I. ÚS 169/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 169/2015­16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom Mgr. Valérom Podoľským, Advokátska kancelária, Námestie slobody 1, Humenné, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 21 Cb 28/2011 zo 14. novembra 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Cob 9/2014 zo 7. mája 2014, ako aj postupom, ktorý ich vydaniu predchádzal a takto

rozhodol:

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 21 Cb 28/2011 sa sťažovateľ žalobou podanou 31. augusta 2011 domáha proti žalovanému ( ) zaplatenia sumy 126 136,89 € s príslušenstvom. Uvedená pohľadávka mala sťažovateľovi vzniknúť zo zmluvy o tichom spoločenstve uzavretej medzi sťažovateľom a žalovaným 15. marca 1996. Podľa tvrdení sťažovateľa v predmetnej žalobe uvedenou zmluvou o tichom spoločenstve si mali sťažovateľ so žalovaným upraviť svoje vzájomné vzťahy, na základe ktorých sa sťažovateľ mal finančným vkladom v sume 2 800 000 Sk (92 942,97 €) podieľať na podnikaní žalovaného ako tichý spoločník v žalovaným sprivatizovanej spoločnosti s tým, že tento finančný vklad mal žalovaný vrátiť sťažovateľovi do 31. decembra 2008 a tiež mal sťažovateľovi vyplatiť podiel na zisku za obdobie rokov 1996 – 1998, a to pod hrozbou zaplatenia dojednanej zmluvnej pokuty v sume 1 000 000 Sk (33 193, 92 €), čo žalovaný podľa sťažovateľa neučinil, a preto sa úhrady tejto svojej pohľadávky v sume 126 136,89 € (t. j. 92 942,97 € + 33 193, 92 €) s príslušenstvom sťažovateľ domáhal súdnou cestou, pričom na preukázanie ním žalovaného finančného nároku sťažovateľ predložil okresnému súdu overenú fotokópiu predmetnej zmluvy o tichom spoločenstve. Po vykonanom dokazovaní okresný súd sťažnosťou napadnutým rozsudkom sp. zn. 21 Cb 28/2011 zo 14. novembra 2013 žalobu sťažovateľa v celom rozsahu zamietol s odôvodnením, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania existencie (pravosti, a teda aj obsahovej pravdivosti) právneho titulu vzniku ním žalovanej pohľadávky. Okresný súd vo svojom rozsudku poukázal, že sťažovateľ aj napriek okresným súdom jemu opakovane uloženej povinnosti nepredložil originál zmluvy o tichom spoločenstve z 15. marca 1996, na základe ktorej si žalovanú pohľadávku nárokoval. Predložil iba jej overenú fotokópiu, v súvislosti s ktorou okresný súd po vykonanom dokazovaní (po vyjadrení notára osvedčujúceho zhodnoť vyhotovenej kópie s jemu predloženou listinou, z ktorej sa kópia vyhotovovala, ako aj po vypočutí svedkov vrátane znalkyne, pozn.) uzavrel, že bez predloženia originálu predmetnej zmluvy o tichom spoločenstve nie je možné dospieť k zisteniu o pravosti, resp. o zhodnosti tohto originálu s jeho kópiou, pretože notár osvedčujúci kópiu zmluvy nie je znalcom (napr. v oblasti písmoznalectva, pozn.), aby mohol relevantne verifikovať, že jemu na vyhotovenie fotokópie predložená listina je skutočne originálom, a nie falzifikátom. Okrem toho okresný súd poukázal aj na to, že v sťažovateľom predloženej fotokópii zmluvy o tichom spoločenstve, ktorej pravosť obsahu žalovaný poprel a ktorá mala byť uzavretá v roku 1996, sú uvedené aj skutočnosti, ktoré mohli byť známe až v roku 1997, resp. v roku 2002 a nasl. (ako napr. uvedenie obchodného mena žalovaného vo forme, ktorú používal až od roku 2005 a pod.).

