I. ÚS 165/2015

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára 2015 doručená sťažnosť a (ďalej len „sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 132/2011 a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 659/2012.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky podali 21. januára 2011 na Okresnom súde Komárno návrh na zaplatenie istiny 2 000 € s prísl., ktorého sudcovia vzniesli námietku zaujatosti, avšak nadriadený súd zákonného sudcu a takisto ostatných sudcov nevylúčil z prerokúvania veci. Po vydaní platobného rozkazu 18. mája 2011 však aj napriek tejto skutočnosti bola vec 1. augusta 2011 postúpená okresnému súdu ako miestne príslušnému súdu.

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

6. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

7. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

8. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

11. Ústavný súd konštatuje, že hoci skutočnosti uvádzané sťažovateľkami sú aj dôvodné, ako to vyplýva z odpovede krajského súdu na ich sťažnosť na prieťahy z 18. decembra 2014, ale na druhej strane celková doba konania pred krajským súdom dva roky a dva mesiace je ešte na hranici ústavnej akceptovateľnosti. Podpredseda krajského súdu v odpovedi na sťažnosť navyše ubezpečil sťažovateľky, že vo veci bude rozhodnuté v prvom polroku 2015 a že vec bude „prevedená do režimu sledovania vecí predsedom krajského súdu za účelom zabránenia vzniku ďalších prieťahov v konaní“, čo možno bez ďalšieho považovať za signál, že vec bude naozaj rozhodnutá a podanie kvalifikovanej sťažnosti na prieťahy v konaní na krajskom súde prinieslo svoj úspech. Ústavný súd navyše zistil, že vo veci je nariadené verejné vyhlásenie rozsudku na 31. marec 2015, a preto v tejto situácii je toho názoru, že sťažnosť proti postupu krajského súdu nie je v čase rozhodovania ústavného súdu opodstatnená (podobne III. ÚS 447/2010, III. ÚS 333/2011, I. ÚS 531/2014) a prijaté opatrenia sú dostatočné na to, aby ústavný súd mohol konštatovať, že sťažnosť sťažovateliek vo vzťahu ku krajskému súdu je zjavne neopodstatnená.

12. Sťažovateľky v sťažnosti namietali aj nečinnosť okresného súdu (vo veci samej rozhodol už v roku 2012), poukazujúc tiež na celkovú neprimeranú dĺžku konania v trvaní 4 rokov. Podľa názoru ústavného súdu táto celková doba je na hrane ústavného významu, avšak aj vzhľadom na využitie účinného prostriedku nápravy na krajskom súde, aj v dôsledku ktorého dôjde k vyhláseniu rozhodnutia vo veci samej 31. marca 2015, ústavný súd nevzhliadol podanú sťažnosť v tomto čase za oprávnenú. Navyše, keďže v čase posudzovania ústavnej sťažnosti okresný súd vo veci sťažovateliek už zjavne nekonal, a teda nemohol spôsobovať zbytočné prieťahy v konaní, ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť už pri predbežnom prerokovaní tiež ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.