I. ÚS 152/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 152/2015­17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného obchodnou spoločnosťou MAĎAR & Partners, s. r. o., Námestie Š. Moyzesa 26, Banská Bystrica, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Miloša Maďara, PhD., LLM., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 To 5/2013 z 11. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Odvolanie sťažovateľa z 24. marca 2011 najvyšší súd na verejnom zasadnutí uznesením sp. zn. 5 To 11/2011 z 19. januára 2012 (ďalej len „uznesenie z 19. januára 2012“) podľa § 256 Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006 zamietol. Sťažovateľ podal proti uzneseniu z 19. januára 2012 dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 1 Tdo V 8/2012 z 20. februára 2013, ktorým vyslovil, že uvedeným uznesením, ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo, z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku bol v neprospech sťažovateľa porušený zákon v ustanoveniach § 233 ods. 1 a § 256 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005, čím došlo aj k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, uvedené uznesenie zrušil aj spolu s ďalšími rozhodnutiami naň obsahovo nadväzujúcimi, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej jeho zrušením došlo, stratili svoj podklad, a najvyššiemu súdu ako súdu odvolaciemu prikázal, aby predmetnú vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Podaním označeným ako „Doplnenie písomných dôvodov odvolania“ zo 7. apríla 2013 doručeným najvyššiemu súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 5/2013 sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu doplnil dôvody podaného odvolania z 24. marca 2011.

Najvyšší súd vo veci vedenej pod sp. zn. 5 To 5/2013 na verejnom zasadnutí konanom 11. apríla 2013 uznesením podľa § 256 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 rozhodol tak, že odvolanie sťažovateľa zamietol.

Proti uzneseniu najvyššieho súdu z 11. apríla 2013 sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu podal 28. mája 2013 dovolanie, ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 11/2013 z 10. decembra 2014 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté (sťažovateľovi bolo uvedené uznesenie doručené 13. januára 2015).

V argumentácii sťažovateľ poukázal na to, že výrok odsudzujúceho rozsudku, ktorým bol obvinený uznaným vinným trestným činom, ktorého skutková podstata má tzv. blanketnú alebo odkazovaciu dispozíciu, musí obsahovať odkaz na konkrétne ustanovenie právneho predpisu, ktorý obvinený porušil spôsobom zakladajúcim trestnú zodpovednosť. V jeho prípade súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci neučinili „konkrétny odkaz na výpočet povinností“, ktoré pre neho mali vyplývať a z ktorého by bolo možné definovať právne významným spôsobom účel zverejnenia veci a následne zhodnotiť naplnenie skutkovej podstaty trestného činu sprenevery.

Pokiaľ má byť obvinený uznaný vinným zo spáchania trestného činu, môže sa tak stať, pokiaľ ide o subjektívnu stránku trestného činu, iba na podklade konkrétne zistených a v skutkovej časti výroku o vine uvedených skutočností, ktoré napĺňajú aspoň niektorú alternatívu zo zákonných znakov vyjadrených v dikcii zákona. Súd vo svojom rozhodnutí uvádza, že z „hľadiska konkrétnej formy zavinenia, obžalovaný konal v úmysle priamom“, avšak zo skutkových zistení takýto záver nie je podľa môjho názoru možné urobiť. Ak súd prijal ako vierohodné výpovede svedkov a , s čím naďalej nesúhlasím, ani zo skutkových zistení, ktoré boli vyformované výpoveďami týchto osôb nie je možné urobiť právny záver o tom, že som mal vedieť o tom, že faktúra č. 2002 vystavená obchodnou spoločnosťou pre odberateľa , má byť vystavená za fiktívne služby, že tie služby nemajú byť nikdy a žiadnou osobou obchodnej spoločnosti poskytnuté a že uvedomujúc si túto skutočnosť som prostredníctvom sprostredkovateľa konal takým spôsobom, že jediným a nevyhnutným dôsledkom môjho konania, s ktorým som počítal, bolo konanie v rozpore so záujmami spoločnosti v prospech seba alebo tretej osoby.»

