I. ÚS 156/2026

1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tostš 1/2026 z 12. februára 2026 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tostš 1/2026 z 12. februára 2026 zrušuje. 3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania 1 521,61 eur a zaplatiť ich jeho právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4. Ústavnej sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie:

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

II. Argumentácia sťažovateľa

6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdí, že o jeho riadnom opravnom prostriedku proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu z 30. januára 2026, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, rozhodoval ako člen senátu sudca najvyššieho súdu JUDr. Juraj Kliment, ktorý mal byť vo veci vylúčený z dôvodu existencie legitímnej pochybnosti, že vo veci nie je nestranným a nezaujatým z hľadiska tak objektívneho, ako aj subjektívneho kritéria sudcovskej nezaujatosti.

8. Pokiaľ by sťažovateľ mal možnosť vzniesť námietku zaujatosti proti sudcovi JUDr. Jurajovi Klimentovi (z dôvodu podania disciplinárneho podnetu na jeho obhajcu) pred tým, ako najvyšší súd 12. februára 2026 vydal napadnuté uznesenie, sťažovateľ by v rámci takej námietky zaujatosti neuplatnil iba zmienený dôvod, ale súčasne by uplatnil aj ďalšie, z jeho strany už stabilne uplatňované dôvody, z ktorých vyplýva, že sudca JUDr. Juraj Kliment musí byť v predmetnej trestnej veci vylúčený pre jeho pomer k obhajcovi sťažovateľa. Všetky dôvody zaujatosti je totiž nutné skúmať vždy vo vzájomnom kontexte a synergicky, kde každý z nich tvorí súčasť mozaiky, ktorá v jej celosti potom zakladá dôvodnosť obavy zo zaujatosti namietaného sudcu – a to aj v prípade, keď jednotlivé dôvody samy osebe dôvodnosť obavy zo zaujatosti namietaného sudcu zakladať nemusia. Ak sú však uplatnené spoločne, o to viac sa vzájomne posilňujú a kontextuálne podporujú, a preto je viacero (aj na prvý pohľad „čiastkových“) dôvodov zaujatosti v prípade spoločného súčasného uplatnenia spôsobilých vyvolať dôvodnú obavu z nedostatku nestrannosti

sudcu JUDr. Juraja Klimenta k obhajcovi sťažovateľa je nevyhnutné vyhodnotiť aj vo vzájomnom kontexte s už uplatnenými zvyšnými dôvodmi, ktoré sťažovateľ v ústavnej sťažnosti zhrnul. Išlo o kritizovanie menovaného sudcu obhajcom sťažovateľa na tlačových konferenciách predsedu vlády v roku 2024, ktoré sa ho malo osobne dotknúť; o oznámenie vlastnej zaujatosti sudcu

Podanie disciplinárneho podnetu 20. januára 2026 namietaným sudcom je podľa sťažovateľa priamym nepriateľským útokom na jeho obhajcu, ktorým sudca opätovne manifestoval nedostatok svojej sudcovskej zdržanlivosti a nedostatok spôsobilosti vysporiadať sa s relevantnou právnou argumentáciou, s cieľom zabrániť mu v riadnom výkone advokátskej činnosti, a to nie z dôvodu napr. porušovania dôstojnosti súdneho konania, obštrukčného jednania a pod., ale pre dôsledný ústavne garantovaný výkon obhajobných práv sťažovateľa, ktorým obhajca sťažovateľa legitímne reagoval na „protiústavné procesné postupy namietaného sudcu“.

11. Najvyšší súd (sudca spravodajca) v úvode vyjadrenia k ústavnej sťažnosti chronologicky opísal dovtedajší priebeh konania v trestnej veci sťažovateľa s bližším zameraním sa na jednotlivé konania o oznámenej zaujatosti vo veci konajúcich sudcov, ako aj o námietkach zaujatosti sudcov podaných sťažovateľom, resp. jeho obhajcom.

13. V ďalšom najvyšší súd konštatuje, že sťažovateľ nenamieta, že by sudca JUDr. Juraj Kliment rozhodoval v danej veci v rozpore so zákonom alebo rozvrhom práce alebo že by vo vzťahu k jeho osobe existovalo právoplatné rozhodnutie súdu, ktorým by bol vylúčený v danej trestnej veci alebo existovala zákonná prekážka, ktorej dôsledkom by bolo vylúčenie menovaného sudcu.

