I. ÚS 15/2015

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17, čl. 46, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo/7/2014 z 13. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp/61/2014 z 3. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície v Čadci pod ČVS: ORP­58/2­VYS­CA­2014 z 29. januára 2014 vznesené obvinenie pre pokus zločinu ublíženia na zdraví podľa § 14 a § 155 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a iné. Sťažovateľ bol uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp/61/2014 z 3. februára 2014 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo/7/2014 z 13. februára 2014 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Proti svojmu vzatiu do väzby sťažovateľ v ostatnom brojil podaním sťažnosti na ústavnom súde.

. bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.“. Svoje úvahy podoprel aj skutočnosťou o vypočutí niektorých svedkov v čase, keď mali byť pod vplyvom omamných látok „Osoby v strednom resp. ťažkom stupni opitosti nie sú vyslúchané a orgán činný v trestnom konaní mal počkať, kým svedkovia vytriezvejú“.

. . orgány činné v trestnom konaní vrátane Polície sa snažili zabezpečiť prítomnosť sťažovateľa na úkonoch v trestnom konaní.“. Sťažovateľ teda tvrdí, že „Súd pre prípravné konanie, na rozdiel od Okresnej prokuratúry Žilina, prijal na základe neexistujúcich dôkazov záver, že existuje obava, že obvinený ujde“, a teda „.

. . väzobný dôvod podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) spočívajúci v obave, že sťažovateľ bude pokračovať v trestnej činnosti, sa vzťahuje výlučne na obdobný druh trestnej činnosti, preto záver súdu o tom, že sťažovateľ bol odsúdený dňa 19.01.2012 pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia, neobstojí“. Ďalej zdôraznil, že „Predchádzajúce odsúdenia nemôžu byť dôvodom pre vzatie sťažovateľa do väzby, ak sťažovateľovi bol uložený trest a uplynula skúšobná doba alebo trest vykonal, nemôže byť táto okolnosť teraz dôvodom na väzbu,.

. . argumentum a simili, bola porušená zásada stanovená v ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku, podľa ktorého Trestné stíhanie (argumentum a simili návrh na vzatie do väzby) pred súdom je možné len na základe návrhu alebo obžaloby podanej prokurátorom, ktorý v konaní pred súdom obžalobu alebo návrh zastupuje.“. 3.2.3 V ostatnom namietal aj dôvod väzby spočívajúci v hrozbe vysokého trestu „. .

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa... na osobnú slobodu, základné právo na spravodlivý proces, základné právo na právnu pomoc pred štátnymi orgánmi, základné právo na poskytnutie času a možnosti na prípravu obhajoby prostredníctvom obhajcu, základné právo na odopretie výpovede porušené boli. 2. Uznesenie Okresného súdu v Žiline zo dňa 03.02.2014 sp. zn. 0Tp/61/2014 a uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 13.02.2014 sp. zn. 3Tpo 7/2014 zrušuje a vec Okresnému súdu v Žiline vracia na ďalšie konanie. 3. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000 €... 4. priznáva náhradu trov konania v sume 284,08 €...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).

11. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).

12. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že ­ ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest, ­ bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo ­ bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

II.A K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 4 ústavy

15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo, ako sám sťažovateľ udáva, „právo na spravodlivý proces“, ústavný súd poznamenáva, že s prihliadnutím na svoju judikatúru už opakovane konštatoval (I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, II. ÚS 151/09), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy. 17. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Podľa čl. 50 ods. 4 ústavy obvinený má právo odoprieť výpoveď, tohto práva ho nemožno pozbaviť nijakým spôsobom.

