I. ÚS 156/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 156/2016-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016 predbežne prerokoval sťažnosť Základnej školy s materskou školou, Školská 219, Žabokreky nad Nitrou, zastúpenej advokátom JUDr. Andrejom Dankom, Mlynské nivy 73/a, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 4 CoPr 5/2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Základnej školy s materskou školou odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

3. Sťažovateľka považuje rozsudok krajského súdu v spojitosti s rozsudkom okresného súdu za nedostatočne odôvodnený, arbitrárny, porušujúci jej základné práva. V tejto súvislosti namieta, že krajský súd „... nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo nevysvetlil svoj postup a dôvody svojho rozhodnutia“. Rozhodnutie krajského súdu je podľa názoru sťažovateľky „... rovnako arbitrárne ako rozhodnutie prvostupňového súdu, pričom sa ústavne udržateľným spôsobom nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup nie je odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal“. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu sťažovateľka argumentuje predovšetkým tým, že „... odvolací súd v sťažnosťou namietanom rozsudku založil právne posúdenie neplatnosti výpovede na fiktívnosti prijatej organizačnej zmeny bez toho, aby ústavne udržateľným spôsobom vysvetlil, na základe akých kritérií považoval skutkové okolnosti, na ktoré sa v súvislosti s organizačnou zmenou odvolací súd za tak vážne, že na ich základe posúdil organizačnú zmenu ako sťažovateľa ako predstieranú. ... Odvolací súd sa už potom ďalej ani nezaoberal zisťovaním, či organizačnou zmenou bol dosiahnutý proklamovaný cieľ, teda zvýšenie efektívnosti práce spočívajúcom v priamom riadení pedagogických zamestnancov ZŠ a znižovaním nákladov znížením počtu zamestnancov. Pritom sťažovateľ poskytol počas prejednávania veci pred Okresným súdom

6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Ústavný súd pri posudzovaní namietanej ústavnej nekonformnosti napadnutého rozsudku krajského súdu s poukazom na svoju ustálenú judikatúru predovšetkým konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu neprináleží hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

13. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v podstate požaduje revíziu rozsudku krajského súdu, ktorým sa jej odvolaniu proti rozsudku okresného súdu nevyhovelo. Sťažovateľka sa zamerala na posúdenie skutkových zistení, ktoré napokon sama v sťažnosti vyhodnotila z pohľadu ich obsahu, prípadne účelovosti, pritom dospela k opačným záverom ako všeobecné súdy. Inak povedané, závery dokazovania sťažovateľka interpretovala inak než konajúce všeobecné súdy. Ústavný súd konštatuje, že hoci sa sťažovateľka formálne dovoláva ústavnoprávnych princípov, v skutočnosti namieta nesprávnosť napadnutých rozhodnutí, čím podlieha predstave, že ústavná sťažnosť je bežným opravným prostriedkom v rámci všeobecného súdnictva a ústavný súd je ďalšou prieskumnou inštanciou.

15. Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd vo svojom rozsudku dostatočne vyhodnotil vykonané dokazovanie, na sporné otázky namietané sťažovateľkou dal kvalifikované odpovede vyčerpávajúcim spôsobom, a preto aj ústavný súd ho považuje za dostačujúci, ale aj ústavne relevantný. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že krajský súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že sťažovateľkou prijatá organizačná zmena sledovala v skutočnosti iný cieľ než zvýšiť efektívnosť práce alebo iné organizačné zmeny, ktoré boli sťažovateľkou len predstierané. Krajský súd si osvojil žalobné dôvody a žalobnému návrhu vyhovel prihliadajúc na predchádzajúce konanie pred súdom (nie však výlučne) medzi účastníkmi konania v spojitosti s ďalšími dôkazmi, najmä zmenou pracovnej zmluvy s iným zamestnancom sťažovateľky či celkovým navýšením počtu zamestnancov. V každom prípade postup krajského súdu pri vyhodnocovaní dôkazov a formulácii svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Okolnosť, že sťažovateľka má odlišný názor, nezakladá porušenie označených základných práv a slobôd. Ústavný súd preto nemá dôvod zasahovať do jeho záverov. Ústavný súd k tomu ďalej poznamenáva, že základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie garantované ústavou, listinou a dohovorom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).