodnutím sa ústne pojednávanie uskutočnilo), pričom nariadenie ústneho pojednávania by umožnilo rade v plnej miere materiálne preskúmať tieto skutočnosti a zároveň by umožnilo žiadateľom prezentovať svoje žiadosti.

(ii) Najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí tiež nevysporiadal s otázkou, či sa rada spravovala jeho záväzným právnym názorom vysloveným v jeho predchádzajúcom rozhodnutí (rozsudku sp. zn. 2 Sž 17/2012 z 27. marca 2013). Podľa názoru sťažovateľky existuje zjavný rozpor medzi tvrdením najvyššieho súdu v napadnutom rozhodnutí a skutočnosťou, pretože rada aj pri jej druhom rozhodnutí pristúpila len k formálnemu skúmaniu splneniu podmienok, keďže sa (opätovne) uspokojila len s tým, čo jednotliví uchádzači deklarovali bez toho, aby materiálne vyhodnotila vierohodnosť týchto tvrdení vo vzťahu k ekonomickým, personálnym a technickým predpokladom vysielania. Vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí v tejto veci najvyšší súd pritom uviedol, že skúmanie podmienok pripravenosti uchádzačov je základnou a prvoradou povinnosťou rady, ktorá má povinnosť nielen formálne konštatovať ich naplnenie, ale má povinnosť ich materiálne preskúmať. Najvyšší súd tak podľa sťažovateľky v napadnutom rozhodnutí rozhodol v celkom zjavnom rozpore so svojím predchádzajúcim právnym názorom vysloveným v tej istej veci, čím je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné.

(iii) Najvyšší súd sa odchýlil od svojho predchádzajúceho právneho názoru, čo však neodôvodnil a takéto odchýlenie je neudržateľné. Za situácie, keď sa najvyšší súd odchýlil od právneho názoru vysloveného v inom jeho rozhodnutí týkajúcom sa analogického prípadu, bolo jeho povinnosťou minimálne poukázať na už existujúce rozhodnutia v identických právnych veciach, ktoré vychádzajú z odlišných právnych názorov, a na tomto základe zdôvodniť, prečo sa od nich v teraz riešenej právnej veci odkláňa.

Na základe uvedeného sťažovateľka v sťažnosti navrhla, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie, odložil vykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu až do rozhodnutia vo veci samej, uložil obchodnej spoločnosti dočasne sa zdržať výkonu

rozhodnutia rady a následne takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 30.10.2014, sp. zn. 5Sž/27/2013 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. 2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.1.02014, sp. zn. 5Sž/27/2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie. 3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky, ktorá namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas s rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý je podľa jej názoru svojvoľný, arbitrárny a nedostatočne odôvodnený, keďže najvyšší súd neodpovedal na podstatné a v tejto veci relevantné otázky nastolené sťažovateľkou v konaní, najmä sa nevysporiadal s postupom rady pri hodnotení splnenia kritérií technickej, organizačnej a ekonomickej pripravenosti jednotlivých uchádzačov o licenciu a následnom nesprávnom aplikovaní voľnej úvahy pri rozhodnutí o udelení licencie. Rozhodnutie rady z 3. decembra 2013 sa z hľadiska podstaty a obsahu podľa sťažovateľky nelíši od jej predchádzajúceho rozhodnutia v tejto veci z 15. mája 2012, ktoré bolo rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž 17/2012 z 27. marca 2013 zrušené práve z dôvodu jej formalistického prístupu pri hodnotení splnenia uvedených kritérií v konaní o udelenie licencie. Napriek neodstráneniu nedostatkov vytknutých rade najvyšším súdom v jeho predchádzajúcom rozhodnutí pri preskúmavaní aktuálneho rozhodnutia rady najvyšší súd tieto pochybenia akceptoval a jej rozhodnutie potvrdil.

Ústavný súd musel preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posúdiť, či rozsudkom najvyššieho súdu mohlo v danom prípade dôjsť k takému závažnému pochybeniu zo strany najvyššieho súdu, ktoré by signalizovalo možnosť vysloviť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie porušenie sťažovateľkou označených práv.

