I. ÚS 162/2016

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Tpo 20/2015 z 20. októbra 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície pod ČVS: KRP-87/1-VYS-PO-2015 z 28. septembra 2015 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Okresný súd Prešov uznesením sp. zn. 0 Tp 102/2015 z 29. septembra 2015 rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Krajský súd v sťažnostnom konaní svojím uznesením sp. zn. 6 Tpo 20/2015 z 20. októbra 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) rozhodol o zrušení uznesenia Okresného súdu Prešov sp. zn. 0 Tp 102/2015 z 29. septembra 2015 a vzal sťažovateľa do väzby iba z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. V ostatnom podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 6 Tpo 20/2015-28 zo dňa 20.10.2015 porušil základné právo ..., na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie

Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Tpo 20/2015 – 28 zo dňa 20.10.2015 sa zrušuje. Porušovateľ základného práva alebo slobody je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa...“.

II.

5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

8. Krajský súd v uznesení sp. zn. 6 Tpo 20/2015 z 20. októbra 2015 v podstatnom uviedol: «Krajský súd v prvom rade poukazuje na tú skutočnosť, že súdy v tomto štádiu konania neskúmajú vinu alebo nevinu obvineného, ale len existenciu dôvodného podozrenia a to či sú v tomto štádiu trestného konania splnené podmienky odôvodňujúce vzatie obvineného do väzby. Aj podľa názoru sťažnostného súdu je možné vyvodiť záver o tom, že návrh prokurátora na vzatie obvineného do väzby je dôvodný, pretože z doteraz zabezpečených dôkazov vyplýva, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôvody na podozrenie, že skutok mal spáchať

V byte sa v čase smrti okrem nebohého a obvineného nenachádzal nikto iný, čo potvrdil aj samotný obvinený. Z výpovede okrem iného je zrejmé, že v čase odchodu výjazdovej skupiny kritického dňa, ktorej bol členom a ktorá zabezpečovala prevoz z do bytu obvineného, pacient žil, javil známky života a bol zapojený na zariadeniach, pričom vzhľadom na jeho zdravotný stav bol v stabilizovanom stave.

súd, je potrebné uviesť to, že účelom väzby je zabezpečiť osobu obvineného pre trestné konanie a výkon trestu (úteková väzba § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por.). Väzba ako zabezpečovací inštitút nemá sankčnú povahu ani výchovné poslanie a nesmie byť prostriedkom na získanie priznania, ani na uľahčenie trestného stíhania.

Súčasne musia posúdiť aj to, či vzatie do väzby a jej ďalšie trvanie je opatrením nevyhnutným na dosiahnutie účelu trestného konania a či tento účel ani pri vynaložení úsilia nemožno dosiahnuť inak. Pre aplikáciu tohto znaku nie sú dané objektívne a nemenné kritériá, ale tieto kritériá treba vždy vyvodiť z povahy konkrétnej veci, vrátane osoby obvineného, jeho osobných pomerov a ďalších zákonných podmienok uvedených v tomto ustanovení. Konkrétne skutočnosti, ako zákonná podmienka odôvodňujúca väzbu obvineného podľa tohto ustanovenia, musia byť preukázané nielen pri vzatí do väzby, ale musia pretrvávať počas celej väzby obvineného. Aj z rozhodovacej činnosti ESĽP vo vzťahu k čl. 5 ods. 3 Dohovoru a Ústavného súdu SR vyplýva, že dôvodné podozrenie zo spáchania závažného trestného činu spoločne s hrozbou vysokého trestu je potrebné považovať za dostatočný a spôsobilý väzobný dôvod, aj keď dočasný a v počiatočných štádiách trestného stíhania. Aj podľa judikatúry ESĽP, náleží predovšetkým vnútroštátnym súdom dbať o to, aby doba väzby neprekročila primeranú hranicu.

c. Rakúsko z 12. decembra 1991). Záujmy štátu, akými sú napr. jeho bezpečnosť, vynútiteľnosť práva, udržanie verejného poriadku (čo tiež vyžaduje, aby boli trestné činy potrestané) a potreby náležitého výkonu spravodlivosti, ale tiež vyžadujú aj určitú obetu na strane osobnej slobody jedinca. Krajský súd preskúmaním okolností prípadu, pričom prihliadol najmä na závažnosť trestného činu, ktorý, ako vyplýva zo systematiky Trestného zákona, je zaradený do I. hlavy, I. oddielu osobitnej časti, čo zároveň vyjadruje aj zámer zákonodarcu na ochrane života pred páchaním takejto trestnej činnosti, pričom za obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 2 Tr. zákona je možné uložiť trest odňatia slobody na dvadsať rokov až dvadsaťpäť rokov alebo na doživotie, neodstrániteľný následok, má za to, že v tomto počiatočnom štádiu trestného stíhania je daný útekový dôvod väzby. Nesprávny je však podľa názoru sťažnostného súdu záver sudcu pre prípravné konanie o tom, že v posudzovanej veci existujú konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu uvedenú v § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku.

