I. ÚS 155/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 155/2015­39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2015 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť , , zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 34/1998 a takto

rozhodol:

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. I. ÚS 155/2015­15 z 1. apríla 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 34/1998.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti popísal chronologicky priebeh uvedeného konania takto: «Dňa 12. 1. 1998 podal sťažovateľ na Okresnom súde Košice I návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len BSM) po zániku manželstva.

Dňa 16. 4. 2009 sťažovateľ vyjadril úmysel sa s bývalou manželkou dohodnúť na vyporiadaní majetku, ak súčasťou vyporiadania bude aj nárok zo sumy výberov realizovaných z vkladnej knižky. Dňa 9. 11. 2009 nariadil súd kontrolné znalecké dokazovanie Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, znaleckou organizáciou z odboru Písomníctvo, odvetvie Ručné písmo. Znalecký posudok mal byť podaný v lehote 6 mesiacov od doručenia súdneho spisu. Dňa 29. 9. 2011 rozhodol okresný súd uznesením 17 C 34/1998­477 o tarifnej odmene, náhrade hotových výdavkov a dani z pridanej hodnoty znaleckému ústavu spolu vo výške 2497,24 eur. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd v Košiciach uznesením 11 Co/354/2011­500 zo dňa 29. 2. 2012 zrušil uznesenie okresného súdu a vec vrátil na ďalšie konanie. Dňa 31. 5. 2012 okresný súd uznesením 17 C/34/1998­508 opäť rozhodol o znalečnom a priznal znaleckému ústavu sumu 2497,21 eur. Dňa 13. 6. 2012 podala bývalá manželka sťažovateľa proti uzneseniu 17 C/34/1998­508 odvolanie. S dôvodmi odvolania sa stotožnil aj sťažovateľ ako to vyplýva z jeho vyjadrenia z dňa 24. 7. 2012. Dňa 16. 9. 2014 Krajský súd v Košiciach potvrdil uznesenie okresného súdu 17 C/34/1998 zo dňa 31. 5. 2012 Doposiaľ toto konanie nie je skončené.»

Na základe uvedeného sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že konanie v predmetnej veci trvá už viac ako 17 rokov a dosiaľ v ňom nebolo vydané ani jedno meritórne rozhodnutie. V priebehu uvedeného konania bolo vykonávané dokazovanie zamerané na znalecké skúmanie dokladov, na podklade ktorých boli urobené výbery z devízovej vkladnej knižky, avšak potreba realizácie tohto znaleckého dokazovania bola podľa sťažovateľa zjavná už z obsahu prvých podaní oboch účastníkov konania. Sťažovateľ v konaní vystupoval aktívne a snažil sa prispieť k objasneniu rozhodujúcich skutočností a efektívnemu priebehu konania. Hoci sťažovateľ na potrebu znaleckého dokazovania upozorňoval a žiadal oň už v roku 2003, prvé znalecké dokazovanie bolo nariadené až

Na základe uvedeného sťažovateľ požiadal ústavný súd, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 34/1998 porušené, prikáže okresnému súdu konať v predmetnom konaní bez zbytočných prieťahov a zakáže mu pokračovať v porušovaní ním označených práv, sťažovateľovi prizná primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €, ako aj náhradu trov konania.

