I. ÚS 151/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 57/2013 z 18. júna 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo 58/2014 z 25. novembra 2014 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie sťažovateľky podané proti rozsudku krajského súdu odmietnuté z dôvodu neprípustnosti, a preto sa dovolací súd (najvyšší súd) dovolaním napadnutým rozsudkom krajského súdu po vecnej stránke nezaoberal.

Sťažovateľka je toho názoru, že uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jej právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie garantované v čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia síce uvádza, že prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zakladá okrem iného aj absencia riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, z dôvodu ktorého je také rozhodnutie nepreskúmateľné, ale súčasne sedem konkrétnych námietok, ktoré sťažovateľka v dovolaní uviedla a pre ktoré je rozsudok krajského súdu podľa jej názoru arbitrárny a nepreskúmateľný (a preto riadne neodôvodnený), riadne nepreskúmal a neuviedol, z akých dôvodov považuje uvedené námietky za nedôvodné, resp. za také, ktoré nemali podstatný význam v konaní.

V odôvodnení svojho rozhodnutia sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu a nad rámec uvedeného len stručne uviedol, že dôkazné bremeno preukázania hodnoty znehodnotených stravných lístkov a preukázania skutočnej škody spočívalo na sťažovateľke, ktorá dôkazné bremeno v konaní neuniesla.

Rozsudok

okresného súdu je podľa sťažovateľky založený na týchto právnych názoroch: ­ „ právny základ a výška sťažovateľom uplatnených pohľadávok v celkovej výške 39.741,75 EUR nebola medzi stranami sporná (s čím sa sťažovateľ v celom rozsahu stotožňuje), ­ sporná bola výlučne protipohľadávka spoločnosti vo výške 47.294,73 EUR (1.424.801,­ Sk), ktorá spoločnosti údajne vznikla titulom škody na zásielke, ktorej prepravu obstarával sťažovateľ, ­ dohodu o zodpovednosti za škodu obsiahnutú v čl. V. zasielateľskej zmluvy považoval prvostupňový súd za platnú, nakoľko § 373 Obchodného zákonníka nemá kogentnú povahu, a uvedené ustanovenie nepovažoval za rozporné s dobrými mravmi, ­ podľa názoru súdu sťažovateľ, ktorý mal v zmysle uzatvorenej zasielateľskej zmluvy postavenie zasielateľa, zodpovedá nielen za obstaranie prepravy, ale aj za prepravu samotnú v prípade, ak ju uskutočňuje sám, ­ podľa názoru súdu je irelevantné, či obsahom zásielok boli použité alebo nepoužité stravné lístky, nakoľko nepoužité stravné lístky slúžia jednoznačne ako platidlo, a použité znehodnotené stravné lístky sú zase podkladom pre plnenie žalovaného vo vzťahu k jeho zmluvnými partnerom, a to vo všetkých prípadoch vo výške odvíjajúcej sa od nominálnej hodnoty stravného lístku, čím podľa názoru súdu vznikla spoločnosti nepochybne škoda vo výške 1.424.801,­ Sk, a to v dôsledku zavinenia sťažovateľa.“

ods. 2 Obchodného zákonníka (zodpovednosť zasielateľa za škodu na zásielke). Uvedené má význam najmä z toho hľadiska, že kým zodpovednosť podľa § 622 a 603 ods. 2 Obchodného zákonníka sa týka výlučne priamej škody na zásielke(ako rozdiel hodnoty zásielky veci pred a po poškodením) náhrada škody podľa § 373 Obchodného zákonníka sa týka aj iných napr. nepriamych škôd súvisiacich so škodou na zásielke, akým je napr. strata majetkového práva vzniknutá na základe priamej škody na zásielke (k rozlíšeniu medzi priamou škodou na zásielke podľa § 603 ods. 2 resp. podľa § 622 Obchodného zákonníka, a medzi škodou súvisiacou so škodou na zásielke podľa S 373 Obchodného zákonníka, poukazoval sťažovateľ v podanom odvolaní – okrem iného na rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 22.12.2008, č. k. 61Cb/153/2008 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43Cob/82/2009).

mala preukázať predpoklady náhrady škody, vrátane preukázania skutočnej škody.“; 3. z jeho rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, prečo podľa názoru konajúceho súdu došlo ku škode zavinením sťažovateľky, keď k odcudzeniu zásielky došlo zavineným protiprávnym konaním tretej osoby, ktorá sa vlámala do motorového vozidla a zásielku prepravovanú sťažovateľkou odcudzila.