II.B K namietanému porušeniu práv podľa čl. 17 ústavy napadnutým rozhodnutím okresného súdu

20. V čl. 127 ods. 1 ústavy zakotvený princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

21. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať sťažnosť podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C K namietanému porušeniu práv podľa čl. 17 ústavy napadnutým rozhodnutím krajského súdu

23. Krajský súd v uznesení sp. zn. 3 Tpo/7/2014 z 13. februára 2014 v podstatnom uviedol: „Po preskúmaní trestného spisu krajský súd zistil, že konanie, ktoré predchádzalo napadnutému uzneseniu, bolo vykonané prvostupňovým súdom v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku. Výroky o vzatí obvineného do väzby a zamietnutí jeho žiadostí o nahradenie väzby peňažnou zárukou, písomným sľubom a prevzatím záruky za ďalšie správanie obvineného dôveryhodnou osobou, zodpovedajú tiež stavu veci a zákonu. Obvinený je trestne stíhaný pre pokus trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 14 ods. 1, § 155 ods. 1 Tr. zák., prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. a prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. Obvinený bol v minulosti už 6­krát súdne trestaný, z toho 1­krát v Českej republike, a to prevažne za majetkovú, ale aj násilnú trestnú činnosť. Výrokom uznesenia okresného súdu nemožno vytknúť žiadnu vadu či nedostatok, Presvedčivosť odôvodnenia uznesenia je znižovaná skutočnosťou, že sudkyňa pre prípravné konanie pri skúmaní materiálnych podmienok väzby prihliadla aj na výpovede svedkov, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, t. j. kontradiktórne. Výpovede svedkov, ktoré neboli vykonané kontradiktórne, je možné, použiť pre vznesenie obvinenia, resp. podanie obžaloby, ale nemožno z nich vychádzať, pri skúmaní materiálnych podmienok väzby, t. j. či sa skutok stal, či je podozrenie, že ho spáchal obvinený a či vykazuje znaky trestného činu. Krajský súd pri hodnotení dôvodnosti väzobných dôvodov obvineného preto vychádzal iba z výpovedí, ktoré boli vykonané kontradiktórne, t. j. dňa 1.2.2014. Aj napriek tomu, že svedkyňa a svedok poškodený podstatným spôsobom zmenili svoje výpovede, z výpovede svedka jednoznačne vyplýva, že ku skutku, tak ako je uvedený v uznesení o vznesení obvinenia, došlo a je podozrenie, že ho spáchal obvinený . Svedok jednoznačne uviedol, že obvinený vstúpil do jeho bytu neoprávnene, prešiel do spálne, kde bol poškodený a tam došlo k zraneniu poškodeného. Žiadna iná osoba, okrem týchto dvoch, sa v spálni nenachádzala. S prihliadnutím aj na listinné dôkazy, a to obhliadku tela poškodeného s fotodokumentáciou a lekárskou správou, možno dospieť k záveru, že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bol začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú tu konkrétne dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený. Okresný súd v písomnom odôvodnení uznesenia podrobne poukázal na dôvody v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a), c) Tr. por. S týmto odôvodnením sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil, a preto naň odkazuje. Rovnako sa krajský súd stotožnil v celom rozsahu aj s odôvodnením sudkyne pre prípravné konanie, prečo neprijala návrhy obvineného na nahradenie väzby v zmysle ustanovenia § 81 ods. 1 Tr. por. a § 80 ods. 1 písm. a), b) Tr. por. O návrhu obvineného uvedenom v sťažnosti obhajcu na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka bude musieť okresný súd rozhodnúť dodatočne.

24. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Tpo/7/2014 z 13. februára 2014 s uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp/61/2014 z 3. februára 2014 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť z napadnutého rozhodnutia okresného súdu: «Sudkyňa pre prípravné konanie po preštudovaní spisového materiálu bola toho názoru, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie voči obvinenému v uznesení o vznesení obvinenia, bol skutočne spáchaný, má znaky zločinu ublíženia na zdraví § 155 ods. 1 Tr. zák., spáchaného v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák., prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2, písm. a/ Tr. zák. a prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2, písm. a/ Tr. zák. a je tu dôvodné podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený . Tieto zistenia vyplývajú predovšetkým z výpovede poškodeného a zo dňa 29.01.2014.