Napadnutým uznesením senát najvyššieho súdu 5T rozhodol 12. februára 2026, keď proti spomínanému sudcovi nebola vznesená námietka zaujatosti, neexistoval dôvod na jeho vylúčenie zo zákona a podľa ustálenej súdnej praxe ani dôvod na oznámenie zaujatosti zo strany sudcu.

16. Najvyšší súd vyhodnotil, že sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd sám preskúmal, či dôvody, ktoré uviedol v ústavnej sťažnosti, zakladajú dôvod na vylúčenie sudcu JUDr. Juraja Klimenta a aby v tomto konaní preskúmal aj dôvody zaujatosti, o ktorých už bolo v rámci zákonom stanoveného procesného postupu právoplatne rozhodnuté. Z tohto dôvodu najvyšší súd uviedol podstatnú časť svojej argumentácie z uznesenia sp. zn. 5Tostš/4/2026 z 19. marca 2026, ktorým menovaný sudca nebol vylúčený z vykonávania úkonov v trestnej veci sťažovateľa.

Vo vzťahu ku kumulácii všetkých dôvodov namietanej zaujatosti dotknutého sudcu, ktoré sťažovateľ už v minulosti uplatnil (a o ktorých už bolo rozhodnuté) spolu s ďalším novým, aktuálne namietaným, najvyšší súd uviedol, že v danej veci nemožno uplatniť kumulačné hľadisko vzhľadom na absenciu vecnej, ako aj časovej súvislosti týchto jednotlivých dôvodov.

Je zrejmé, že medzi už uvedenými dôvodmi nie je daná časová súvislosť. Rovnako neexistuje medzi dôvodmi zaujatosti ani vecná súvislosť, keďže rozhodovanie sudcu JUDr. Juraja Klimenta z roku 2020 je splnením jeho sudcovskej povinnosti. List z roku 2024 mal za cieľ upozorniť medzinárodné orgány a európske inštitúcie na vyjadrenia predstaviteľov výkonnej a zákonodarnej moci na adresu konkrétnych sudcov a absenciu akejkoľvek ich inštitucionálnej ochrany a podpory súdnej moci a podnet a jeho doplnenie z roku 2026 mali za cieľ upozorniť advokátsku komoru na možný neadekvátny spôsob vyjadrovania sa obhajcu sťažovateľa vo vzťahu k sudkyni Špecializovaného trestného súdu, najvyššieho súdu a ústavného súdu.

19. Sťažovateľ zopakoval dôvod, prečo nemohol námietku zaujatosti sudcu najvyššieho súdu JUDr. Juraja Klimenta pred vydaním napadnutého uznesenia vzniesť. Podľa jeho názoru menovaný sudca pred ním (resp. pred jeho obhajcom) existenciu disciplinárneho podnetu advokátskej komore na obhajcu sťažovateľa zatajil, čím zmaril jeho právo namietať senátnu účasť namietaného sudcu vo väzobnom rozhodovaní.

Z hľadiska ústavných požiadaviek si to vyžaduje elementárny rešpekt k základnému právu na zákonného sudcu. Sťažovateľ trvá na tom, že menovaný sudca najvyššieho súdu nepochybne mal vedomosť o správnom a ústavne udržateľnom riešení situácie, pretože postup tohto sudcu mu už bol v minulosti kasačným zásahom ústavného súdu explicitne vytknutý.

21. Odkazom na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 74/2023 zo 7. marca 2024 (ale aj iné rozhodnutia ústavného súdu) sťažovateľ argumentoval, že ani požiadavka prednostného a urýchleného rozhodovania vo väzobných veciach v danom prípade neprevyšovala požiadavku na zákonného sudcu.

23. Podľa názoru sťažovateľa namietaný sudca niesol objektívnu zodpovednosť za to, aby sa sťažovateľ v dostatočnom predstihu dozvedel o tom, že na jeho obhajcu podal 20. januára 2026 disciplinárny podnet. Tejto zodpovednosti sa nemôže zbaviť poukazom na skutočnosť, že disciplinárny podnet mal byť doručovaný advokátskou komorou a že konajúci senát najvyššieho súdu nemohol mať 12. februára 2026 vedomosť o tom, či bol alebo nebol disciplinárny podnet obhajcovi sťažovateľa zo strany advokátskej komory doručený.