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta arbitrárnosť rozhodnutia okresného súdu, ktorý podľa jeho názoru rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, keďže mal vykonať iba dôkazy svedčiace v prospech žalovaného a nezohľadnil aj návrhy na dokazovanie uplatnené sťažovateľom. Podľa sťažovateľa okresný

. . s úmyslom zákonodarcu, ktorý v § 3 ods. 4 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok), pojednáva o tom, že Listiny a osvedčovacie doložky vyhotovené v rámci notárskej činnosti, ich osvedčené odpisy a listiny vyhotovené pri činnosti podľa odseku 2 sú verejnými listinami“. Podľa sťažovateľa okresný súd pochybil aj v tom, že originál zmluvy o tichom spoločenstve si nevyžiadal od žalovaného, ale uspokojil sa iba s jeho, podľa sťažovateľa nepodloženým tvrdením, že obidva originály zmluvy o tichom spoločenstve ostali u sťažovateľa, ktorý však jeden z týchto originálov mal zaslať doručovacou službou UPS žalovanému, dôkazom o čom malo byť čestné vyhlásenie doručovateľa, ktorý „.

. . úplne irelevantné. . .“. Napokon podľa sťažovateľa okresný súd pochybil aj v tom, že nevykonal listinné dôkazy („. . . písomnosti z Fondu národného majetku SR týkajúce sa privatizácie. . .“, v súvislosti s ktorou sa predmetná zmluva o tichom spoločenstve mala uzatvárať, pozn.) a odmietol vypočuť svedkov, ktorí svedčili alebo mali mať vedomosti o okolnostiach uzavretia zmluvy o tichom spoločenstve, a tiež nevyžiadal daňové priznania žalovaného na účely zistenia jeho zisku v rokoch 1996 – 1998. Podľa sťažovateľa v dôsledku toho, že uvedené pochybenia okresného súdu nenapravil ani krajský súd, tak aj jeho rozhodnutie vykazuje znaky arbitrárnosti a svojvôle, a keďže obidva súdy mali nadŕžať žalovanému a svojím postupom a rozhodnutiami účelovo poškodzovať sťažovateľa, malo tým dôjsť k porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj k porušeniu práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa sťažovateľa aj napriek tomu, že žalovaný v celom konaní iba spochybňoval

K porušeniu základného práva na prejednanie veci v prítomnosti účastníka, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy malo podľa sťažovateľa dôjsť postupom krajského súdu tým, že mu nebolo na zaujatie stanoviska doručené vyjadrenie žalovaného k ním podanému odvolaniu proti rozsudku okresného súdu, ako aj tým, že na prejednanie jeho dovolania krajský súd nenariadil pojednávanie aj napriek tomu, že v danej veci bolo potrebné doplniť dokazovanie vo veci. V uvedených súvislostiach sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Porušenie povinnosti doručiť vyjadrenie k odvolaniu žalobcovi ­ účastníkovi konania malo za následok vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., pretože sa účastníkovi konania odňala možnosť uplatnenia procesného práva vyjadriť sa k úkonu druhého účastníka konania. Žalobcovi sa tým odňalo právo na spravodlivý proces. Okrem uvedeného bolo toto právo žalobcu porušené taktiež nedoručením žalobcovi ďalších písomností, a to Odvolania odporcu z 10.10.2011 proti nariadeniu predbežného opatrenia doručené Okresnému súdu Humenné dňa 13.10.2011. Návrhu odporcu z 10.10.2011 na zabezpečenie dôkazu uložením originálu Zmluvy o tichom spoločenstve do súdnej úschovy doručený Okresnému súdu Humenné dňa 13.10.2011, ako aj Vyjadrenia žalovaného k obžalobe zo dňa 05.12.2011. ... Aj napriek nespornej potrebe doplniť dokazovanie predseda odvolacieho súdu pojednávanie nenariadil a dokazovanie nedoplnil. ... Krajský súd sťažovateľa ­ žalobcu ani jeho právneho zástupcu o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku neupovedomil... .“

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľom namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsť rozsudkom okresného súdu sp. zn. 21 Cb 28/2011 zo 14. novembra 2013, ako aj rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Cob 9/2014 zo 7. mája 2014 a tiež postupom, ktorý ich vydaniu predchádzal.