Vo vzťahu k nesprávnosti výroku týkajúceho sa náhrady škody sťažovateľ v rámci svojej argumentácie uviedol: „V napadnutom rozhodnutí súd v súvislosti s osobami, ktoré mali participovať na trestnej činnosti uvádza, že na spáchaní trestného činu sa mali priamo či nepriamo podieľať tri osoby, okrem mňa (už nebohý) a .

Výrok

o náhrade škody, v ktorom som bol zaviazaný na náhradu škody údajne poškodenej spoločnosti sám, tak okrem iného aj z tohto dôvodu neobstojí. Prioritne ale zdôrazňujem, že v súvislosti s rozhodovaním o náhrade škody nie je zo skutkových zistení preukázaný jeden zo základných hmotnoprávnych predpokladov zodpovednosti za škodu, a to akú povinnosť som mal svojim konaním porušiť a z čoho (zákona či zmluvy) mi táto povinnosť a v akom rozsahu vyplývala.“ Najvyšší súd ako súd odvolací sa na verejnom zasadnutí v tejto veci podľa sťažovateľa zameral len na objasňovanie okolností jeho neprítomnosti na verejnom zasadnutí o odvolaní 19. januára 2012, čo „z hľadiska merita veci postráda akúkoľvek vecnú súvislosť a hodnotenie tejto otázky po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu bolo formálne aj vecne redundantné“.

Z písomného odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 11. apríla 2014 podľa sťažovateľa vyplýva «ostentatívna iniciatíva odvolacieho senátu „zápasiť“ s názorom dovolacieho súdu», ktorým bolo z dôvodu porušenia zákona zrušené jeho predchádzajúce rozhodnutie v tejto veci. Len touto logickou interpretáciou si je podľa sťažovateľa možné vysvetliť skutočnosť, že najvyšší súd v uznesení z 11. apríla 2013, ktoré má celkovo 34 strán, venoval 21 strán presadzovaniu názoru, z ktorého malo vyplynúť, že dovolací senát rozhodol o podanom dovolaní nesprávne, keď tomuto vyhovel a z dôvodu nezákonnosti zrušil uznesenie najvyššieho súdu z 19. januára 2012.

Vo vzťahu k argumentácii týkajúcej sa nedodržania princípu subsidiarity trestnej represie v predmetnej veci sťažovateľ uviedol: «Nie je známe, že by si poškodený uplatňoval akýmikoľvek prostriedkami civilného práva (občianskeho či obchodného) nárok na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré mali byť podľa vyjadrenia odčerpané v neprospech a na škodu obchodnej spoločnosti Ak malo byť platené za služby, ktoré sa neuskutočnili, poškodený mohol využiť inštitút vydania bezdôvodného obohatenia či náhrady škody, ktoré by boli vo vzťahu k tvrdeným spôsobeným následkom spôsobilé korigovať podľa jeho názoru nezákonný stav. Aktivita ako konateľa právnickej osoby, ktorý tvrdil, že došlo ku spôsobeniu škody, bola nahradená vlastnou iniciatívou OČTK a súdov, čím došlo k nastúpeniu štátnej/verejnej moci na miesto poškodeného v súkromnoprávnom vzťahu, pričom takýto stav vykazuje znaky neproporcionálneho použitia trestnoprávnej represie. Svedok sa podľa môjho názoru ujal príležitosti a využil situáciu okolo a a svojimi výpoveďami odklonil pozornosť OČTK od svojej osoby. Z vyjadrenie banky, a. s. zo dňa 31. 08. 2004; č. (č. 1. 128) pritom vyplýva, že to bol práve , u ktorého bol telefonicky preverovaný predmetný príkaz na úhradu a „ ho akceptoval“.»