V prípade, ak k údajnej škode došlo zavinením viacerých osôb, z rozhodnutia nie je zrejmé, aký je podiel ich zodpovednosti na škode s ohľadom na ich zavinenie; 4. «. . . neprípustným spôsobom „preskočil“ základné prvky zodpovednostného vzťahu (preukázanie zavinenia, vzniku škody a príčinnej súvislosti), a výlučne na základe čl. V. zasielateľskej zmluvy (ktorá upravuje dohodnutú výšku škody fixnou sumou – pre určenie výšky škody rozhoduje hodnota zásielky podľa prepravného listu) zaviazal na náhradu škody» sťažovateľku, pričom s jej námietkami sa žiadnym spôsobom nevysporiadal, pretože:

stravných lístkov. Uvedená skutočnosť však v konaní preukázaná nebola a s uvedeným sa konajúci súd žiadnym spôsobom nevysporiadal, b) v prípade, ak boli obsahom zásielky použité (znehodnotené) stravné lístky, čo žalovaný potvrdil počas súdneho konania, konajúci súd podľa sťažovateľky relevantným spôsobom nezdôvodnil, aká škoda týmto žalovanému mohla vzniknúť, keďže znehodnotené stravné lístky sú podkladom pre plnenie žalovaného jeho zmluvným partnerom, z čoho vyplýva, že nie žalovaný, ale výlučne jeho zmluvní partneri sú osobami poškodenými v prípade nedoručenia takýchto stravných lístkov. Ak by nedošlo k odcudzeniu nepoužitých stravných lístkov a tieto by boli riadne doručené žalovanému, vznikla by mu povinnosť zaplatiť svojim zmluvným partnerom sumu vo výške nominálnej hodnoty stravných lístkov (zníženú o dohodnutú odplatu).

Týmto zmluvným partnerom bola sťažovateľka na základe právoplatných rozhodnutí konajúcich súdov, na ktoré sťažovateľka v konaní poukázala, povinná nahradiť škodu vo výške nominálnej hodnoty takto nedoručených použitých stravných lístkov; 5. krajský súd sa tiež žiadnym spôsobom nezaoberal námietkou sťažovateľky, aká škoda vlastne žalovanému vznikla, keďže bez škody nie je možné ani teoreticky uvažovať o náhrade škody.

konania poukazovala na rozhodnutia, ktorými bola zaviazaná na náhradu škody voči stravovacím zariadeniam, na základe ktorých im plnila v podstate za žalovaného, a taktiež namietala, že požadovanie náhrady škody zo strany žalovaného je potom v rozpore

Uvedené má význam aj z toho hľadiska, že kým náhradu škody nemôže konajúci súd v obchodnoprávnych vzťahoch znížiť, tak je jeho zákonnou povinnosťou (ex offo) znížiť neprimerane vysokú zmluvnú pokutu, resp. nepriznať plnenie z titulu zmluvnej pokuty z dôvodu jej rozporu s dobrými mravmi.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľka sa v prvom rade domáha, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatismutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 OSP.

