I. ÚS 152/2016

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2015 elektronicky a 25. júna 2015 aj poštou doručená sťažnosť a , obaja (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 a 2 ústavy, práva na rovnosť účastníkov konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na verejné prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sžr 66/2014 z 1. apríla 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli v procesnom postavení žalobcov o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správneho orgánu Okresného úradu Trnava (ďalej len „správny orgán“) , obe z 13. júna 2012 (ďalej spolu len „rozhodnutia správneho orgánu“), ktorým povolil vklady vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam evidovaným na liste vlastníctva v katastrálnom území , a to na základe kúpnej zmluvy zo 14. mája 2012 a na základe darovacích zmlúv k tým istým nehnuteľnostiam označeným v žalobe. O žalobe sťažovateľov rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 14 S 67/2012 z 10. apríla 2014 (ďalej aj „prvostupňový rozsudok“) tak, že žalobu sťažovateľov ako nedôvodnú zamietol. Proti uvedenému prvostupňovému rozsudku podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že

rozsudok

súdu prvého stupňa potvrdil.

4. Podľa názoru sťažovateľov postup najvyššieho súdu a skutkové a právne závery uvedené v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu sú z ústavného hľadiska neudržateľné a majú za následok porušenie ich označených práv, preto sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo sťažovateľov a vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 3, čl. čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 01.04.2015, sp. zn. 4Sžr/66/2014, a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, porušené bolo. 2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 01.04.2015, sp. zn. 4Sžr/66/2014, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľom a náhradu trov právneho zastúpenia, vrátane DPH, v sume 355,72 eur (2 úkony právnej služby: prevzatia a príprava právneho zastúpenia: 139,83 € + RP 8,39 € + 20 % DPH 29,64 € a písomného podania na súd týkajúce sa veci samej: 139,83 € + RP 8,39 € + 20 % DPH 29,64 €, v súlade s § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a/ a b/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky 655/2004 Z. z.) na účet ich právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

5. V závere svojej sťažnosti sťažovatelia tiež navrhli, aby ústavný súd v zmysle § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).

12. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Uvedené rovnako platí aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

13. Podstatná námietka sťažovateľov spočíva v tvrdenom zásahu najvyššieho súdu do práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, ktorého sa mal dopustiť tým, že na jeho právnu argumentáciu uplatnenú v priebehu konania a v odvolaní nereagoval ústavne konformným spôsobom, keď potvrdil prvostupňový rozsudok krajského súdu. Sťažovatelia zároveň namietajú aj arbitrárnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu založenú na jeho názore, že interpretácia a aplikácia relevantných noriem týkajúcich sa neúčinnosti právnych úkonov podľa zákona o konkurze a vyrovnaní, ako aj noriem týkajúcich sa účastníctva vkladového konania pred správnym orgánom v ich veci je protiústavná.

15. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti podstatná. Najvyšší súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol: „Z konania pred správnym orgánom, ale aj pred súdom má odvolací súd preukázané, že uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2K/135/04 zo dňa 25.2.2005 bol na majetok vyhlásený konkurz a bol ustanovený za správcu konkurznej podstaty. Opatrením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.5.2005 súhlasil krajský súd s predajom majetku patriaceho do konkurznej podstaty úpadcu mimo dražby za podmienok určených v pláne speňažovania schváleného schôdzou veriteľov dňa 11.5.2005. Napriek prebiehajúcemu konkurzu úpadkyňa previedla bez súhlasu správcu spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v k. ú. , zapísaných na na tretie osoby a to na a . Takýto úkon je neúčinný i neplatný v zmysle § 14 ods. 1 písm. a/ zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní. Z toho vyplýva, že majetok zapísaný na patril do konkurznej podstaty a teda môže byť napriek jeho prevodu úpadcom speňažený v súlade s plánom speňaženia za účelom uspokojenia konkurzných veriteľov. Osoba, ktorá uzavrela s úpadkyňou zmluvu, t.j. právni predchodcovia žalobcov, môžu od takejto zmluvy odstúpiť, ibaže v čase jej uzavretia vedeli o vyhlásení konkurzu. Oznámenie o vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu bol bývalej Správe katastra Trnava doručený dňa 15.08.2011 a zapísaný pod č. Z 4072/11. Do tohto zápisu kataster nemal o vyhlásení konkurzu vedomosť a nemohol vzťahovať účinky vyhláseného konkurzu na právne úkony, pred doručením tohto oznámenia, resp. pred tým ako kataster vedomosť o konkurze získal. Z tohto dôvodu kataster v roku 2008 povolil vklad vlastníckych práv vlastníčky - úpadkyne v prospech právnych predchodcov žalobcov a následne v roku 2009 aj v prospech žalobcov.