Svedok poškodený vo svojej výpovedi dňa 29.01.2014 potvrdil, že v daný večer niekto búchal na dvere, pričom napadlo, že to bude jej bývalý druh obvinený , preto mu povedala, že ak nechce nejaké problémy, aby sa išiel pred ním ukryť do vedľajšej miestnosti, spálne, ktorá nebola osvetlená. Po tom počul obvineného, ako sa pýtal, či tam je , nech ho pustí dnu, na čo mu uviedol, že dnu ho nepustí. Potom tam došlo k nejakému naťahovaniu a hovoril obvinenému, nech z bytu vypadne. Následne počul obvineného z obývačky, kde sa pýtal, kde je on a pýtal si čosi na Facebook a potom obvinený vstúpil do spálne. Priskočil k nemu do rohu postele zo slovami „zabijem ťa ty syn“ a snažil sa ho pravou rukou udrieť do oblasti

, ktorá si všimla zranenie na jeho ruke a opýtala sa obvineného, čo mu to urobil, na čo odpovedal, že „bodol som toho tvojho “. Všimol si, ako obvinený drží v ruke zakrvavený krížový šrobovák. Obvinený mu potom povedal, nech s ním ide von, na čo mu odpovedal, že to takto nemal riešiť skrutkovačom a obvinený z bytu odišiel.

Z hlásenia úrazu vyplýva, že dňa 28.01.2014 o 23.45 hod. bol napadnutý jemu známou osobou, bol bodnutý skutkovačom do oblasti paže vľavo, spôsobená punkčná rana veľkosti cca 2 cm, s povrchovou škriab. stopou tiahnúcou sa až na predlaktie vľavo, s nutnosťou sutury na úrazovej chirurgii, s predpokladanou dobou liečenia 7 dní.

ods. 1, ods. 2, písm. a/ Tr. zák., a to vzhľadom na povahu a intenzitu útoku obvineného na poškodeného . S poukazom na obsah pripojeného vyšetrovacieho spisu je sudkyňa pre prípravné konanie toho názoru, že u obvineného je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. O dôvodnosti existencie obavy, že obvinený bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil, nasvedčujú nasledovné skutočnosti. Z odpisu z registra trestov vyplýva, že obvinený bol doposiaľ 6 krát súdne trestaný, z toho jeden krát v Českej

ČVS: ORP 605/OVK CA 2013, pričom vec je na Okresnej prokuratúre Žilina vedená pod sp. zn. 4Pv 361/13/5511. Vzťah obvineného k dodržiavaniu zákonov je zrejmý i z výpisu z evidencie priestupkov MV SR, z ktorej vyplýva, že obvinený bol celkom 4 krát uznaný vinný z priestupkov proti majetku, ako aj proti občianskemu spolunažívaniu.

Napriek predchádzajúcim odsúdeniam nedošlo u neho k náprave a v páchaní trestnej činnosti pokračuje i naďalej. Taktiež ani už vykonané nepodmienečné tresty odňatia slobody nepôsobili na obvineného dostatočne preventívne a odstrašujúco, aby sa nedopúšťal ďalšej trestnej činnosti.

. Obvinený má vedomosť o tom, že je voči nemu vedené trestné stíhanie a aj napriek tomu sa v stanovenom čase k výsluchu nedostavil. K výsluchu sa dostavil dodatočne, avšak až potom, ako poškodený zásadným spôsobom zmenil svoju výpoveď. Po obvinenom bolo navyše vyhlásené pátranie.

Nič na tom nemení ani skutočnosť, že obvinený sa na úkony súdu v iných jeho trestných konaniach dostavuje, nakoľko dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. posudzovala vzhľadom na konkrétne skutočnosti vo vzťahu k tomuto trestnému konanie.