Pojednávanie nariadené na 14. 4. 2004 bolo po prejednaní veci odročené na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania. Uznesením č. k. 17C/34/1998­150 zo dňa 21. 4. 2004 súd ustanovil znalca z odboru písmoznalectvo . Znalec doručil posudok 31. 3. 2005. Ďalšie pojednávanie vo veci súd nariadil na 21. 6. 2005. Pojednávanie bolo bez prejednania veci odročené na 29. 9. 2005 pre neprítomnosť žalovanej a jej právnej zástupkyne. Na žiadosť právneho zástupcu žalobcu bol termín pojednávania preročený na 15. 11. 2005. Dňa 15. 11. 2005 súd vec prejednal a pojednávanie odročil na neurčito s tým, že žalobca do 10 dní navrhne ďalšie dokazovanie vo veci. Ďalší termín pojednávania súd nariadil na 6. 4. 2006. Po prejednaní veci bolo pojednávanie odročené na neurčito za účelom nariadenia kontrolného znaleckého dokazovania. Na podanie kontrolného znaleckého posudku bol určený znalec . Dňa 5. 6. 2007 vec bola pridelená na rozhodnutie sudkyni . Uznesením č. k. 17C/34/1998­283 zo dňa 7. 5. 2008 súd predĺžil znalcovi lehotu na podanie znaleckého posudku do 10. 6. 2008. Ďalší termín pojednávania súd nariadil na 6. 11. 2008. Toto pojednávanie bolo na žiadosť právneho zástupcu žalobcu odročené na 11. 12. 2008. Aj toto pojednávanie bolo odročené na žiadosť právneho zástupcu žalobcu na 3. 2. 2009. Na pojednávaní 3. 2. 2008 súd po prejednaní veci pojednávanie odročil na 12. 3. 2008. Na pojednávaní 12. 3. 2008 súd vec prejednal a pojednávanie odročil na 23. 4. 2009 za účelom doplnenia dokazovania. Na pojednávaní 23. 4. 2008 súd vec prejednal a pojednávanie odročil na neurčito za účelom rozhodnutia o ďalšom procesnom postupe. Uznesením č. k. 17C/34/1998­336 zo dňa 9. 11. 2009 súd nariadil kontrolné znalecké dokazovanie Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline. Znalecký posudok bol doručený súdu 26. 9. 2011.

Sťažovateľ na vyjadrenie okresného súdu reagoval prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podaním zo 4. apríla 2015, v ktorom uviedol: «Vo vyjadrení predsedu súdu nemožno nájsť žiadne skutočnosti, ktoré by umožnili dospieť k inému záveru ako k takému, že postup Okresného súdu Košice I vo veci sp. zn. 7C/34/98 bol postupom porušujúcim základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2

Ďalší časový úsek, ktorý nemožno považovať za primeraný je doba od 16. 4. 2003 do 20. 3. 2004, keď časový odstup medzi pojednávaniami predstavuje 9 mesiacov. V tom čase konanie prebiehalo už 6 rokov. Napriek tomu, že pojednávanie nariadené na deň 14. 4. 2004 bolo odročené z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania a toto znalecké dokazovanie bolo aj uznesením zo dňa 21. 4. 2004 nariadené a znalcovi bola stanovená lehota na podanie znaleckého posudku do 60 dní od doručenia spisu a znalecký posudok bol znalcom doručený až 31. 3. 2005, nemožno nájsť vo vyjadrení predsedu súdu žiadne vysvetlenie z akého dôvodu, súd si vedomý nepodania znaleckého posudku znalcom v stanovenej lehote, znalca neurgoval, nezisťoval dôvody, pre ktoré tento nepodal znalecký posudok v stanovenej lehote, ani nevyužil žiadne z poriadkových opatrení podľa § 53 O. s. p. na zabezpečenie znaleckého posudku a tým aj plynulého priebehu konania. Od 6. 4. 2006, kedy bolo pojednávanie opätovne odročené kvôli nariadeniu znaleckého (kontrolného) dokazovania, do 7. 5. 2008 súd nevykonal žiaden úkon smerujúci

Táto mu bola súdom predĺžená do 10. 6. 2008. Ďalšie pojednávanie bolo nariadené na 6. 11. 2008 a odročené na opakovanú žiadosť právneho zástupcu sťažovateľa na 3. 2. 2009, ktoré súd aj vykonal, odročil na 12. 3. 2009 a na 23. 4. 2009. Za ďalšie obdobie prieťahov spôsobených súdom je potrebné považovať čas od 23. 4. 2009 do 9. 11. 2009, kedy súd „rozhodoval o ďalšom procesnom postupe“.