Podľa názoru sťažovateľa v predmetnom konaní došlo k prehliadnutiu vážnych skutkových zistení, ktoré privodili nesprávne rozhodnutie vo výroku vo veci samej a aj v ďalších výrokoch na tento výrok nadväzujúcich.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že uznesením najvyššieho súdu z 11. apríla 2013 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší uvedené uznesenie a vec vráti tomuto súdu na ďalšie konanie, prizná sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume 316,54 €.

Sťažovateľ namietal, že k porušeniu ním označených práv došlo uznesením z 11. apríla 2013, ktorým najvyšší súd jeho odvolanie zamietol. Zo sťažnosti v predmetnej veci vyplýva, že uznesením sp. zn. 1 Tdo V 11/2013 z 10. decembra 2014 doručeným sťažovateľovi 9. januára 2015 najvyšší súd vo veci sťažovateľa ním podané dovolanie odmietol.

Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti za zachovanú v súlade so svojou judikatúrou, v ktorej zaujal názor, že v prípade podania opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu z 11. apríla 2013 (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, resp. porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12.

11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Ústavný súd preskúmal obsah odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 11. apríla 2013, v ktorom najvyšší súd v podstatnom uviedol: «2) K hmotnoprávnej stránke veci Treba hneď úvodom uviesť, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu, je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym podstatným chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pokiaľ ide o zistenie, že sa predmetný skutok stal spôsobom popísaným vo výroku napadnutého rozsudku, že ho spáchal obžalovaný a že z jeho konania nastal tam uvedený následok. Rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní obsahu vyšetrovacieho a súdneho spisu dospel k záveru, že výrok o vine obžalovaného bol založený na presvedčivých dôkazoch, ktoré bez akejkoľvek pochybnosti vylučujú akúkoľvek inú alternatívu toho skutkového deja, ktorý bol na základe týchto dôkazov ustálený. Vzhľadom k tomu Najvyšší súd Slovenskej republiky v otázke skutkových zistení v prevažnej miere odkazuje na podrobne rozvedené dôvody rozsudku špecializovaného

a rozhodol. Odôvodnenie tohto zrušujúceho uznesenia však neobsahuje absolútne žiadnu zmienku o procesných a hmotnoprávnych chybách rozsudku súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa vyššie uvedeného trestného činu sprenevery a ani jedno slovo o tom, či v tejto časti je potrebné dokazovanie doplniť a prípadne v akom smere. Inak povedané, zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu je minimálne v tejto časti arbitrárne, a teda absolútne nepreskúmateľné, čo napokon na hlavnom pojednávaní konanom dňa 8. novembra 2010 vo svojej záverečnej reči potvrdil aj obhajca obžalovaného , keď povedal: „najvyšší súd tento bod nevytýkal, je to môj dojem, ale skutočne sa nezmienil ani jediným slovkom, i keď sme podali v tejto časti pomerne rozsiahle odvolanie, vyvoláva to dojem, akoby na to najvyšší súd zabudol, no ale to je len môj dojem“. Odvolací senát 5T najvyššieho súdu vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti preto ani nemohol zistiť dôvody, ktoré viedli vo veci konajúci predchádzajúci odvolací senát k zrušeniu rozsudku v celom rozsahu, teda aj v časti týkajúcej sa len obžalovaného

5.600.000, Sk prevedená na účet obchodnej spoločnosti vedený vo bola svedkom dňa 12. marca 2002 v hotovosti vybraná a odovzdaná osobe . Uvedený skutkový stav potvrdzujú predovšetkým svedecké výpovede , a a predovšetkým zabezpečené a vykonané listinné dôkazy, a to plná moc pre obžalovaného z 25. januára 2002, žiadosť obžalovaného o rozšírenie podpisového vzoru k účtu obchodnej spoločnosti vedený v pre svedka z 5. marca 2002, prevodný príkaz na sumu

na polícii, faktúra č. 2002 bola zaslaná až v priebehu mesiacov október november 2002, pričom bol na nej dátum odoslania 2. marca 2002 a dátum splatnosti 6. marca 2002 s tým, že vyfakturované služby neboli nikdy zrealizované, čo svedok konštatoval aj v urgencii zaslanej z 30. januára 2003, ktorou sa domáhal predloženia dokumentácie, svedok so základným vzdelaním ako konateľ spoločnosti má poskytnúť okrem iného prieskum trhu v oblasti výroby a predaja autobusov pre mestskú a prímestskú dopravu v SR a ČR, poradenstvo pri založení spoločnosti so zmiešanou zahraničnou a slovenskou majetkovou účasťou, prípravu