1. K namietanému rozsudku a postupu okresného súdu

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (voči okresnému súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému rozsudku a postupu krajského súdu

Vzhľadom na konštatovanie krajského súdu, že „. . . sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu, týkajúcimi sa rozhodnutia vo veci samej, a na tieto v podrobnostiach odkazuje“, je nevyhnutné na dokreslenie celkového stavu veci uviesť tiež podstatné závery z rozhodnutia okresného súdu: „V predmetnom konaní bolo nepochybne preukázané, že žalobca a žalovaný v roku 1996 po predchádzajúcich dohovoroch, uzatvorili zmluvu o tichom spoločenstve a to dňa 15.03.1996, pričom podpisy na tejto zmluve boli overené dňa 29.03.1996. Tvrdenie žalobcu, že zmluva bola podpísaná u žalovaného doma, keď mu doniesol peniaze, je v rozpore s vyjadrením notára , ktorý tvrdí, že predmetná zmluva bola podpísaná 29.03.1996 pred ním, kedy boli podpisy aj u neho overené a táto skutočnosť vyplýva z osvedčovacej knihy, resp. zápisu č. 404/1996 a 405/1996, súd však má za preukázané, že uzatvorená bola. .

. . Žalobca potvrdil v konaní, že originálom tejto zmluvy disponoval až do dňa 19.01.2012, kedy mal zaslať prepravnou službou UPS Slovensko originál zmluvy o tichom spoločenstve a to žalovanému, čo však žalovaný poprel z dôvodu, že v uvedenej zásielke sa originál zmluvy nenachádzal, nachádzal sa v nej len sprievodný list. Je absolútne nelogický

. . Súdu sa javí takýto postup žalobcu absolútne nelogický, najmä, keď tak mal urobiť aj napriek vydanému uzneseniu súdu o povinnosti predložiť tento dôkaz, resp. zložiť ho do úschovy súdu s tým, že na miesto toho, mal originál listiny predložiť osobe na znalecké dokazovanie, ktorý ešte 11.04.2008 bol vymazaný zo zoznamu znalcov a následne tento originál listiny, pre súd z nepochopiteľných dôvodov, mal zasielať žalovanému.

Na vykonanie tohto dôkazu je potrebné jej predloženie súdu. . . . ak účastník poprie pravosť, alebo správnosť obsahu súkromnej listiny, potom platí, že na účastníka, ktorý takú listinu súdu predložil ako dôkaz, dopadá dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno. Tento účastník tiež nesie procesné nepriaznivé dôsledky toho, že sa v konaní nepodarí preukázať pravosť, alebo správnosť obsahu súkromnej listiny. V predmetnej veci už z vyššie uvedeného je zrejmé, a vyplýva to najmä z odborného vyjadrenia znalkyne , ktorá súčasne na pojednávaní ako svedkyňa potvrdila a vyslovila názor, že v prípade nedostatku originálu súkromnej listiny, t. j. zmluvy o tichom spoločenstve, ani kriminalistický a expertízny ústav nemôže vypracovať potrebný znalecký posudok za účelom zistenia pravosti listiny. .

. . V prejednávanej veci žalobca nepreukázal existenciu platnej zmluvy, t. j. existenciu originálu zmluvy o tichom spoločenstve, uzavretej 15.03.1996 medzi žalobcom a žalovaným, ako podnikateľom a tichým spoločníkom. . .