vo veci). Napriek takto veľkoryso stanovenej lehote na podanie znaleckého posudku bol tento doručený súdu až 26. 9. 2011, teda rok a 4 mesiace po uplynutí lehoty stanovenej súdom na jeho podanie. Predseda súdu sa ani v tomto prípade nezmieňuje o žiadnych úkonoch zo strany súdu smerom k znaleckému ústavu, ktorých účelom by bolo zabezpečiť podanie znaleckého posudku, ani o žiadnych úkonoch zo strany znaleckého ústavu, ktorými by sa tento domáhal predĺženia lehoty na jeho podanie. Od 29. 9. 2011 až do 6. 9. 2014 súd rozhodoval o odmene za podaný znalecký posudok (3 roky). Bez ohľadu na skutočnosť, že tento procesný úkon si vyžiadal 3 roky a samotná táto skutočnosť apriórne spochybňuje, že by zo strany súdu išlo o sústredený postup v konaní. Efektívnosť postupu súdu prvého stupňa nemôže byť priznaná ani s prihliadnutím na ust. § 209 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého, ak odvolanie smeruje proti uzneseniu, ktorým súd prvého stupňa nerozhodol vo veci samej, vec sa predloží odvolaciemu súdu pred rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, len ak by bez rozhodnutia o odvolaní súd prvého stupňa nemohol pokračovať v konaní.

meritórneho rozhodnutia vo veci. Potreba nariadiť znalecké dokazovanie sa v konaniach o vyporiadaní BSM vyskytuje pravidelne a je skôr súčasťou takýchto konaní ako výnimkou. Ako však bolo uvedené v doterajšom obsahu tohto vyjadrenia, k extrémne neprimeranej dĺžke konania prispel súd svojim nesústredeným postupom a predovšetkým obdobiami tak úplnej nečinnosti, ako aj obdobiami, v ktorých bolo nariadené znalecké dokazovanie, znalecký posudok nebol podaný v lehote stanovenej súdom a súd napriek tomu zostal pasívny bez toho, aby sa právnymi prostriedkami, ktoré má k dispozícii, snažil o zabezpečenie efektívneho priebehu konania, či už urgenciami znalcov, využitím poriadkových opatrení, či podnetom na ministerstvo spravodlivosti v súvislosti s jeho dohľadom nad činnosťou znalcov. Súd nemôže v žiadnej časti občianskeho súdneho konania rezignovať na svoje povinnosti vyplývajúce z ust. § 6 a § 100 O. s. p., ktoré zabezpečujú v občianskom súdnom konaní právo ich účastníkom zakotvené v č1. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v č1. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu. II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníka konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03)].

1. Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že hoci predmetom sporu je návrh na vyporiadanie BSM, ide o vec, ktorá patrí po právnej stránke do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva s rozsiahlou judikatúrou v tejto oblasti. Skutkovú stránku predmetnej veci ústavný súd posudzuje ako zložitú s prihliadnutím na predmet konania, pretože pri vyporiadaní BSM je potrebné zohľadniť časté protikladné stanoviská a úkony účastníkov konania predovšetkým vo vzťahu k ustáleniu masy vecí patriacich do BSM, tak ako to bolo aj v tomto prípade. Ústavný súd ale zastáva názor, že aj napriek uvedeným konkrétnym okolnostiam je dĺžka trvania predmetného konania trvajúceho viac ako 17 rokov aj pri zohľadnení jeho skutkovej náročnosti ústavne neakceptovateľná. 2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria – správania sťažovateľa v predmetnom konaní – ústavný súd zistil, že k spomaľovaniu postupu okresného súdu v predmetnom konaní prispelo aj správanie sťažovateľa ako žalobcu a jeho právneho zástupcu. O tejto skutočnosti svedčí fakt, že z dôvodov na strane sťažovateľa alebo jeho právneho zástupcu bolo spolu v predmetnom konaní odročených sedem okresným súdom riadne nariadených pojednávaní (7. novembra 2001, 16. januára 2002, 29. októbra 2003, 29. septembra 2005, 9. februára 2006, 6. novembra 2008 a 11. decembra 2008). Jedným z ďalších dôvodov predĺženia uvedeného konania bolo podľa zistenia ústavného súdu aj sťažovateľom v ňom navrhnuté znalecké dokazovanie a kontrolné znalecké dokazovanie, ktoré bolo potrebné realizovať na účely preukázania, resp. ustálenia masy vecí patriacich do BSM. S ohľadom na uvedené sa dokazovanie v predmetnom konaní predĺžilo aj preto, že sťažovateľ nebol schopný sám poskytnúť dostatočný podkladový materiál, resp. porovnávací materiál na jeho vykonanie, a z tohto dôvodu bol okresný súd nútený vykonať viacero procesných úkonov na účely získania uvedeného materiálu prostredníctvom súčinnosti s ďalšími orgánmi verejnej správy.