2002 previedla sumu 5.600.000,­ Sk na obchodnú spoločnosť , ktorej konateľom bol práve svedok , pričom podľa vlastného vyjadrenia bol už právoplatne odsúdený v inej trestnej veci, v ktorej na pokyn svedka tiež robil tzv. bieleho koňa. Dedukovať iné závery, než aké logicky vyplývajú z týchto svedeckých výpovedí aj v kontexte iných nepriamych dôkazov na seba nadväzujúcich a vzájomne sa dopĺňajúcich, môže len samotný obžalovaný majúci právo brániť sa spôsobom, ktorý uzná za vhodný a samozrejme jeho zvolení obhajcovia, ale nikto iný, pokiaľ by nechcel prísť do rozporu s pravidlami logického úsudku a vyvodzovania. V tomto smere neobstojí argumentácia obžalovaného založená na svedeckej výpovedi z dôvodov, ktoré v dostatočnom rozsahu rozviedol špecializovaný trestný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, s ktorými sa Najvyšší súd Slovenskej republiky v plnom rozsahu stotožnil. Rovnako podľa neho konanie obžalovaného , ktorý disponoval generálnou plnou mocou a napriek tomu pre vyššie uvedené odčerpanie finančných prostriedkov z účtu obchodnej spoločnosti rozšíril podpisový vzor pre ďalšiu osobu, postrádalo akúkoľvek logiku, pokiaľ sa neberie do úvahy zištná motivácia jeho konania, ktorým však naplnil znaky trestného činu sprenevery. Pokiaľ ide o osobu , je potrebné ešte doplniť, že táto 23. apríla 2003 zomrela, pričom ako svedok dovtedy vypočutá nebola, keďže trestné stíhanie v tejto časti sa začalo až 7. júna 2004 a rovnako tak zomrel svedok , a to 12. apríla 2008, pričom jeho výpovede v tomto smere sú právne irelevantné, keďže dovtedy tento svedok správcom konkurznej podstaty nebol zbavený povinnosti mlčanlivosti. ... Najvyšší súd Slovenskej republiky preto v trestnej veci obžalovaného a spol. rovnako dospel k záveru, že v prípade a išlo o obchodné spoločnosti, ktoré boli priamo závislé od počtu nových vkladateľov a sumy vložených finančných prostriedkov, pričom bolo len otázkou času, kedy prílev nových peňazí nebude stačiť na vyplácania „starých“ klientov a celý systém sa zrúti, keďže v prípade týchto obchodných spoločností od počiatku boli ignorované všeobecne platné zásady nepretržitého trvania.

hodnotou. V tejto súvislosti treba ešte dodať, že na rozdiel od podvodu získa páchateľ sprenevery faktickú moc nad vecou alebo inou majetkovou hodnotou bez vyvolania omylu alebo zamlčania podstatných skutočností. Pokiaľ by však zverenie veci alebo inej majetkovej hodnoty bolo dosiahnuté vyvolaním alebo využitím omylu alebo zamlčaním podstatných skutočností, šlo by o trestný čin podvodu. V posudzovanom prípade došlo až následne k doručeniu fiktívnej faktúry (čo potvrdil svedok