Juraj Kliment nebol z vykonávania úkonov trestného konania vylúčený. Pripomenul, že predmetom ústavnej sťažnosti je preskúmanie procesného postupu najvyššieho súdu pred a pri vydávaní napadnutého väzobného uznesenia sp. zn. 5 Tostš 1/2026 z 12. februára 2026 a v rámci tohto konania namietaný sudca pred sťažovateľom zatajil existenciu potenciálneho dôvodu zaujatosti, a túto zásadnú „vadu“ napadnutého uznesenia nie je spôsobilý dodatočne konvalidovať ani fakt, že v rámci ďalšieho väzobného rozhodovania najvyšší súd konal a uznesením z 19. marca 2026 o námietke zaujatosti (podanej 19. februára 2026) rozhodol. Neskorší postup najvyššieho súdu nič nemení na skutočnosti, že sťažovateľ v rámci druhostupňového väzobného rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 20. januára 2026 nedostal zo strany najvyššieho súdu možnosť účinne vyvolať zmenu v senáte 5T na podklade námietky zaujatosti.

26. Napokon v rámci repliky sťažovateľ rozšíril návrh na rozhodnutie ústavného súdu (petit) o výroky, ktorými požadoval priznať mu primerané finančné zadosťučinenie 15 000 eur a náhradu trov jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom 1 521,61 eur.

28. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a jeho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tostš 1/2026 z 12. februára 2026, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Porušenie označených práv malo spočívať v tom, že ako člen senátu najvyššieho súdu rozhodoval sudca JUDr. Juraj Kliment, ktorý mal byť podľa sťažovateľa vo veci vylúčený z dôvodu pochybnosti, že vo veci nie je nestranný a nezaujatý. Dôvod zaujatosti

30. Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli.

31. Súdne konanie v súvislosti s rozhodovaním o zákonnosti väzby musí poskytovať určité garancie procesnej povahy, ktoré svojou povahou zodpovedajú tým, ktoré vyplývajú z čl. 6 dohovoru (právo na spravodlivé súdne konanie). So zreteľom na to, že čl. 6 dohovoru sa nevzťahuje na konanie a rozhodovanie o väzbe, procesné záruky tu uvedené nemožno bez ďalšieho uplatniť aj v prípade čl. 5 dohovoru, no určité základné procesné záruky sa musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 dohovoru, aj keď nemusia byť nutne rovnaké ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 dohovoru (m. m. II. ÚS 108/08, II. ÚS 266/2013, II. ÚS 175/2017).

33. Podobne čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné, a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné osobitné ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. III. ÚS 68/08, III. ÚS 383/09).

34. Za súčasť konania o väzbe je teda nepochybne potrebné považovať aj právo obvineného na nestranného a nezávislého sudcu (m. m. I. ÚS 322/2019) a je povinnosťou všeobecných súdov umožniť mu uplatnenie tohto práva tak, aby sa zachoval jeho reálny obsah a zmysel.

35. Ako z judikatúry ústavného súdu a ESĽP vyplýva, nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska, čo znamená, že je potrebné zistiť osobnú nezaujatosť sudcu prejednávajúceho prípad, a z objektívneho hľadiska, t. j. je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek legitímnej pochybnosti v danom smere (pozri napr. rozhodnutie Saraiva de Carvalho proti Portugalsku z 22. 4. 1994, č. 15651/89, Gautrin a ďalší proti Francúzsku z 20. 5. 1998, č. 21257/93, č. 21258/93, č. 21259/93 a č. 21260/93).

37. Otázka objektívnej nestrannosti sa posudzuje podľa vonkajších objektívnych skutočností. Platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký objektívne javiť v očiach strán i verejnosti. Objektívne hľadisko je založené na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie akejkoľvek legitímnej pochybnosti o zaujatosti sudcu. Pri objektívnej nestrannosti stačí, ak sú tu okolnosti, ktoré môžu vyvolať legitímne pochybnosti o nestrannosti súdu. Podľa ESĽP je potrebné „ísť ďalej, než ako sa vec javí“ (looking behind appearances).

Napokon nenamieta ani to, že by orgány činné v trestnom konaní, resp. súd vo veci samej nepostupovali s osobitnou starostlivosťou a urýchlením. 39. Ústavný súd sa preto sústredil na preskúmanie a vyhodnotenie ústavnej konformity namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu iba z hľadiska sťažovateľom uplatnenej argumentácie.