S uvedenými skutočnosťami, ale nemožno súhlasiť. Aj napriek tomu, že obvinený sa lieči ambulantne na psychiatrii, v predloženom spise nie sú zaznamenané žiadne iné poznatky (napr. o psychickej labilite), z ktorých by bolo možné vyvodiť dôvodnú obavu z pokračovania v trestnej činnosti. Podľa odpisu z registra trestov obvinený doposiaľ súdne trestaný nebol a z evidencie priestupkov je zrejmé, že od 1.1.2010 bol obv. len dvakrát postihnutý za priestupok a to na úseku cestnej premávky. Taktiež samotný fakt, že obvinený mohol byť v čase, kedy došlo k spáchaniu skutku, pod vplyvom alkoholu, čo bude predmetom ďalšieho dokazovania, neznamená samo osebe takú okolnosť, na základe ktorej je možné dôvodne predpokladať obavu uvedenú v § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku.

Prvostupňový súd namietaným uznesením rozhodol o vzatí obvineného do väzby aj podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., ale jeho uznesenie v tejto časti nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia o väzbe zakotvené v § 72 ods. 2 druhej vete Trestného poriadku, podľa ktorého rozhodnutie o väzbe sa musí odôvodniť aj skutkovými okolnosťami. Naviac, ak sa súd rozhodne trestne stíhanú osobu vziať do väzby pre určitý väzobný dôvod, jeho rozhodnutie musí byť založené na konkrétnych skutočnostiach, a nie na abstraktnej úvahe. Absencia konkrétnej skutočnosti

obvineného oboznámi s obsahom záruky. Súčasne môže obvinenému súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie uložiť splnenie primeraných povinností a dodržanie obmedzení. Ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 2 písm. a) až c) alebo e), alebo obvinený bol vzatý do väzby podľa odseku 3 alebo podľa § 81 ods. 4, možno záruku alebo sľub prijať alebo uložiť dohľad, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Obvinenému sa vždy uloží povinnosť oznámiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu, ktorý vedie konanie, každú zmenu miesta pobytu. Krajský súd v ďalšom konštatuje, že nahradenie väzby obvineného dohľadom probačného a mediačného úradníka a písomným sľubom je len fakultatívnou možnosťou, a nie oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. Trestný poriadok síce umožňuje využiť tento inštitút trestného práva aj v prípade stíhania obvineného pre obzvlášť závažný zločin, avšak len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti. Sťažnostný súd preskúmaním doposiaľ predloženého spisového materiálu nezistil také okolnosti, ktoré by umožňovali takýto postup a to aj s poukazom na ust. § 80 ods. 2 Tr. poriadku. Pri preskúmaní ďalších formálnych podmienok bolo zistené, že sudca pre prípravné konanie postupoval v zmysle ustanovenia § 72 ods. 2 Tr. poriadku a vypočul obvineného pred rozhodnutím o vzatí do väzby. Okrem toho lehoty uvedené v § 85 ods. 4 a v § 87 Tr. poriadku pri rozhodovaní o väzbe boli dodržané. Z uvedeného teda vyplýva, že konanie, ktoré predchádzalo napadnutému rozhodnutiu, zodpovedá zákonnej úprave procesného postupu pri rozhodovaní o návrhu na vzatie obvineného do väzby. Vo vzťahu k sťažnostným námietkam obvineného krajský súd považuje za potrebné ešte uviesť, že pokiaľ ide o „konkrétne skutočnosti“ odôvodňujúce väzbu nemusí ísť o také skutočnosti, ktoré už preukázali oprávnenosť ktorejkoľvek z obáv zakotvených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného poriadku. Možno konštatovať, že postačuje reálna obava, že takéto konanie nastať môže, pričom takáto reálna obava vo vzťahu k útekovému dôvodu väzby z vyššie uvádzaných dôvodov podľa názoru sťažnostného súdu existuje. To boli podstatné dôvody, pre ktoré sťažnostný súd čiastočne vyhovel sťažnosti obv. a rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto uznesenia.»

11. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomocí ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).

12. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

14. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že - ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest, - bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo - bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

16. Z čl. 17 ods. 1 a ods. 2 ústavy možno teda vyvodiť základné právo na osobnú slobodu, ako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia, resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienok sú prípustné. Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy. Preto možno uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody vzatím do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem čl. 17 ods. 5 ústavy vždy dotknutý aj čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy (I. ÚS 220/04). Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného ako zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby, ale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným porušením základného práva na osobnú slobodu v zmysle čl. 17 ústavy rozhodnutím súdu konajúceho o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (III. ÚS 79/02, III. ÚS 77/05), s ktorým musí byť v súlade, vrátane všeobecných princípov obsiahnutých v ňom výslovne alebo implikovane (pozri obdobne napr. rozsudky ESĽP vo veciach Winterwerp v. Holandsko z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, bod 45 a Baranowski v. Poľsko z 28. 3. 2000, č. 28358/95, bod 51). Inými slovami, povinnosť súdov vyplývajúca zo základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy postupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej slobody väzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu konajúceho vo veci rešpektoval nielen ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou silou zákona (v danom prípade predovšetkým Trestného poriadku), ale taktiež aj ustanovenia príslušných medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy majú pred zákonom prednosť, ak poskytujú väčší štandard ochrany základných práv a slobôd.

18. Z komentovaného znenia dohovoru ďalej vyplýva, že „ESLP – podle svých vlastních slov [viz např. Ignatenco, § 79; Khodorkovskiy proti Rusku, rozsudek, 31. 5. 2011, č. 5829/04, bod 184] – ve své judikatuře identifikoval čtyři základní důvody, které mohou odůvodňovat vazbu v trestním řízení: nebezpečí útěku [Stögmüller proti Rakousku, rozsudek, 10. 11. 1969, č. 1602/62, bod 15], riziko, že obviněný může v případě propuštění mařit výkon spravedlnosti [Wemhoff, bod 14] nebo spáchat další trestné činy [Matznetter proti Rakousku, rozsudek, 10. 11. 1969, č. 2178/64, bod 9] nebo způsobit narušení veřejného pořádku [Letellier proti Francii, rozsudek, 26. 6. 1991, č. 12369/86, bod 51]. ESLP považuje závažnost obvinění a s tím spojenou závažnost trestu, kterému obviněný čelí, za dostatečný důvod sám o sobě pouze na omezenou dobu. Poté jej standardně považuje spíše pouze za jeden z argumentů na podporu tvrzení, že vazba byla odůvodněna nebezpečím, že stěžovatel uprchne, pokud by byl propuštěn na svobodu (blíže viz bod 75), byť teoreticky závažnost hrozícího trestu může být pro obviněného dosti silnou motivací také proto, aby mařil vyšetřování nebo pokračoval v trestné činnosti.“. (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C.H.Beck 2012, s. 515.).

20. Ústavný súd Českej republiky vo svojom uznesení sp. zn. I. ÚS 1694/2014 z 28. júla 2014 judikoval, že ,,Judikatura Ústavního soudu konkrétně k útěkové vazbě je bohatá. Její principy lze shrnout následovně.

Musí se však jednoznačně jednat o konkrétní hrozbu vysokého trestu, tedy hrozbu podloženou jedinečnými specifickými okolnostmi spáchaného skutku ve spojení s dalšími aspekty dané trestní věci, a to v rámci rozpětí trestní sazby stanovené trestním zákonem.

- V první řadě musí soud zvážit případné námitky obviněného, který má právo prokazovat za těchto okolností existenci konkrétních skutečností (silných důvodů), jež důvodnou obavu z následků uvedených v § 67 písm. a) trestního řádu eliminují, a vylučují tak aplikaci předmětného vazebního důvodu. Může jimi být zejména míra celkové uspořádanosti životních poměrů obviněného, mobilita daná jeho zdravotním stavem, rozsah jeho místně založených citových a prozatím (nejen hmotně) řádně a především dlouhodobě plněných zaopatřovacích vazeb, rámec jím dosud sdíleného společensky konformního jednání ve spojení s možnými zárukami ze strany jiných subjektů apod.

plynutí času. Musí být brán zřetel na tzv. doktrínu zesílených důvodů. Obecné soudy jsou povinny respektovat požadavek nezbytnosti existence zesílených důvodů pro trvání vazby, jinak nelze pokračující omezení osobní svobody, byť k uvalení vazby mohlo dojít na základě důvodného podezření, aprobovat. Konkrétní skutečnosti zakládající důvodnost vazby v počáteční fázi trestního stíhání mohou během trvání vazby ztrácet na významu či přesvědčivosti a pro ospravedlnění dalšího trvání zbavení osobní svobody obviněného ve vazbě už nemusí postačovat. Konkrétně vzato: trvání podezření daného trestného činu s hrozbou konkrétní výše trestu je podmínkou sine qua non pro zákonnost pokračování vazby, ale po určité době samo o sobě nepostačuje. V takových případech musí soud zjistit, zda existují jiné relevantní a dostačující důvody předložené orgány činnými v trestním řízení, které by ospravedlnily toto pokračující odnětí svobody. Riziko uprchnutí nebo