Súd ma za to, že keď žalovaný poprel pravosť, alebo správnosť obsahu zmluvy o tichom spoločenstve, ktorú predložil žalobca ako dôkaz, dôkaznú povinnosť a dôkazné bremeno, ktoré znáša žalobca tento v tomto prípade neuniesol. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno a aj dôkaznú povinnosť a preto nemohol súd postupovať ináč, ako žalobu zamietnuť, pretože ani z iných vykonaných dôkazov nič iné nevyplýva. Znamená to, že žalobca žiadnym spôsobom nároky ním uplatnené, podané v žalobe, nepreukázal. Súd preto zamietol ako nadbytočné vykonávať dôkazy a to zabezpečovať daňové priznanie žalovaného za sporné obdobie za účelom zistenia jeho zisku, pretože žalobca vôbec nepreukázal svoj nárok čo do základu. Zamietol návrh na zabezpečenie originálov listín z Fondu národného majetku SR, nakoľko zmluvu uzavretú Fondom národného majetku SR so žalovaným a jeho manželkou, spolu s dodatkami, žalovaný v konaní predložil v originály, ostatná korešpondencia súdu potrebná nebola. Ďalej zamietol návrh na výsluch svedkov , , , ktorí mali potvrdiť

Krajský súd na odvolacie námietky sťažovateľa proti citovanému rozsudku okresného súdu, ktoré sú identické s jeho námietkami v konaní pred ústavným súdom, zaujal takéto stanovisko: «V nadväznosti na obsah uplatnených odvolacích dôvodov odvolací súd uvádza nasledovné: Pojem verejná listina je v našom právnom poriadku upravený v ust. § 134 0. s. p.; podľa ktorého listiny vydané súdmi Slovenskej republiky alebo inými štátnymi orgánmi v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitnými predpismi vyhlásené za verejné potvrdzujú, že ide o nariadenie alebo vyhlásenie orgánu, ktorý listinu vydal, a ak nie je dokázaný opak, i pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje.

sú pritom iba listiny, ktoré notár vyhotovuje pri svojej činnosti podľa § 3 ods. 1, 2 Notárskeho poriadku (zák. č. 323/1992 Zb. v znení neskorších predpisov). V predmetnej veci listina zmluva o tichom spoločenstve, od ktorej žalobca odvádza svoj nárok, nebola spísaná v rámci výkonu notárskej činnosti, t. j. nebola spísaná notárom o obsahu právneho úkonu tak, ako to má na mysli ust. § 3 ods. 1 písm. a/ Notárskeho

Osvedčenie správnosti odpisu listiny sa vyznačuje na odpise vo forme osvedčovacej doložky, ktorá je v súlade s ust. § 3 ods. 4 Notárskeho poriadku verejnou listinou. Charakter verejnej listiny aj pri aplikácii ust. § 57 či § 58 Notárskeho poriadku majú len legalizačné doložky či doložky vidimačné. Samotná fotokópia či odpis listiny nie je verejnou listinou. V prípade vidimácie notár nemôže zasahovať do obsahu listiny, skúmať pravdivosť a správnosť skutočností v nej obsiahnutých. Notár vykonaním vidimácie neosvedčuje pravdivosť skutočností uvádzaných