. . vylúčený“. 41. Zohľadňujúc rozsah právomoci ústavného súdu a individuálne okolnosti predmetnej veci, rozhodne neprináležalo ústavnému súdu s konečnou platnosťou vysloviť (tak ako to učinil sťažovateľ), že sa v namietanom konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Tostš 1/2026 o riadnom opravnom prostriedku sťažovateľa proti rozhodnutiu o pokračovaní jeho väzby rozhodovania zúčastnil na najvyššom súde sudca senátu nespĺňajúci požiadavku nestrannosti. Takéto oprávnenie spravidla prináleží všeobecným trestným súdom na základe námietky zaujatosti a ústavný súd v konaniach týkajúcich sa rozhodovania o väzbe zvyčajne podrobuje ústavnoprávnemu prieskumu až tie rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými bolo právoplatne o týchto námietkach rozhodnuté. A priori nebolo preto možné akceptovať sťažovateľom prezentovaný záver, podľa ktorého vo veci konal sudca nespĺňajúci požiadavku nestrannosti.

43. Sťažovateľ je presvedčený, že takáto povinnosť sudcu JUDr. Juraja Klimenta daná bola. Síce uznal (vzhľadom na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 428/2020 z 28. januára 2021 a sp. zn. IV. ÚS 160/2024 z 11. júna 2025), že vo veci činný sudca nie je povinný postupom podľa § 32 ods. 1 Trestného poriadku oznamovať vlastnú zaujatosť v prípade, ak o nej nie je osobne vnútorne presvedčený (neplatí doktrína oznamovania zaujatosti z opatrnosti), avšak v preskúmavanej veci podľa neho existoval relevantný dôvod, na podklade ktorého by v prípade, že by o ňom mal (sťažovateľ, resp. jeho obhajca) kvalifikovanú vedomosť, mohol vzniesť námietku zaujatosti sudcu pre niektorý z dôvodov podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku. Konajúci sudca o takom dôvode mal vedomosť, preto bol povinný sťažovateľa ako procesnú stranu o jeho existencii ho upovedomiť a umožniť mu iniciovať zákonom predpokladané konanie, v rámci ktorého by bola nestrannosť a nezaujatosť sudcu preskúmaná. Takýto názor sťažovateľ odvodil od rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 32/2021 zo 14. apríla 2022. 44.

45. Je pravdou, že právna úprava obsiahnutá v procesnoprávnom predpise, ktorým sa konanie riadilo (Trestný poriadok), naozaj reálne vzniknutú situáciu nerieši. Vylúčenie orgánov činných v trestnom konaní, súdu a iných osôb je upravené v § 31 a nasl. Trestného poriadku.

47. Podľa § 32 ods. 1 Trestného poriadku ak z dôvodov uvedených v § 31 ods. 1 oznámi svoju zaujatosť sudca alebo prísediaci, o vylúčení rozhodne nadriadený súd v senáte. O vylúčení sudcu odvolacieho súdu alebo dovolacieho súdu rozhodne iný senát tohto súdu, o vylúčení sudcu pre prípravné konanie rozhodne predseda senátu nadriadeného súdu.

Zákon teda neustanovuje osobitnú informačnú povinnosť sudcu voči stranám konania, ale vychádza z toho, že strany sa s touto skutočnosťou oboznámia prostredníctvom ďalšieho procesného postupu súdu (najmä prostredníctvom obsahu súdneho spisu alebo doručením rozhodnutia o vylúčení, resp. nevylúčení sudcu). Zákonná úprava teda smeruje k vnútornému procesnému postupu v rámci súdnej organizácie, pričom oznámenie je adresované orgánu príslušnému rozhodnúť o vylúčení sudcu z vykonávania úkonov trestného konania.

Zatiaľ čo subjektívne hľadisko vychádza z osobného vnútorného postoja sudcu k veci a účastníkom konania, objektívne hľadisko sleduje, či existujú také okolnosti, ktoré môžu u rozumne uvažujúceho a nezainteresovaného pozorovateľa vyvolať legitímne pochybnosti o nezaujatosti sudcu. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane zdôrazňuje, že význam má nielen samotná existencia nestrannosti, ale aj zachovanie dôvery verejnosti a účastníkov konania v to, že súd rozhoduje nezávisle a bez predsudkov. Práve objektívny test nestrannosti preto vyžaduje skúmať aj vonkajšie okolnosti prípadu a ich možný dopad na vnímanie nezaujatosti rozhodujúceho sudcu.

Hoci samotná existencia takéhoto podania automaticky neznamená, že sudca je subjektívne zaujatý vo vzťahu k obhajcovi alebo obvinenému, obsah, forma a intenzita tvrdení uvedených v podnete však môžu za určitých okolností objektívne vytvárať dojem osobného konfliktu alebo negatívneho vzťahu sudcu voči obhajcovi.