Jsou to charakter a morálka obviněného, jeho mravy, domov, zaměstnání, majetek, rodinné vztahy a všechny druhy vazeb k zemi, v níž je proti němu vedeno trestní stíhání, a kontakty v zahraničí (nález sp. zn. I. ÚS 980/14, bod 43; nález sp. zn. I. ÚS 2208/13 ze dne 11. 12. 2013, bod 34), příprava obviněného na odcestování, snaha zajistit si falešné doklady na cestu do cizího státu, delší opuštění místa bydliště a zaměstnání, zadržení obviněného na útěku přes hranice [nález sp. zn. I. ÚS 2883/13 ze dne 21. 1. 2014 (N 7/72 SbNU 93), bod 22; nález sp. zn. I. ÚS 2183/12 ze dne 22. 5. 2013 (N 91/69 SbNU 429), bod 18].“.

22. Po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu a vychádzajúc z judikatúry ESĽP ústavný súd konštatuje, že z jeho odôvodnenia vo vzťahu k zákonom predpokladanému vzatiu sťažovateľa do výkonu väzby nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcim krajským súdom s dôsledkom porušenia sťažovateľom označeného práva na osobnú slobodu pri jeho vzatí do útekovej väzby. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú zo skutkových okolností posudzovanej veci, v dôsledku čoho ich ústavný súd vníma ako adresné a vo svojich záveroch aj logické, pričom ich považuje za právne akceptovateľné nielen z uhla zákonnosti, ale aj ústavnosti. Na druhej strane je však potrebné krajskému súdu vytknúť to, že mal a mohol v kontexte okolností a skutkových zistení prameniacich z už v tom čase vykonaného dokazovania zintenzívniť svoju argumentáciu práve k výške reálne hroziacemu trestu sťažovateľovi a jeho psychicky labilnej osobnosti (nadmerné užívanie alkoholických látok, liečba na psychiatrii), ktorej riziko možného „úteku“ v podobe vyhýbania sa úkonom trestného konania je zintenzívnená práve reálnosťou hrozby uloženia nepodmienečného trestu odňatia slobody. Ústavný súd vychádzal nielen z výšky trestnej sadzby trestu odňatia slobody, ktorá sťažovateľovi hrozí za obzvlášť závažný zločin kladený mu za vinu, ale aj napríklad zo znenia § 39 ods. 1 v spojení s § 39 ods. 3 písm. b) Trestného zákona v spojení s § 34 ods. 6 Trestného zákona alebo zo znenia § 39 ods. 2 písm. d) Trestného zákona, samozrejme, za predpokladu, že tam uvedené inštitúty využije buď samotný sťažovateľ, alebo zohľadní súd v rámci svojej rozhodovacej právomoci. Ak teda krajský súd konštatoval to, že hrozbu vysokého trestu (ktorý aj sťažovateľovi reálne hrozí, pozn.) je možné akceptovať ako dôvod útekovej väzby v počiatočných štádiách, konal tak správne, pretože k reálnej hrozbe vysokého trestu v okolnostiach trestnej veci sťažovateľa pristupuje požiadavka vyššieho stupňa pravdepodobnosti, že v prípade uznania viny bude uložený trest vykonateľný, čím dôjde k naplneniu samotného účelu trestného konania. Zo záverov, ku ktorým vo všeobecnosti dospel krajský súd pri posudzovaní podmienok útekovej väzby sťažovateľa, teda nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu a krajský súd sťažovateľovi dôvody jeho pozbavenia osobnej slobody z hľadiska materiálnej interpretácie podmienok útekovej väzby, aj keď v simplexnejšej rovine, vysvetlil.

Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C.H.Beck 2012, s. 513.)“. Inými slovami, krajský súd (a všeobecné súdy vo všeobecnosti) rozhodujúci o väzbe nie je povinný detailne odpovedať na každý argument sťažovateľa uvedený v sťažnosti, avšak je povinný vysporiadať sa so skutočnosťami a argumentmi, ktoré sú spôsobilé spochybniť existenciu podmienok nevyhnutných pre zákonnosť pozbavenia slobody, resp. ďalšieho držania sťažovateľa vo väzbe (porov. Nikolova v. Bulharsko, č. 31195/96, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 25. 3. 1999, bod 61; rozsudok ESĽP vo veci Ilgar Mammadov c. Azerbajdžan z 22. 5. 2014, bod 114), a tejto svojej povinnosti sa krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí, aj keď s určitými výhradami ústavného súdu, zastal. V naznačených súvislostiach teda ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi sťažovateľom namietaným porušením základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a ním predostretými dôvodmi (pozri bod 3), v dôsledku čoho považuje ním prednesenú argumentáciu za zjavne neopodstatnenú a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmieta sťažovateľom podanú sťažnosť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2016