Ústavný súd z prehľadu procesných úkonov okresného súdu, podaní sťažovateľa, ako aj zo spisu okresného súdu v predmetnej veci zistil, že okresný súd v predmetnom konaní nevykonával relevantnú procesnú činnosť v období od 11. marca 1998 (okresnému súdu bolo doručené vyžiadané stanovisko sťažovateľa) do 9. septembra 1999 (pokyn súdnej kancelárii vyzvať sťažovateľa na zaujatie stanoviska k podaniu odporkyne), t. j. jeden rok a päť mesiacov, v období od 21. októbra 1999 (okresnému súdu bolo doručené vyžiadané stanovisko sťažovateľa) do 12. októbra 2001 (pokyn súdnej kancelárie vykonať úkony súvisiace s nariadením pojednávania), t. j. takmer dva roky, ako aj v období od 19. decembra 2012 (okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie právnej zástupkyne odporkyne k vyjadreniu znaleckej organizácie) do 31. marca 2014 (okresný súd uznesením priznal znalečné znaleckej organizácii), t. j. jeden rok a tri mesiace. Z uvedeného je zrejmé, že celkovo bol okresný súd v tejto veci nečinný v období trvajúcom spolu štyri roky a osem mesiacov, počas ktorého v tejto veci nevykonával žiadne úkony, ktoré by smerovali k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ nachádzal. Ústavný súd zdôrazňuje, že súdne konanie, ktoré bez meritórneho právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako to je v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia v celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 211/2010).

Pre úplnosť je potrebné uviesť, že celková doba predmetného konania pred okresným súdom bola taktiež podstatne ovplyvnená dĺžkou a spôsobom realizácie znaleckého dokazovania. Prvé znalecké dokazovanie ustanoveným znalcom trvalo takmer jeden rok, a to od 21. apríla 2004 (okresný súd vydal uznesenie o ustanovení znalca) do 31. marca 2005 (okresnému súdu bol doručený vypracovaný znalecký posudok).

Ústavný súd už v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou vyslovil, že všeobecný súd vzhľadom na jeho povinnosť organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie, zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel zákon zveruje, a to aj v rámci znaleckého dokazovania, pokiaľ ide o vytvorenie predpokladov na jeho úspešný priebeh (vrátane objasnenia a ustálenia skutkového stavu, z ktorého má znalec vychádzať, správneho, vecného a zrozumiteľného vymedzenia úlohy znalca, ako aj efektívneho využitia poriadkových opatrení podľa § 53 OSP, ak nerešpektovanie povinností uložených súdom zo strany znalca alebo účastníkov konania sťažuje postup konania). V tejto súvislosti ústavný súd taktiež uviedol, že doba jedného roka (pokiaľ nejde o okolnosti hodné osobitného zreteľa) značne presahuje dobu potrebnú na vypracovanie znaleckého posudku pri riadnom plnení si povinností súdom a tiež znalcom (III. ÚS 111/01).

III.

Keďže ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal tomuto súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 15 000 € od okresného súdu z dôvodov uvedených v jeho sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet advokátky sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2015