veľkého rozsahu. V posudzovanom prípade konaním obžalovaného ako osoby, ktorej bol na podklade plnej moci zverený okrem iného aj majetok obchodnej spoločnosti , došlo k trvalej strate majetkovej hodnoty vo výške 5.600.000, Sk z dispozície tejto obchodnej spoločnosti v rozpore s účelom, ku ktorému bol tento majetok do dispozície obžalovaného zverený. Okolnosť, že na tomto trestnom skutku participovali ako účastníci vo forme pomoci aj ďalšie osoby, a to minimálne už spomínaný nebohý a svedok , nie je pre právne posúdenie konania obžalovaného podstatné do tej miery, aby ho to ako priameho páchateľa zbavovalo trestnej zodpovednosti. Pokiaľ ide o námietku obžalovaného , že skutková veta neobsahuje konkrétne skutkové okolnosti týkajúce sa presného vymedzenia jeho zmluvného zastúpenia, na podklade ktorého disponoval s majetkom , odvolací senát 5T poukazuje na znenie tohto plnomocenstva z 25. januára 2002, z obsahu ktorého bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že išlo o plnomocenstvo všeobecné (generálne

sledujúc cieľ odčerpať majetok pričom v ďalšej časti ho podrobne opisuje tak, že išlo o neoprávnenú a trvalú stratu majetkovej hodnoty vo výške 5.600.000, Sk z dispozície obchodnej spoločnosti v rozpore s účelom, ku ktorému bol tento majetok do dispozície obžalovaného zverený na základe generálnej plnej moci, pričom po stránke subjektívnej obžalovaný konal v priamom úmysle, keďže chcel týmto spôsobom porušiť záujem spoločnosti chránený zákonom a svojim konaním ho aj porušil

nešlo o úmysel protiprávne odčerpať túto sumu z účtu , tak predsa mohol obžalovaný na základe plnej moci sám zrealizovať túto finančnú operáciu a nemusel za tým účelom rozširovať podpisový vzor svedkovi .

Podľa zistenia ústavného súdu súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci svoje závery týkajúce sa naplnenia objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu (konanie, následok, príčinná súvislosť medzi konaním a následkom) sprenevery založili na viacerých svedeckých výpovediach, ako aj v konaní vykonaných listinných dôkazoch, na ktoré sa najvyšší súd vo svojom uznesení z 11. apríla 2013 jednoznačne odvoláva (s. 23 ̶ 24) a z ktorých následne vyvodzuje závery, ku ktorým z nich dospel. Uvedené závery súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci sa javia ako dostatočné a logické. Sťažovateľ namietal, že uznesenie najvyššieho súdu z 11. apríla 2013 neobsahuje špecifikáciu ním porušenej povinnosti, avšak z uvedených dôkazov jednoznačne vyplýva logický záver, podľa ktorého nemôže byť v záujme žiadnej obchodnej spoločnosti, aby ktokoľvek nakladal s jej majetkom takým spôsobom, ktorým dôjde ku kráteniu jej obchodného imania zaplatením za fiktívne služby inému subjektu, a konanie smerujúce, resp. umožňujúce uskutočniť uvedený zámer, možno potom označiť ako prisvojenie si cudzej veci, a to spôsobom, ktorým bol základný účel zverenia zmarený. Podľa ústavného súdu práve opačný záver by bol v rozpore s pravidlami logického úsudku a vyvodzovania. V súvislosti s námietkami vzťahujúcimi sa na nedostatočné odôvodnenie naplnenia subjektívnej stránky trestného činu v uznesení z 11. apríla 2013 najvyšší súd opäť správne a logicky podľa názoru ústavného súdu poukázal na konanie sťažovateľa, ktorým rozšíril podpisový vzor na nakladanie s účtom , zároveň konštatujúc, že takéto konanie sťažovateľa by ináč bez jeho finančnej motivácie logicky nemalo žiaden zmysel, keďže rovnako mohol zrealizovať uvedenú finančnú operáciu (prevedenie peňazí na účet inej spoločnosti) aj on sám na základe generálneho splnomocnenia vystaveného v jeho prospech, ktorým v tom čase disponoval. V uvedených súvislostiach sa následne aj námietky smerujúce proti výroku o náhrade škody javia ako irelevantné.