Správne uváženie, ktorým sa odporca pri rozhodnutí riadil, ako aj argumenty, ktoré odporca pri odôvodnení aplikoval, zodpovedajú obsahu spisu, nie sú v rozpore so zásadami logického myslenia a preto nie je súd v tomto konaní oprávnený posudzovať účelnosť alebo vhodnosť správneho uváženia premietnutého do rozhodnutia a ani z tohto dôvodu rozhodnutie zrušiť.

jednotlivých kritérií. Preto bolo na členoch rady žalovaného, akú váhu jednotlivým kritériám prihlasovaní budú prikladať. Na to, aby súd zrušil rozhodnutie prijaté na základe správnej úvahy, by muselo ísť o také kvalitatívne porušenie princípov správnej úvahy, ktoré by bolo zjavné.

Z rozhodnutia správneho orgánu vyplýva, že všetci účastníci s výnimkou účastníka Rádio VIVA, a.s. splnili podmienky na to, aby sa mohli uchádzať o udelenie licencie. Na základe uvedeného, predmetom prieskumu zákonnosti Najvyšším súdom bolo rozhodnutie odporcu o udelení licencie, ktoré odporca vydal na základe správnej úvahy, pričom zásadným východiskom pre Najvyšší súd bola skutočnosť, že správna úvaha pri udelení licencie sa vytvárala hlasovaním kolektívneho orgánu, pričom všetci členovia rady vyjadrujú iba svoj odborný úsudok na vec a svoje hlasovanie v zmysle zákona neodôvodňujú.

logického myslenia. K uvedenému záveru dospel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudkoch 5Sž/10/2009 ako aj 3Sžo/22/2011. Z obsahu pripojeného spisu je zrejmé, že v preskúmavanom konaní Rada postupovala v intenciách predchádzajúceho zrušujúceho rozsudku Najvyššieho súdu a s prihliadnutím na jeho právne závery v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci a správne na neho aplikovala príslušné ustanovenia zák. č. 308/2000 Z. z., pričom jej rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené v paragrafe 47 správneho poriadku a nevykazuje formálne ani

Ak vysielateľ nevyužíva pridelené frekvencie, respektíve nevysiela vôbec má správny orgán k dispozícii účinné mechanizmy na dosiahnutie žiadaného stavu, ktorým je efektívne využívanie frekvenčného spektra a napĺňanie práva verejnosti na informácie. Rada v tejto súvislosti poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovesnej republiky 2Sžo/525/2009, 3Sž/46/2008, 3Sžo/22/2011, 5Sž/101/2007.

V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľky rozsudkom najvyššieho súdu [vydaným v správnom súdnictve podľa V. časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] je podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva. V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno­právne a procesno­právne predpisy. Treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľky proti napadnutému rozhodnutiu.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na podanie opravného prostriedku sťažovateľky proti rozhodnutiu rady, nerozhodol svojvoľne a arbitrárne. Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je ústavne akceptovateľné a nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia sťažovateľkou označených práv. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právne závery rady, ktoré boli v rozsahu odvolacích námietok sťažovateľky predmetom preskúmania v odvolacom konaní. Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu z pohľadu materiálnej ochrany práv k dotknutiu práv sťažovateľky dôjsť nemohlo, pretože jej argumentácia bola najvyšším súdom v plnej miere preskúmaná.

V posudzovanom prípade preto nepovažoval ústavný súd námietku sťažovateľky, že medzi závermi najvyššieho súdu, na ktorých je založený jeho prvý rozsudok, a závermi, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, sú rozpory, za odôvodnenú. Najvyšší súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí konštatoval vady konania spočívajúce v rozhodovaní člena rady, u ktorého vznikla pochybnosť o jeho nepredpojatosti, vo vade spočívajúcej v porušení procesných práv sťažovateľky, ako aj v nedostatočnom a neúplnom zistení skutkového stavu. V rozhodnutí rady, ktoré bolo predmetom preskúmavania najvyšším súdom v tomto konaní, rada uvedené pochybenia podľa názoru najvyššieho súdu odstránila dostatočným spôsobom, s čím sa ústavný súd stotožňuje.

Skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Posúdenie odvolaním namietanej zákonnosti postupu a rozhodnutia rady bolo v právomoci najvyššieho súdu. Jeho závery nevykazujú známky svojvôle a sú aj primerane odôvodnené, a preto týmto rozhodnutím podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľky.

Ústavný súd pripomína, že na naplnenie princípov spravodlivého procesu sa nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument procesnej strany, ale len na argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový. Ústavný súd zastáva názor, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa nároky kladené na rozhodnutia všeobecných súdov platnými procesnoprávnymi predpismi.