... Ak relevantným spôsobom bola spochybnená správnosť údajov vo fotokópii takejto zmluvy predloženej žalobcom, dôvodným bolo, aby žalobca súdu pri takýchto relevantných námietkach predložil originál takejto listiny. V tejto súvislosti aj odvolací súd zdôrazňuje, že súdom prvého stupňa bolo uložené žalobcovi predložiť prvopis či originál tejto listiny a napriek tomu, že mu to opakovane bolo dávané na vedomie, žalobca takýto originál listiny nepredložil... Ani pri vyhodnotení dôkazov výsluchom svedkov a odvolací súd nezistil také skutočnosti, ktoré by ovplyvnili záver o tom, že žalobca nepreukázal skutočnosti o uzavretí zmluvy o tichom spoločenstve s takým obsahom, ktorý by odôvodňoval vyhovenie jeho žalobe. Napokon len samotný pomer svedka k účastníkovi konania nemusí byť vždy dôsledkom toho, aby vypočúvaný svedok nevypovedal o veci pravdivo. Čestné vyhlásenie, na ktoré odkazuje odvolateľ v podanom odvolaní, od je tiež len všeobecným tvrdením o akejsi pohľadávke žalobcu vo vzťahu k žalovanému. Neobsahuje však konkrétne skutočnosti, ktoré by sa týkali obsahu listiny, ktorá by mala byť svojím obsahom zmluvou o tichom spoločenstve. Tak ako je už uvedené vyššie, odvolací súd nezistil ani z obsahu spisu také skutočnosti, ktoré by svedčili o jednostrannom, v prospech žalovaného vedenom súdnom konaní, a ani o tom, aby súd v rozpore s ust. § 132 O. s. p. hodnotil vykonané dôkazy. Odvolateľ namiesto vecnej argumentácie, týkajúcej sa veci, sa uchyľuje v podanom odvolaní k všeobecným námietkam zaujatosti konajúceho súdu. Obsah podaného odvolania však nesvedčí o pomere konajúceho sudcu k veci, k účastníkom či k ich zástupcom, ktorý by mal mať za následok pochybnosti o jeho nezaujatosti... Na rozhodnutie v predmetnej veci nemá vplyv ani čestné prehlásenie, ktoré žalobca od predložil súdu prvého stupňa dňa 13.11.2013 (č. l. 395 spisu). Ani obsah tohto čestného prehlásenia nedáva odpoveď, z akého dôvodu žalobca nepredložil originál zmluvy súdu, ktorý ho o to výslovne žiadal, ale zasielal tvrdený originál zmluvy žalovanému. Obsah tohto Čestného prehlásenia sám osebe nemôže vyvrátiť obsah tých dôkazov, ktoré boli realizované súdom prvého stupňa v súvislosti práve aj s doručovaním tohto listu cez označenú doručovaciu spoločnosť.

Z citovaného je zrejmé, že okresný súd, ako aj krajský súd, ktorý sa so zisteniami a závermi okresného súdu v celom rozsahu stotožnil, založili svoje rozhodnutie na nutnosti, preukázania objektívnej existencie právneho titulu vzniku sťažovateľom uplatneného finančného nároku, ktorým (titulom) mala byť podľa sťažovateľa zmluva o tichom spoločenstve z 15. marca 1996 (ďalej aj „zmluva“) uzavretá medzi ním a žalovaným, avšak pri preukazovaní tejto skutočnosti dospeli označené súdy k záveru, že sťažovateľ ako žalobca v spore neuniesol na ňom spočívajúce dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania existencie originálu tejto zmluvy, keďže napriek povinnosti opakovane mu uloženej okresným súdom sťažovateľ originál tejto zmluvy nepredložil, v dôsledku čoho nebolo možné overiť ani dôveryhodnosť, pravosť a originalitu ním predloženej overenej fotokópie údajného originálu tejto zmluvy, ktorej obsah a pravosť žalovaný spochybnil. Podľa krajského súdu predmetnú pochybnosť žalovaného sťažovateľ ako žalobca v spore nevyvrátil, resp. nepreukázal opak, takže v konečnom dôsledku sťažovateľ dôveryhodne nepreukázal existenciu právneho titulu ním uplatnenej pohľadávky, a preto bolo už bez právneho významu vykonať dokazovanie týkajúce sa ustálenia výšky tejto po právnej stránke neexistujúcej (nepreukázanej) pohľadávky.