52. Významnou okolnosťou v tejto aktuálnej veci posilňujúcou potrebu obozretného prístupu k posudzovaniu nestrannosti sudcu JUDr. Juraja Klimenta je aj skutočnosť, že v minulosti už boli proti tomuto sudcovi opakovane vznášané námietky zaujatosti zo strany sťažovateľa práve skrz jeho obhajcu, pričom aj sám sudca v tomto konaní deklaroval existenciu okolností, ktoré podľa jeho názoru mohli vzbudzovať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Práve z uvedeného dôvodu bolo potrebné, aby sudca v záujme zachovania dôvery v nestranné rozhodovanie a v záujme ochrany základného práva na zákonného a nestranného sudcu informoval sťažovateľa a jeho obhajcu o tom, že proti obhajcovi podal podnet na podanie disciplinárneho

54. Nemožno totiž vylúčiť, že sudca, ktorý podal podnet na disciplinárne stíhanie obhajcu, sa subjektívne nebude cítiť zaujatý a svoje konanie bude považovať za legitímny výkon oprávnení vyplývajúcich z jeho funkcie. Z pohľadu objektívneho testu nestrannosti však môže byť rozhodujúce už samotné vytvorenie zdania možného konfliktu medzi sudcom a obhajcom, ktoré je spôsobilé oslabiť dôveru strany trestného konania, ale i verejnosti v nezávislé a nestranné rozhodovanie súdu. Práve preto bolo potrebné umožniť, aby otázku potenciálnej zaujatosti „neposudzoval“ iba samotný dotknutý sudca zo svojho pohľadu (tým, že podanie podnetu na podanie disciplinárneho návrhu sám nevníma ako dôvod na oznámenie svojej zaujatosti), ale iný súd – príp. senát v rámci konania o prípadnej námietke zaujatosti, ktorý by objektívne vyhodnotil, či obsah podnetu sudcu voči obhajcovi dosahoval intenzitu odôvodňujúcu jeho vylúčenie z ďalšieho konania vo veci (napr. či nešlo o „animozitu“ k obhajcovi, alebo nepriateľský či iný negatívny postoj k osobe obhajcu).

predmetnej veci. 56. Rozhodujúci význam by nemal ani vznik prípadnej kolízie práva sťažovateľa na urýchlené rozhodnutie o väzbe a jeho práva na nestranného a nezaujatého sudcu, keďže v judikatúre ústavného súdu je ustálene akceptované, že požiadavka rýchlosti rozhodovania nemôže viesť k oslabeniu alebo faktickému popretiu garancií nestranného súdneho rozhodovania (pozri I. ÚS 74/2023 zo 7. marca 2024 body 78 a nasl.).

58. V nadväznosti na vyslovenie porušenia práv sťažovateľa ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 133 ods. 2 zákona o ústavnom súde zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tostš 1/2026 z 12. februára 2026, ktorým najvyšší súd rozhodol o riadnom opravnom prostriedku proti zamietnutiu jeho žiadosti o prepustenie z väzby sťažovateľa na slobodu (bod 2 výroku tohto nálezu).

VI. Primerané finančné zadosťučinenie 60. Sťažovateľ požadoval v súvislosti porušením jeho základného práva na osobnú slobodu a práva na slobodu a bezpečnosť priznať mu primerané finančné zadosťučinenie 15 000 eur. 61. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy in fine ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127 ods. 1 ústavy boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. I. ÚS 282/2022, III. ÚS 624/2023). 62. Zohľadniac predovšetkým charakter a intenzitu porušenia sťažovateľom označených práv, ústavný súd dospel k záveru, že v okolnostiach celej veci je zrušenie napadnutého rozhodnutia postačujúcou satisfakciou, a preto tejto časti návrhu nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

VII. Trovy konania

63. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania v celkovej sume 1 521,61 eur (bod 3 výroku tohto nálezu). Pri svojom rozhodovaní vychádzal z obsahu súdneho spisu a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2026 je 396,50 eur a hodnota režijného paušálu je 15,86 eur. Sťažovateľovi priznal náhradu trov konania za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2026 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti a replika), zvýšenú o daň z pridanej hodnoty vo výške 23 %, keďže právny zástupca sťažovateľa je platiteľom tejto dane, čo predstavuje celkom 1 521,61 eur.