I. ÚS 159/2015

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tpo 78/2014 z 11. decembra 2014 a uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 33 Tp 126/2014 z 21. novembra 2014.

3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «V trestnej veci obvinenej sťažovateľky... bolo Uznesením senátu Okresného súdu... zo dňa 21. 11. 2014 rozhodnuté v spojení s Uznesením Krajského súdu... zo dňa 11. 12. 2014 o predĺžení lehoty väzby a súčasne aj o žiadosti sťažovateľa o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a prijatím sľubu... Sťažovateľ má za to, že postup súdov a ich rozhodnutia sú ústavne nekonformné, nakoľko ich podstata spočíva v tom, že pri nahradení väzby v prípade, ak je obvinený stíhaný za obzvlášť závažný zločin musí byť obligatórne daná skutočnosť v predmete výnimočnej okolnosti prípadu... Ani Ústava SR ako ani Dohovor nepoznajú takúto osobitnú kategorizáciu pre inštitúty nahradzujúce väzbu, pričom uvedený Dohovor poskytuje nepochybne obvineným osobám v naznačenom smere viac práv v rozsahu nahradenia väzby ako Trestný poriadok. Vzhľadom na to, že uvedený Dohovor bol riadne ratifikovaný je záväzný a má prednosť pred zákonom. Porušovatelia (t. j. okresný súd a krajský súd, pozn.) mali postupovať tak, že mali pripustiť možnosť (eventualitu) nahradenia väzby u sťažovateľa aj napriek tomu, že je stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, a skutočnosť o výnimočnej okolnosti prípadu, keďže nevyplýva z Dohovoru ako ani z Ústavy SR nemali vziať do úvahy, a následne mali posúdiť účel väzby a stupeň a charakter záruky vo vzťahu k nej a osobe obvineného. Porušovatelia uvedené samotné posúdenie nevykonali, nakoľko dôvodili povinnosťou prvotnej prítomnosti výnimočnej okolnosti prípadu. Podľa čl. 154c ods. 1 ústavy „Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.“ Podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru: „Každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c/ tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie. Záruka má vždy prednosť pre väzbou, účely väzby je možné nahradiť väzbou...“ Právnu podstatu predstavuje ustanovenia druhej vety článku 5 ods. 3 Dohovoru..., ktorá sa implicitne prejavuje aj v článku 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy..., ktorá umožňuje podmieniť prepustenie osoby predvedenej pred sudcu zárukou, že sa osoba ustanoví na pojednávanie... Hoci Trestný poriadok možnosť nahradenia väzby sľubom v prípade konkrétneho sťažovateľa vylučoval, ustanovenie druhej vety čl. 5 ods. 3 Dohovoru... to umožňovalo a umožňuje... čl. 17 ústavy zahrňuje v sebe v podstate všetky práva, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru... Čl. 5 ods. 3 druhá veta Dohovoru... síce nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo byť prepustený na záruku, ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky...» Na podporu týchto svojich právnych názorov a tvrdení sťažovateľka početne argumentovala judikatúrou ústavného súdu.

II.

7. Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka vo svojej sťažnosti z 26. novembra 2014 č. l. 95 – 104 v podstatnom uviedla, že „napadnuté uznesenie nie je legitímnym súdnym rozhodnutím, pretože pochádza od zaujatej sudkyne, ktorá rozhodovala v predmetnej trestnej veci, ako sudkyňa pre prípravné konanie. Namietala, že sudkyňa procesne pochybila, keď o jej žiadosti o prepustenie z väzby rozhodovala spôsobom ako rozhodovala, teda za účasti obhajcov ostatných obvinených a v prítomnosti všetkých spoluobvinených, dokonca aj takých, ktorí sa na tomto úkone vyslovene nechceli zúčastniť, čím bol jej postup neodôvodnený a v rozpore so zákonom. K samotným dôvodom väzby uviedla, že vyjadrenie sudkyne ohľadne dôvodnej obavy u všetkých obvinených, okrem iného aj dôvod, že sa jedná o osoby, ktoré sú vzájomne voči sebe v príbuzenskom vzťahu alebo v obdobnom pomere považuje za viac ako záhadné, pretože z neho jasne nevyplýva, o aké jej konkrétne konanie sa má jednať, z ktorého vyplýva, že by mala pôsobiť na svedkov alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Poukázala opätovne na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, ako i nález ÚS SR. Má za to, že dôvody väzby u nej v súčasnom štádiu nie sú dané a objektívne nevyplývajú ani z napadnutého rozhodnutia zaujatej sudkyne, napadnuté rozhodnutie je súdnym rozhodnutím svojvoľnej a arbitrárnej povahy a pre svoju právnu neudržateľnosť, nemôže do budúcnosti predstavovať obhájiteľný právny základ pre jej ďalšie väzobné trestné stíhanie. Navrhla preto, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie sudkyne pre prípravné konanie, v časti zamietnutia jej žiadosti o prepustenie a tiež v časti, týkajúcej sa predĺženia jej väzby zrušil a prepustil ju na slobodu.“.

9. Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z jej obsahu, zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 33 Tp 126/2014, dotknutých právnych noriem a svojej ustálenej judikatúry použiteľnej v predmetnej veci.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa § 71 (dôvody väzby) ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak... a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že a) ujde alebo sa bude skrývať..., b) bude pôsobiť na svedkov... a inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo c) bude pokračovať v trestnej činnosti.

11. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

12. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie označených práv postupom vo veci konajúcich všeobecných súdov (bod 5) a ich sťažovateľkou napadnutými rozhodnutiami (pozri tiež body 3 a 6).

13. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka predmetnou sťažnosťou najprv napadla postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Tp 126/2014 a aj jeho uznesenie z 21. novembra 2014. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu (a postup v konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľka využila, a o sťažnosti (odvolaní) proti nemu rozhodol krajský súd ako súd odvolací uznesením sp. zn. 4 Tpo 78/2014 z 11. decembra 2014. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

15. Konfrontujúc argumentáciu sťažovateľky produkovanú v jej ústavnej sťažnosti (pozri body 3 a 4) s odôvodnením jej sťažnosti z 26. novembra 2014 proti uzneseniu okresného súdu z 21. novembra 2014 (pozri body 6 a 7), ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v konaní pred všeobecnými súdmi nenamietala porušenie svojich ústavných práv obsahovo totožne ako v návrhu na začatie konania pred ústavným súdom. Sťažovateľka teda námietky o nezákonnosti a protiústavnosti postupu okresného súdu v zásade predostrela prvýkrát až v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, hoci tak mohla urobiť už v rámci konania pred všeobecnými súdmi, teda v sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu, čím by vytvorila priestor pre krajský súd, aby sa týmito jej námietkami zaoberal a aby jej v prípade zistenia porušenia zákona alebo medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách poskytol ochranu, ktorej sa návrhom podaným na ústavnom súde domáhala.

16. Vychádzajúc zo stabilnej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 524/2011) a uvedených skutočností, dospel ústavný súd k záveru o odmietnutí posudzovanej sťažnosti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

17. Po odmietnutí sťažovateľkinej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa jej ostatnými návrhmi (pozri bod 5).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015