V kontexte uvedeného neobstojí ani tvrdenie sťažovateľa, že v prípade, že by okresný súd zohľadnil aj odborné vyjadrenie ním súkromne osloveného znalca , bolo by bezpochyby preukázané, že ním predložená overená fotokópia zmluvy je zhodná s originálom tejto zmluvy, pretože z predmetného odborného vyjadrenia síce na jednej strane vyplýva, že menovaný odborník preskúmal originál dotknutej zmluvy a konštatoval jej kompaktnosť a neporušenosť (napr. že neobsahuje žiadne znaky, ktoré by nasvedčovali pozmeňovanie textu či odstránenie textu, alebo že strany zmluvy neboli rozdelené a pod.), avšak na strane druhej z tohto odborného posúdenia, ktoré bolo vykonané 28. novembra 2011, nie je žiadnym spôsobom preukázaná skutočnosť, že tento odborne posúdený „originál“ bol predtým 31. augusta 2011 predložený aj notárke na vyhotovenie a osvedčenie kópie, ktorú následne sťažovateľ predložil ako dôkaz v súdnom konaní, tobôž keď sa notárka vyjadrila, že „Ona sama originál nevidela, videla len fotokópiu. Uviedla tiež, že nevie 100 % odlíšiť originál od kópie, pretože stretla sa už s veľmi kvalitnými farebnými fotokópiami.“. (pozri stranu 6 rozsudku okresného súdu, pozn.). Inými slovami, bez ohľadu na to, ako krajský súd vyhodnotil odborný status menovaného znalca, ktorý bol síce podľa vyjadrenia sťažovateľa vyčiarknutý zo zoznamu znalcov, avšak až v období po vyhotovení predmetného odborného vyjadrenia (v čase jej spracovania bol znalcom), a to na vlastnú žiadosť, nie pre odborné zlyhanie, toto nič nemení na závere o absencii preukázania príčinnej súvislosti medzi ním vykonaným odborným posúdením originálu zmluvy a už skôr vykonaným notárskym overením fotokópie sťažovateľom predloženej zmluvy.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že závery krajského súdu sú ústavne udržateľné a podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať rozporuplnosť, svojvoľnosť a neodôvodnenosť, ktoré by mali za následok arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, prípadne jeho jednostrannú bezdôvodnú zameranosť v prospech žalovaného, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti, pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy rozsudkom krajského súdu, už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že v konaní o odvolaní zákonodarca uložil súdu prvého stupňa v rámci prípravy prejednania odvolania zaslať bezvadné odvolanie podané účastníkom konania na vyjadrenie ostatným účastníkom konania, pričom po uplynutí im lehoty na toto vyjadrenie bol okresný súd povinný predložiť vec na prejednanie a rozhodnutie odvolaciemu súdu. Vzhľadom na uvedené tak bolo povinnosťou nie krajského súdu, ale povinnosťou okresného súdu zaslať odvolanie sťažovateľa na vyjadrenie žalovanému, čo sa napokon aj uskutočnilo, avšak v intenciách čl. 2 ods. 2 ústavy (štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon) zákon neukladal ani okresnému súdu a ani krajskému súdu, aby toto vyjadrenie žalovaného k odvolaniu sťažovateľa bolo nutné zasielať na zaujatie stanoviska ešte späť odvolateľovi, t. j. v tomto prípade sťažovateľovi, najmä keď sa žalovaný vyjadroval iba k odvolacím námietkam sťažovateľa a vo veci neuviedol žiadne nové skutočnosti, ku ktorým by sa sťažovateľ nemal možnosť vyjadriť už v skoršom konaní, takže sťažovateľ nebol žiadnym spôsobom ukrátený na svojom práve vyjadriť sa. Ústavný preto súd považoval sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti za zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 213 ods. 3 OSP v účinnom znení ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám.

Podľa § 214 ods. 1 písm. a) OSP v účinnom znení na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie.

V súvislosti s poslednou námietkou sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd neoznámil jemu alebo jeho právnemu zástupcovi elektronickými prostriedkami dátum a čas vyhlásenia rozsudku aj napriek tomu, že jeho právny zástupca požiadal o doručovanie písomností elektronickými prostriedkami na svoju mailovú adresu, ústavný súd podotýka, že tento postup krajského súdu je síce možné vyhodnotiť ako rozporný so zákonom (§ 214 ods. 3 OSP), avšak intenzita tohto porušenia nemá žiadny vplyv na ústavne udržateľné závery krajského súdu o vecnom prejednaní odvolania sťažovateľa, ktoré sťažovateľ rozporuje. Preto ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania sťažovateľovi je viazané na vyslovenie porušenia jeho práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015