. Podľa § 80 ods. 1 písm. a), b) Tr. por., ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, a) záujmové združenie občanov alebo dôveryhodná osoba ponúkne prevzatie záruky za ďalšie správanie obvineného a za to, že obvinený sa na vyzvanie dostaví k policajtovi, prokurátorovi alebo na súd a že vždy vopred oznámi policajtovi, prokurátorovi alebo súdu vzdialenie sa z miesta pobytu, a súd alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie považuje záruku vzhľadom na osobu obvineného a na povahu prejednávaného prípadu za dostatočnú a prijme ju, alebo b) obvinený dá písomný sľub, že povedie riadny život, najmä že sa nedopustí trestnej činnosti a že splní povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré sa mu uložia, a súd alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie považuje sľub vzhľadom na osobu obvineného a na povahu prejednávaného prípadu za dostatočný a prijme ho. Podľa § 81 ods. 1 Tr. por., a je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c),

So súhlasom obvineného môže peňažnú záruku zložiť aj iná osoba, ale pred jej prijatím musí byť oboznámená s podstatou obvinenia a so skutočnosťami, v ktorých sa nachádza dôvod väzby. Na dôvody, pre ktoré peňažná záruka môže pripadnúť štátu, musí sa obvinený a osoba, ktorá peňažnú záruku zložila, vopred upozorniť. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, najmä vzhľadom na osobu obvineného a povahu spáchanej trestnej činnosti, pre ktorú je stíhaný v tomto trestnom konaní, sudkyňa pre prípravné konanie dospela k názoru, že obvineného je nutné stíhať väzobne. Podľa názoru súdu pre dosiahnutie účelu väzby u obvineného, t j. aby sa ním zabránilo hrozbám vyplývajúcim z väzobných dôvodov u obvineného, nie je dostatočným nahradenie väzby ani peňažnou zárukou, ani písomným sľubom a ani prevzatím záruky dôveryhodnej osoby zamestnávateľa obvineného za ďalšie správanie obvineného, a to primárne vzhľadom na osobu obvineného, ako aj s prihliadnutím na charakter trestnej činnosti, ktorý sa obvinenému kladie za vinu.

sudkyňa pre prípravné konanie ani nepovažovala za potrebné obvineného k ponúknutej peňažnej záruke vypočuť, a preto nepostupovala v zmysle § 81 Tr. por. . Rovnako nahradenie väzby písomným sľubom obvineného , ako aj nahradenie väzby prevzatím záruky dôveryhodnej osoby sudkyňa pre prípravné konanie zamietla, nakoľko ich taktiež považuje za nedostatočné pre dosiahnutie účelu väzby u obvineného, aby viac nepokračoval v páchaní trestnej činnosti a aby neušiel alebo sa neskrýval, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, a to s poukazom na osobu obvineného a charakter trestnej činnosti, ktorej sa dopúšťa.

25. Z čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy možno vyvodiť základné právo na osobnú slobodu, ako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia, resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienok sú prípustné. Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy. Preto možno uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody vzatím do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem čl. 17 ods. 5 ústavy vždy dotknutý aj čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy (I. ÚS 220/04).

27. V zmysle uvedených ústavných záruk osobnej slobody musí byť preto väzba chápaná ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného pre účely trestného konania v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jeho použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého postihu ich páchateľov. Inými slovami, z citovaných článkov ústavy a dohovoru teda vyplýva, že je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Tóth c. Rakúsko, 1991).

Zo záverov, ku ktorým dospel krajský súd pri posudzovaní podmienok väzby sťažovateľa v jeho trestnej veci, pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Naopak, krajský súd vo svetle záverov vyplývajúcich aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu adresne a dostatočne určito predostriera svoje skutkové závery odôvodňujúce tak útekovú, ako aj preventívnu väzbu, jeho argumenty vyznievajú presvedčivo a podľa názoru ústavného súdu sú primeraným zdôvodnením potreby väzobného stíhania obvineného, tak ako to vyplýva aj z komentovaného znenia dohovoru k čl. 5 ods. 1 písm. c), podľa ktorého argumentum a simili „.