O. s. p., ktoré sa v plnej miere uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p.). V zmysle citovaného ustanovenia, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Dovolací súd na tomto mieste poukazuje na podstatný rozdiel medzi prvostupňovým rozhodnutím a rozhodnutím odvolacieho súdu spočívajúci v tom, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia vydaného v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/2005). Aj napriek vyššie uvedenému je rozhodnutie odvolacieho súdu náležité odôvodnené, odvolací súd do svojho odôvodnenia pojal kľúčové argumenty, na základe ktorých rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II potvrdil, a z tohto dôvodu je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ústavne akceptovateľné. Napriek tomu, že ust. § 219 ods. 2 O. s. p. umožňuje odvolaciemu súdu v prípade stotožnenia sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia obmedziť sa len na skonštatovanie jeho správnosti, Krajský súd v Bratislave na zdôraznenie jeho správnosti uviedol, že v sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada, ktorá zahŕňa jednak povinnosť tvrdenia, a jednak dôkaznú povinnosť. Konštatoval, že následky spojené s ich nesplnením v podobe nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil, teda žalobca, ktorý tvrdil, že z vykonaného dokazovania nevyplýva, aká bola hodnota znehodnotených stravných lístkov a skutočná škoda. Odvolací súd na základe uvedeného konštatoval vecnú správnosť napadnutého rozsudku ako aj správne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu jasne a zrozumiteľne vyplýva, že sa stotožňuje s hodnotením prejednávanej veci súdom prvého stupňa, pričom odvolací súd sa zaoberal aj námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky, podľa ktorej konanie v jej právnej veci je postihnuté inou vadou, ktoré mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval: „Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné. O tento prípad ale v prejednávanej veci nejde. V ďalšej časti svojho dovolania dovolateľ tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ale síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci však prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ale iba proti takému, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Pokiaľ nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. V prejednávanej veci by uvedený dovolací dôvod bolo možné úspešne použiť, len ak by prípustnosť dovolania vyplývala z ust. § 238 O. s. p., v posudzovanom prípade však tomu tak nie je.“

V súvislosti s námietkou sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samotným napadnutým uznesením najvyššieho súdu považujúc ho za arbitrárne, odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľka sa domáha ochrany základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bol žalobný návrh sťažovateľky na zaplatenie istiny v sume 39 741,75 € s príslušenstvom zamietnutý, ktorým bolo vyhovené vzájomnému návrhu žalovaného na zaplatenie sumy 7 532,43 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % ročne zo sumy 7 532,43 € od 10. mája 2008 do zaplatenia a ktorým bola sťažovateľka zaviazaná na úhradu trov prvostupňového konania.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka vyjadrila v sťažnosti nespokojnosť s napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý považuje za arbitrárne, nepreskúmateľné a neodôvodnené rozhodnutie, ktorým sa jej odňala možnosť konať pred súdom. Krajský súd podľa sťažovateľky neprípustným spôsobom preniesol dôkazné bremeno preukázania okolností vzniku zodpovednosti za spôsobenú škodu zo žalovaného (poškodeného) na sťažovateľku, pričom nie je zrejmé, pod ktoré ustanovenia Obchodného zákonníka bol tento právny vzťah konajúcimi súdmi podriadený (či podľa § 373 Obchodného zákonníka alebo podľa § 622 Obchodného zákonníka, alebo podľa § 603 ods. 2 Obchodného zákonníka). Súčasne krajský súd nepreskúmal otázku zavinenia za spôsobenú škodu ani existenciu príčinnej súvislosti medzi konaním sťažovateľky a vznikom škody, teda nedostatočne vyhodnotil základné prvky zodpovednostného vzťahu. Nezaoberal sa ani námietkou sťažovateľky o tom, aká škoda žalovanému vznikla, keďže nedoručením použitých stravných lístkov žalovanému mohla vzniknúť škoda výlučne jeho zmluvným partnerom (stravovacie zariadenia), a nie žalovanému, ktorého majetok sa nezmenšil. Konajúce súdy sa nezaoberali ani možnosťou aplikácie inštitútu zmluvnej pokuty v danej veci.

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). S ohľadom na tieto atribúty ústavný súd preskúmal

rozsudok

krajského súdu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uvádza, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť skutkové zistenia všeobecných súdov a ani výklad zákona, ktorý v danej konkrétnej veci všeobecný súd aplikoval.

