I. ÚS 162/2015

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) č. k. 14 Er 956/2009­253 z 5. februára 2014 (ďalej len „napadnuté

uznesenie

okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 CoE 60/2014 z 29. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

3. Následne s poukazom na podrobne uvedený skutkový stav veci, ako i na rozhodovaciu prax tak ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva sťažovateľka konštatuje, že „... uznesením Okresného súdu Nové Zámky č. k. 14 Er 956/2009­253 z 5. februára 2014 bolo porušené právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 48 ods. 2 Ústavy, a to právo vyjadriť sa k všetkým vykonaným dôkazom, čím mu súd odňal možnosť konať pred súdom. Zároveň uznesením Okresného súdu Nové Zámky č. k. 14 Er 956/2009­253 z 5. februára 2014 bolo porušené právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie, resp. právo na spravodlivý proces vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy pre arbitrárnosť a svojvôľu z dôvodu zjavného rozporu medzi vykonaným dôkazom a skutkovým záverom súdu (tzv. svojvoľné hodnotenie dôkazu). Zároveň bolo uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 7 CoE 60/2014­288 z 29. septembra 2014 porušené právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR pre odňatie práva konať pred súdom z dôvodu arbitrárnosti pre absenciu odôvodnenia rozhodnutia súdu.“.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

8. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom...

9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

10. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako i práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsť napadnutým uznesením okresného súdu č. k. 14 Er 956/2009­253 z 5. februára 2014 a napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. 7 CoE 60/2014 z 29. septembra 2014.

12. Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 133/05, III. ÚS 444/2012). Z princípu subsidiarity rovnako vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

16. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že v danom prípade bola sťažovateľka oprávnená domáhať sa ochrany v petite označených práv (bod 4), k porušeniu ktorých malo dôjsť napadnutým uznesením okresného súdu č. k. 14 Er 956/2009­253 z 5. februára 2014 a napadnutým uznesením krajského súdu č. k. 7 CoE 60/2014­288 z 29. septembra 2014, podaním dovolania, o ktorom je oprávnený a aj povinný rozhodnúť príslušný (všeobecný) súd. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemá právomoc rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľky, pretože právomoc rozhodnúť o ochrane namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (respektíve jej práva na spravodlivé súdne konanie), ako aj základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom napadnutými uzneseniami tak okresného súdu, ako i krajského súdu (bod 1) má všeobecný súd.

17. Ústavný súd konštatuje, že za daného stavu mala sťažovateľka k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu namietaného porušenia jej práv. V spojitosti s tým je potrebné uviesť, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nepredstavuje právny prostriedok nápravy, ktorý možno využiť súčasne popri iných prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľka k dispozícii; takúto sťažnosť možno uplatniť iba v tom prípade, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo podľa tvrdenia sťažovateľky k porušeniu jej základných práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 21/02).

18. Sťažovateľka si preto nemôže vyberať orgán verejnej moci, ktorý jej má poskytnúť ochranu pred namietaným porušením jej práv. Povinnosťou sťažovateľky je vyčerpať všetky právne prostriedky ochrany ňou označených práv, porušenie ktorých namieta, tak, ako to umožňuje právny poriadok Slovenskej republiky. Až po ich vyčerpaní a za predpokladu, že by boli splnené ostatné ústavné aj zákonné podmienky, by mohla byť daná právomoc ústavného súdu (IV. ÚS 171/04).