Též Miminoshvili proti Rusku, rozsudek, 28. 6. 2011, č. 20197/03, § 69]. (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie: Praha: C. H. Beck 2012.)“. Samotná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v zásade identifikovala štyri potencionálne dôvody väzby sťažovateľa ako prostriedku jeho obmedzenia osobnej slobody v trestnom konaní (Khodorkovskiy c.

Vychádzal pritom z návrhu Okresnej prokuratúry Žilina sp. zn. 4 Pv 53/14/5511 z 2. februára 2014. Úvahy sťažovateľa o porušení § 2 ods. 12 Trestného poriadku (pozri body 3.2.1 a 3.2.2), vníma ústavný súd ako tendenčné. K podobnému záveru došiel ústavný súd aj pri zhodnotení ďalších sťažovateľových úvah, ktoré mali byť obsahom argumentácie okresného súdu a podľa ktorých „.

29. Z judikatúry ESĽP ďalej vyplýva, že požiadavky zabezpečenia kontradiktórnej povahy konania a rešpektovania „princípu rovnosti zbraní“ predstavujú základné procesné garancie („fundamental guarantees of procedure“) uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia osobnej slobody (Sanches — Reisse c. Švajčiarsko z 21. októbra 1986, Reinprecht c. Rakúsko z 15. novembra 2005). Vždy musia byť zaručené kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní (Nikolova c. Bulharsko z 25. marca 1999). Povinnosťou všeobecných súdov je teda umožniť obvinenému uplatnenie práva na obhajobu tak, aby sa zachoval jeho reálny obsah a zmysel. Inak by totiž toto právo nebolo možné považovať za reálne, ale iba za teoretické, resp. iluzórne. Výklad príslušných ustanovení dotknutých právnych predpisov musí byť preto taký, aby uplatnenie práva na obhajobu v konaní o väzbe sa obvinenému reálne umožnilo. V rámci sťažovateľom namietaného postupu orgánov činných v trestnom konaní s dôsledkom porušenia jeho obhajobných práv ústavný súd konštatuje, že nezistil, aby v postupe všeobecných súdov rozhodujúcich o väzbe sťažovateľa absentovali/neboli prítomné výhrady/námietky sťažovateľa nielen voči jeho obmedzeniu na osobnej slobode, ale aj voči nedôvodnosti trestného stíhania vedeného voči jeho osobe. Inými slovami, ústavný súd nezistil, aby sťažovateľovi bola postupom súdov odopretá možnosť predložiť svoje argumenty proti svojmu trestnému stíhaniu vrátane dôvodov vylučujúcich jeho väzbu z jeho uhla pohľadu.

31. Doplnením už citovaných úvah a v konfrontácii s právnym názorom sťažovateľa, ktorý nesúhlasí „... s názorom súdu pre prípravné konanie, podľa ktorého nezrovnalosti a rozpory sa musia vyriešiť v priebehu prípravného konania“, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07, I. ÚS 314/09, IV. ÚS 166/2010). Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú napr. všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (III. ÚS 79/02), prípadne iné orgány verejnej moci na to určené. Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú teda vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem, akou Trestný poriadok nepochybne je. Navyše je nutné skonštatovať, že aj samotné vyšetrovanie v predmetnej trestnej veci nie je skončené a postavenie sťažovateľa ako strany trestného konania mu už v rámci prípravného konania dáva postavenie a tomu korešpondujúcu plnú potenciu aktívne zasahovať do objasňovania skutkovo relevantných okolností a skutočností mu za vinu kladených. Otázka dôvodnosti vznesenia obvinenia je predmetom celého trestného konania a ústavnému súdu v tejto súvislosti náleží zaoberať sa otázkou ochrany základných práv a slobôd zásadne až po jeho skončení, teda po vyčerpaní všetkých procesných prostriedkov, ktoré obvinenému/obžalovanému Trestný poriadok poskytuje (III. ÚS 75/05, III. ÚS 109/05, II. ÚS 294/06).