Je preto nevyhnutné kúpnu zmluvu zo dňa 17.12.2008 (nadobudnutie nehnuteľností od úpadcu) a kúpnu zmluvu zo dňa 07.04.2009 (právni predchodcovia žalobcov previedli nehnuteľnosti na žalobcov), považovať za právne neúčinné, lebo svojím obsahom aj účelom odporujú

Účastníci , a riadne kúpili od správcu konkurznej podstaty na základe kúpnej zmluvy zo dňa 14.05.2012 spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach, pretože tento bol zahrnutý do konkurznej podstaty. Podľa názoru najvyššieho súdu úpadkyňa zrejme zrealizovala vedome právne úkony na ujmu konkurznej podstaty po vyhlásení konkurzu, ku ktorým už nebola oprávnená v dôsledku straty svojich dispozičných oprávnení s majetkom konkurznej podstaty.

osobám. Z toho vyplýva, že žalobcovia, ako aj právni predchodcovia žalobcov si mohli aj prostredníctvom Obchodného vestníka zistiť, či na nehnuteľnostiach, ktoré chceli odkúpiť, nepatria do konkurznej podstaty, ktorá sa má speňažovať. V tomto prípade zostala sporná otázka okruhu účastníkov vrátane žalobcov v návrhovom konaní pred príslušným správnym orgánom. Najvyšší súd sa zaoberal aj touto otázkou, pričom dospel k záveru, že okruh účastníkov vkladového konania je taxatívne vymedzený v katastrálnom zákone ako lex specialis a preto sa na okruh účastníkov pri vklade vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam neaplikuje všeobecný predpis o správnom konaní.

civilnej žaloby.“

17. Ústavný súd sa v tomto ohľade stotožňuje s najvyšším súdom prezentovaným právnym názorom, podľa ktorého okruh účastníkov vkladového konania je taxatívne vymedzený v katastrálnom zákone ako lex specialis, čím je vylúčená aplikácia všeobecného predpisu o správnom konaní pri posudzovaní otázky účastníkov vkladového konania. Pokiaľ ide o oprávnenie nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami, toto oprávnenie nesporne prešlo na správcu konkurznej podstaty po právoplatnom vyhlásení konkurzu. Túto skutočnosť mal správny orgán preukázanú na základe poznámky zapísanej pod č. Z 4072/11 a zároveň bol viazaný súdom schváleným plánom speňaženia v rámci prebiehajúceho konkurzu. Najvyšší súd v okolnostiach prípadu v odôvodnení svojho rozhodnutia posudzoval aj účinnosť úkonu úpadcu – kúpnu zmluvu zo 17. decembra 2008 a následne kúpnej zmluvy zo 7. apríla 2009, ktorou úpadca disponoval v rozpore s § 14 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a vyrovnaní, keď dospel k ústavne konformnému záveru o neúčinnosti týchto zmlúv, na ktoré sa hľadí ako keby neboli uskutočnené. V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa relevantnými námietkami sťažovateľov zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovatelia v tomto konaní dostali odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu (pozri bod 14 odôvodnenia). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

18. Pokiaľ sťažovatelia namietali, že najvyšší súd neprihliadal na ich odvolacie námietky a relevantné podania v napadnutom konaní, ústavný súd poukazuje na charakter súdneho prieskumu postupov a rozhodnutí správnych orgánov, ktorý je v zmysle § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) daný rozsahom a z dôvodov uvedených v žalobe. Pokiaľ sťažovatelia v konaní po uplynutí lehoty podľa § 250b OSP vytýkali a tvrdili ďalšie vady, respektíve skutočnosti svedčiace v prospech nezákonnosti postupu a označených rozhodnutí správneho orgánu, vo veci konajúce súdy na tieto ich námietky v súlade s citovaným ustanovením ani nemohli prihliadať. Z uvedeného dôvodu táto ich námietka vo vzťahu k nedostatočnému odôvodneniu napadnutého rozsudku je nedôvodná.

20. Námietka sťažovateľov, že došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom z dôvodu, že najvyšší súd v rámci odvolacieho konania nenariadil pojednávanie, ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že najvyšší súd podľa § 250ja ods. 2 OSP ako odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to považuje za potrebné alebo ak vykonáva dokazovanie. V tomto smere sťažovatelia namietali, že existoval dôležitý verejný záujem, ktorý bližšie aj špecifikovali. Ústavný súd sa s názorom sťažovateľov v tejto otázke nestotožňuje a konštatuje, že pod verejným záujmom vo všeobecnosti možno rozumieť to, že daná právna vec sa netýka iba účastníkov konania, ale vzťahuje sa na širší okruh osôb (rozhodnutie môže mať dopad aj na fyzické alebo právnické osoby, ktoré nie sú účastníkmi súdneho konania). Ústavný súd vychádzajúc z argumentácie sťažovateľov konštatuje, že nezistil tvrdenú existenciu verejného záujmu z dôvodov uvádzaných v sťažnosti, a to najmä preto, že dotknutého súdneho konania sa zúčastnili všetky relevantné osoby, na ktoré rozhodnutie vo veci mohlo mať a malo dopad.

23. Ústavný súd v závere konštatuje, že nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovatelia uviedli vo svojej sťažnosti, žiaden taký dôvod, ktorý by mohol spochybniť právne závery alebo postup najvyššieho súdu. Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovatelia uviedli vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako to tvrdili sťažovatelia vo svojej sťažnosti. Ústavný súd taktiež nezistil, že v postupe najvyššieho súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu procesných garancii podľa označených čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, respektíve identických garancií v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd zohľadnil všetky dôležité aspekty prípadu a tieto pri tvorbe napadnutého rozsudku aj náležite zohľadnil.

24. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, jeho predchádzajúcim postupom a namietaným porušením označených práv sťažovateľov, preto ústavný súd sťažnosť v celom rozsahu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

25. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľov (návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, návrh na zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.