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu s uznesením okresného súdu ústavný súd považuje za potrebné v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu, v ktorom okresný súd uviedol: „Po vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že medzi žalobcom ako zasielateľom a žalovaným ako príkazcom bola uzavretá v písomnej forme platná zasielateľská zmluva, ktorej neoddeliteľnou súčasťou neboli všeobecné obchodné podmienky, ale len v článku I. zmluva odkazovala na platné obchodné podmienky zasielateľa vo vzťahu k uskutočneniu prepravy, ale zo zmluvy nie je zrejmé, že by tieto obchodné podmienky boli k zmluve priložené alebo by v čase uzatvárania zmluvy boli žalovanému známe. V každom prípade však prednosť pred akýmkoľvek znením obchodných podmienok má uzavretá zasielateľská zmluva zo dňa 29.6.2000 v znení jej písomných dodatkov. V priebehu konania nebola sporná výška, skutkový základ a právny titul nárokov uplatnených žalobcom a rovnako nebola sporná výška, skutkový základ a právny titul nároku uplatneného žalovaným vzájomným návrhom z titulu faktúry č. 370618, ktorou žalovaný vyúčtoval žalobcovi cenu za dodané stravné poukážky. Sporné bolo medzi účastníkmi konania uplatňovanie nároku na náhradu škody a následne započítania vzájomných pohľadávok a záväzkov. Dohoda zmluvných strán o zodpovednosti za škodu je obsiahnutá v článku V. zasielateľskej zmluvy, pričom súd sa nestotožnil s právnym názorom právnej zástupkyne žalobcu o absolútnej neplatnosti tohto ustanovenia zmluvy, nakoľko zo znenia § 263 Obchodného zákonníka, v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zasielateľskej zmluvy, je zrejmé, že žiadne z ustanovení zákona upravujúcich zasielateľskú zmluvu a náhradu škody, s výnimkou ustanovenia § 376, nebolo kogentným ustanovením zákona. Súčasne, je potrebné tiež konštatovať, že ustanovenie článku V. zasielateľskej zmluvy nie je ani v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko jeho obsah bol výsledkom slobodnej vôle zmluvných strán, pričom jednoznačne predmetná zasielateľská zmluva zakladala medzi účastníkmi konania dlhodobý obchodnoprávny vzťah s často sa opakujúcimi plneniami vo veľkom finančnom i objemovom rozsahu. Z vykonaného dokazovania je tiež nesporné, že dňa 30.11.2007 došlo k odcudzeniu zásielok, pričom žalovaný jednoznačne preukázal celkovú hodnotu odcudzených zásielok podľa prepravných dokladov, ktorá je rozhodná pre určenie výšky škody v zmysle ustanovenia článku V. predmetnej zasielateľskej zmluvy.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom rozsudku (v spojení s rozsudkom okresného súdu) dostatočne konkrétne, zrozumiteľne, no najmä právne korektne odôvodnil názor o správnosti rozsudku okresného súdu a na základe tejto skutočnosti potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa. Krajský súd svoj právny názor dostatočne odôvodnil aj vo vzťahu k odvolacím námietkam sťažovateľky. Ústavný súd preto nezistil v napadnutom rozsudku krajského súdu žiadne pochybenia, ktoré by nasvedčovali svojvôli krajského súdu. Nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom rozsudku nezakladá sám osebe záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a ani nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť ho svojím vlastným. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Právny názor krajského súdu však takéto nedostatky rozhodne nevykazuje.

V danom prípade všeobecné súdy posúdili vzťah medzi sťažovateľkou a žalovaným ako právny vzťah existujúci na základe uzatvorenej zasielateľskej zmluvy. Je nevyhnutné zdôrazniť, že zodpovednosť sťažovateľky (v postavení zasielateľa) za škodu na zásielke síce vyplýva z uzatvorenej zasielateľskej zmluvy, avšak súčasne zohľadňujúc činnosť sťažovateľky vykonávanej nad rámec základného rámca zasielateľskej činnosti, ktorá zahŕňala aj samotné vykonanie prepravy zásielky pre žalovaného, je potrebné posudzovať zodpovednosť sťažovateľky ako zodpovednosť dopravcu podľa zmluvy o preprave uzatvorenej v zmysle § 610 a nasl. Obchodného zákonníka. I keď možno čiastočne prisvedčiť námietke sťažovateľky, že z rozsudku krajského súdu v spojení s prvostupňovým rozhodnutím jednoznačne nevyplýva, podľa ktorého ustanovenia Obchodného zákonníka bola jej zodpovednosť za odcudzenie prepravovanej zásielky posúdená, vzhľadom na objektívny charakter zodpovednosti za škodu (tak v prípade zodpovednosti zasielateľa ako aj dopravcu) bez potreby preukázania zavinenia možno konštatovať, že v prípade sťažovateľky nedošlo k zásahu do materiálnej ochrany jej práv zo strany súdnej moci. Tvrdenia sťažovateľky v konaní pred všeobecnými súdmi, ako aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu nie sú podľa názoru ústavného súdu spôsobilé privodiť pre ňu priaznivý výsledok sporu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil rozsudok krajského súdu za ústavne akceptovateľný a argumentáciu sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv.