I. ÚS 170/2015

Sťažnosť a odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) a (ďalej len „sťažovateľka“), obaja bytom (spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 231/2013 z 25. júna 2014.

Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 209/07­305 z 26. októbra 2009 v jeho prvom výroku vyhovel žalobe sťažovateľov a určil, že sú vlastníkmi nehnuteľností vedených na , súčasne v druhom výroku týkajúcom sa nehnuteľností vedených na okresný súd žalobu sťažovateľov zamietol a v ďalších troch výrokoch okresný súd rozhodoval o trovách konania. Prvý výrok, ktorým bolo vyhovené žalobe sťažovateľov, okresný súd odôvodnil tým, že v inom konaní vedenom okresným súdom v minulosti pod sp. zn. 14 Cb 399/01 bolo síce právoplatne rozhodnuté (a to rozsudkom okresného súdu z 26. marca 2003 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob 339/03 zo 6. februára 2004) o zamietnutí žaloby sťažovateľov, ktorou sa voči banke zastupujúcej ich ako predávajúcich pri predaji a voči kupujúcej ( ) domáhali vyslovenia neplatnosti nimi uzavretej kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997 o predaji nehnuteľností vedených na , avšak podľa okresného súdu vzhľadom na to, že podľa jeho názoru bol výrok tohto rozsudku okresného súdu vo veci sp. zn. 14 Cb 399/01 nevykonateľný pre jeho formulačné nedostatky, okresný súd v skúmanom konaní nepovažoval toto rozhodnutie za prekážku res iudicata (vec už rozhodnutá), a preto opätovne ako prejudiciálnu otázku posúdil platnosť predmetnej kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997, a keďže dospel k presvedčeniu o jej neplatnosti, následne rozhodol, že na základe tejto zmluvy nemohlo účinne dôjsť ani k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedeným na (ktoré boli predmetom tejto zmluvy) zo sťažovateľov na žalovaného v 1. rade, takže v tom dôsledku okresný súd prisvedčil žalobe sťažovateľov a rozhodol, že sú vlastníkmi týchto nehnuteľností vedených na . Pokiaľ ide o druhý výrok, okresný súd dokazovaním zistil, že právny predchodca žalovaného v 2. rade sťažovateľom zaplatil za odkúpenie nehnuteľností vedených na , na základe čoho sa následne v dobrej viere považoval za ich vlastníka, ktoré takto vydržal a následne ich daroval žalovanému v 2. rade, preto okresný súd žalobu sťažovateľov v tejto časti zamietol.

O dovolaní sťažovateľov proti označenému uzneseniu krajského súdu rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 4 Cdo 22/2011 z 24. novembra 2011, ktorým zrušil rozhodnutie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie s pokynom rozhodnúť opätovne vo veci, pričom podľa najvyššieho súdu „Na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 14 Cb/399/2001 prebiehalo medzi žalobcami a žalovanou 1/ súdne konanie týkajúce sa sporných nehnuteľností, v ktorom sa súd zaoberal otázkou neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorá pre otázku určenia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam vzhľadom na v žalobe namietané dôvody je otázkou prejudiciálnou vo vzťahu k existencii práva alebo právneho vzťahu (vlastníctva). Najvyšší súd Slovenskej republiky poukázal na to, že v prípadoch, keď určitá otázka (platnosť zmluvy), ktorá pre iné konanie tvorí otázku prejudiciálnu, už bola právoplatne rozhodnutá a vyriešená priamo vo výroku rozhodnutia, si súd už túto otázku nemôže (pokiaľ nejde o iné skutočnosti, ktoré tu neboli v čase pôvodného konania a došlo k nim neskôr) predbežne posúdiť inak, pretože výrok takéhoto právoplatného rozsudku je preň záväzný a musí z neho vychádzať. Súd nemôže v takom prípade vychádzať z iného záveru o existencii alebo neexistencii nároku medzi tými istými účastníkmi a túto otázku nemôže sám v inom konaní znova posudzovať ani ako otázku predbežnú. Odvolaciemu súdu uložil zaoberať sa vecou samou, t. j. určením vlastníckeho práva žalobcov a posúdiť, či rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne, či žalobcovia sú alebo nie sú vlastníkmi sporných nehnuteľností na základe zisteného skutkového stavu s tým, že sa najskôr musí odvolací súd vysporiadať s otázkou viazanosti súdu právoplatným rozsudkom, v ktorom bolo rozhodované o (ne) platnosti kúpnej zmluvy, pretože v tomto konaní je otázka platnosti kúpnej zmluvy otázkou prejudiciálnou.“.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovatelia namietajú nesprávnosť a ústavnú neudržateľnosť skutkových, ako aj právnych záverov najvyššieho súdu vyslovených v rozsudku sp. zn. 4 Cdo 231/2013 z 25. júna 2014, a to z dôvodu, že podľa nich sa najvyšší súd odchýlil od svojho právneho názoru vysloveného vo svojom skoršom rozhodnutí v tejto veci sp. zn. 4 Cdo 22/2011 z 24. novembra 2011, ktorým zrušil prvé rozhodnutie krajského súdu v tejto veci, a tiež z dôvodu, že podľa sťažovateľov najvyšší súd nezobral na zreteľ materiálnu nevykonateľnosť iba formálne právoplatného rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 14 Cb 399/01 z 26. marca 2003 (v ktorom okresný súd dospel k záveru o platnosti kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997, pozn.), ktorá mala byť dôsledkom viacerých procesných, ale aj vecných pochybení okresného súdu, ako aj krajského súdu a najvyššieho súdu preskúmavajúcich postup okresného súdu v konaní sp. zn. 14 Cb 399/01.

vykonateľného rozhodnutia. V tejto súvislosti sťažovatelia poukázali na neidentickosť účastníkov konania vedeného okresným súdom pôvodne pod sp. zn. 14 Cb 399/01 a konania okresného súdu sp. zn. 5 C 209/07, a preto podľa nich nie je možné, aby závery o platnosti kúpnej zmluvy vyslovené v konaní sp. zn. 14 Cb 399/01 boli automaticky záväzné aj pre účastníkov konania vedeného pod sp. zn. 5 C 209/07.

(17. apríl 1997). Kvôli uvedeným nedostatkom vo formulácii výroku rozsudku okresného súdu sp. zn. 14 Cb 399/01 z 26. marca 2003 podľa sťažovateľov tento nemôže byť záväzný a nemenný, pretože z neho nevyplýva, resp. nie je v ňom jednoznačne identifikované, o neplatnosti akého právneho úkonu sa konalo, a teda tento rozsudok je materiálne

nehnuteľnostiam. Okrem toho sťažovatelia tiež dôvodia tým, že najvyšší súd ako nové skutočnosti, ktoré neboli predmetom prieskumu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cb 399/01, nezohľadnil neplatnosť uzavretej mandátnej zmluvy, na základe zmocnenia ktorej v ich mene banka predala žalovanému v 1. rade sporné nehnuteľnosti vedené na kúpnou zmluvou zo 17. apríla 1997, ktorej forma navyše podľa sťažovateľov tiež nezodpovedala zákonným požiadavkám, aby pri predaji nehnuteľnosti boli prejavy vôle účastníkov zmluvy na jednej listine alebo na viacerých listinách pevne spojených šnúrkou, čo sa podľa sťažovateľov v danom prípade nepotvrdilo, keďže podľa vyjadrenia príslušného katastrálneho úradu jednotlivé listy spornej kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997 neboli pevne zviazané šnúrkou, ale len zopnuté kovovou sponou, čo najvyšší súd podľa sťažovateľov tiež

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli: «Porušovateľ napadnutým rozsudkom vo veci rozhodoval už druhýkrát, keď prvýkrát rozhodol uznesením z 24. novembra 2011 sp. zn. 4 Cdo 22/2011 uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici v napadnutej, konanie zastavujúcej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že v preskúmavanom konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f) O. s. p. Napriek záverom, ktoré porušovateľ vyslovil vo svojom skoršom rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 22/2011 z 24. novembra 2011, rozsudkom sp. zn. 4 Cdo/231/2013­600 zo dňa 24.06.2014 sa odchýlil od svojho právneho názoru a dovolanie sťažovateľov zamietol. ... Právoplatnosť predpokladá existenciu spravodlivého súdneho konania a slúži k naplneniu jeho cieľa. Porušenie základného práva na spravodlivý proces môže s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu znamenať neuplatnenie prekážky rei iudicatae (neuplatnenie prekážky subjektívnej záväznosti rozsudku) z dôvodu nedostatku materiálnej právoplatnosti, inak formálne právoplatného rozsudku. Tento princíp by mal ovládať súdený prípad. ... Sťažovatelia namietajú, že porušovateľ ako aj odvolací súd materiálne nevykonateľný

rozsudok

Okresného súdu Lučenec č. k. 14 Cb/399/01­136 zo dňa 26.03.2003, ktorý je nevykonateľný pre jeho nezrozumiteľnosť a nejasnosť, resp. chybnosť označenia právneho úkonu, nahradili za každú cenu výkladom tak, aby mohli formálne aplikovať ust. § 159 ods. 2 O. s. p. a tak potlačiť princíp základného práva na súdnu a inú právnu ochranu vyjadrený v čl. 46 ústavy. Porušovateľ taktiež nerešpektoval svoju predchádzajúcu judikatúru a povinnosť jej presadzovania i napriek tomu, že ide o konštantnú judikatúru a nebolo potrebné sa od nej odkloniť. Porušovateľ sa pri uplatňovaní princípu zabezpečenia právnej istoty, resp. inštitútu právoplatnosti dopustil prílišného formalizmu, na úkor poskytnutia spravodlivej súdnej ochrany práv sťažovateľov. V konaní vedenom na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 14 Cb 399/01 bol iný okruh účastníkov, aký je zistený v tomto konaní č. 5C 209/2007. (rozsudok NS SR 4 Cdol 19/2009). Ak však súd koná s niekým, kto nebol účastníkom konania právoplatne skončeného a rozhodnutého (a nejde pritom ani o subjekt, na ktorý je zákonom rozšírená subjektívna hranica záväznosti súdneho rozhodnutia), môže si túto otázku posúdiť aj inak, teda výrok právoplatného rozsudku preň v tomto prípade záväzný nebude. Tento postulát podrobne ozrejmuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 133/2009 zo dňa 29.04.2010, ktoré uvádza: Subjektívne vymedzenie záväznosti rozhodnutia o prejudiciálnej otázke je také, že súd v novom konaní musí rešpektovať prejudiciálny účinok právoplatného rozhodnutia u tých istých účastníkov (totožnosť účastníkov nie je dotknutá rozdielnosťou ich procesného postavenia v oboch konaniach). Na iné osoby než účastníkov konania, v ktorom bolo rozhodnuté o prejudiciálnej otázke, resp. ich právnych nástupcov, sa účinky právoplatného rozsudku môžu vzťahovať len v tých prípadoch, kedy tak stanoví zákon.

. . Treba skúmať, či výrok rozsudku Okresného súdu Lučenec sp. zn. 14 Cb/399/01 136 zo dňa 26.03.2003 spĺňa vyššie uvádzané kritériá, aby bola daná povinnosť sa týmto rozhodnutím riadiť. . . . Výrok súdneho rozhodnutia musí byť formulovaný jasne, stručne, výstižne a zrozumiteľne, teda tak, aby rešpektoval požiadavky potenciálnej materiálnej vykonateľnosti tohto rozhodnutia. .

. ., ktorej vklad povolil Katastrálny úrad Banská Bystrica, Správa katastra Lučenec pod č. dňa 1995 s právnymi účinkami vkladu dňa 1995, je neplatná, je absurdné, nepresné, a nekonkrétne, resp. zmätočné určenie neplatnosti právneho úkonu. Žiadna kúpna zmluva zo dňa 17.04.1997 uzavretá medzi sťažovateľom 1 a sťažovateľom 2 ako kupujúcim a žalovaným 1/ ako záložným veriteľom, ktorej predmetom sú nehnuteľnosti zapísané na k. ú. a obec Lučenec ako pozemky.

2003 je deň, kedy došlo k povoleniu vkladu záložnej zmluvy, ktorá bola zavkladovaná takmer dva roky pred uzavretím kúpnej zmluvy. (17.04.1997 22.08.1995)! . . . Po skúmaní samotného písomného vyhotovenia právoplatného rozsudku Okresného súdu Lučenec sp. zn. 14 Cb/399/01 136 zo dňa 26.03.2003 je možné konštatovať, že citovaný rozsudok po formálnej stránke nadobudol právoplatnosť, ale z hľadiska materiálnej vykonateľnosti, pre nezrozumiteľnosť, pre nevýstižnosť, nespôsobuje následky. .

. . Žalobcovia preukázali, že záväznosť výroku rozsudku na účastníkov tohto konania nie je daná aj z dôvodu zmeneného okruhu účastníkov, pričom nakoľko sa nejedná o totožnosť účastníkov s pôvodným konaním, neuplatňujú sa voči týmto účastníkom účinky právoplatnosti (t.j. nezmeniteľnosti a záväznosti) rozhodnutia. Ak teda súd koná s niekým, kto nebol účastníkom konania právoplatne skončeného a rozhodnutého, môže si túto otázku posúdiť aj inak, a teda výrok právoplatného rozsudku preň v tomto prípade nebude záväzný.

. . Nakoľko záložný veriteľ predal založené nehnuteľnosti žalovaného bez vedomia a súhlasu vlastníkov týchto nehnuteľností a to na základe neplatnej mandátnej zmluvy, je zrejmé, že na základe takejto kúpnej zmluvy nemohol žalovaný nadobudnúť vlastnícke právo. Pokiaľ kúpnu zmluvu uzatváral bez platného oprávnenia záložný veriteľ, tento ako nevlastník nemohol previesť na žalovaného vlastnícke právo (v zmysle už citovanej zásady „nikto nemôže na iného previesť viac práv než sám má"). .

Je zrejmé a preukázané, že otázka platnosti, resp. neplatnosti mandátnej zmluvy a najmä otázka platnosti splnomocnenia, v minulosti v predchádzajúcom konaní č. 14 Cb 399/01 nebola vôbec napádaná, preto ide o novú skutočnosť, na ktorú pri posudzovaní platnosti kúpnej zmluvy zo dňa 17.04.1997 porušovateľ i odvolací súd mal prihliadnuť. Nešlo o nový názor, nakoľko sťažovatelia v minulosti nežiadali v predchádzajúcom konaní posudzovať otázku platnosti, resp. neplatnosti mandátnej zmluvy. V predchádzajúcom konaní bola napádaná len otázka nedoručovania povinnej výzvy, ktorá má predchádzať realizácií záložného práva. V predchádzajúcom konaní súd len konštatoval, že nebolo povinnosťou záložného veriteľa doručovať výzvy podľa § 299 Obeh. zák., nakoľko existovala mandátna zmluva. ... Dojednanie mandátnej zmluvy uzavretej 21.08.1995 v tej časti, v ktorej sa sťažovatelia vzdali vopred svojho práva spôsobilo celkovú neplatnosť tohto právneho úkonu podľa § 39 Obč. zák., pre obchádzanie ust. § 574 ods. 2 Obč. zák. a taktiež neplatnosť splnomocnenia, ktoré bolo súčasťou obsahu tejto mandátnej zmluvy. Žalobcovia túto neplatnosť právneho úkonu žiadali posúdiť ako predbežnú otázku prvýkrát až v tomto konaní a podrobne poukazovali na ustálenú judikatúru. ... Sťažovatelia poukazujú na základný rozpor v úvahách porušovateľa a odvolacieho súdu, nakoľko porušovateľ v zhode s odvolacím súdom vyslovil záver, že je v zmysle ust. § 159 ods. 3 O. s. p. viazaný záverom o (ne)platnosti kúpnej zmluvy, ktorý mal byť uvedený v rozsudku Okresného súdu Lučenec sp. zn. 14Cb/399/01­136 zo dňa 26.03.2003, ale zároveň skúmal platnosť kúpnej zmluvy avšak v rozpore s materiálnou pravdou a so skutočnosťami, ktoré boli preukázateľne zistiteľné z listín, ktoré tvoria obsah súdneho spisu, (najmä potvrdenie Správy katastra v Lučenci ohľadom obsahu listín založených v spise správy katastra sp. zn. V 811/98). Z listinného dôkazu, ktorým bolo potvrdenie Správy katastra v Lučenci bolo zrejmé, že v zbierke listín a v spise správy katastra sp. zn. V 811/98 sa nachádzajú rovnopisy napadnutej kúpnej zmluvy zo dňa 17.04.1997, ktoré sú spojené len kovovou sponou a nie sú zošité. ... ... Ak správa katastra účastníkov nevyzvala na odstránenie tohto nedostatku zámenou za nové vyhotovenia zmluvy, táto nečinnosť úradu nespôsobí konvalidáciu absolútnej neplatnosti tohto právneho úkonu. Za toto pochybenie zodpovedajú vyhotovitelia zmluvy, resp. jej účastníci.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľmi namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, k porušeniu ktorých malo dôjsť v príčinnej súvislosti s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 231/2013 z 25. júna 2014.

V súvislosti so sťažovateľmi napádaným rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Najvyšší súd k dovolacím námietkam sťažovateľov, ktoré sú v podstate identické s ich námietkami, v konaní pred ústavným súdom zaujal k podstatnej časti napádaného rozsudku takéto stanovisko: «Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.

. . Žalobcovia inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci vyvodzovali z toho, že odvolací súd nesprávne vychádzal z názoru, že zaoberaním sa otázkou neplatnosti kúpnej zmluvy by porušil viazanosť právoplatným rozhodnutím súdu, uloženú v ustanovení § 159 ods. 2 O. s. p., v dôsledku čoho je konanie postihnuté aj vadou podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.

. . Podľa § 159 ods. 2 O. s. p., výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého. . . . Rozsudok vyslovujúci, že určitý právny vzťah alebo právo (ne)existuje, tvorí pre adresátov tohto rozhodnutia označených v ustanovení § 159 ods. 2 O. s. p. prekážku právoplatne rozhodnutej veci (§ 159 ods. 3 O. s. p.). Účinky tohto právoplatného rozhodnutia sa vzťahujú na účastníkov konania, v ktorom bolo vydané. Jeho výrok je tiež záväzný pre súdy a iné štátne orgány a to aj vtedy, ak ako predbežnú otázku posudzujú právny vzťah medzi týmito účastníkmi, ktorý sa vyriešil uvedeným právoplatným súdnym rozhodnutím (por. Števček, Ficová akol., Občiansky súdny poriadok, Komentár, Praha 2009, str. 425). Z procesného hľadiska sú právoplatné súdne rozhodnutia záväzné ako prejav autoritatívnej vôle súdu pri výkone súdnictva. Žalobca, ktorý bol účastníkom konania, v ktorom súd vydal právoplatné rozhodnutie, ktorým určil, či tu určitý právny vzťah alebo právo (ne)existuje, je týmto rozhodnutím

Súd preto nesmie vychádzať z iného záveru ohľadom existencie, resp. neexistencie vzťahu medzi tými istými účastníkmi, než ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo právoplatne rozhodnuté. Otázkou prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia sa zaoberala nielen judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (por. uznesenie z 29. apríla 2010 sp. zn. 1 Cdo 133/2009, uznesenie z 25. apríla 2012 sp. zn. 5 MCdo 16/2010), ale aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. k.

nielen zbytočné, táto otázka je úplne nepatričná (nemá byť prečo položená). So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia je akékoľvek „nové“ právne posudzovanie právoplatného súdneho rozhodnutia v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov vylúčené (neprípustné). .

Ryabykh proti Rusku z 24. júla 2003, č. 52853/99, § 52). . . . . . . rozsudkom Okresného súdu Lučenec z 26. marca 2003 sp. zn. 14 Cb 399/2001 bola žaloba žalobcov voči tam žalovaným 1/ a 2/ , o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997, ktorou boli predmetné nehnuteľnosti prevedené na žalovanú

V predmetnej veci odvolací súd pri právnom posúdení veci vo vzťahu k rozhodnutiu Okresného súdu Lučenec sp. zn. 14 Cb 399/2001 vychádzal z ustanovenia § 159 ods. 2 O. s. p., že výrok právoplatného rozsudku, v ktorom bola riešená otázka platnosti kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997, je vo vzťahu žalobcov a žalovanej 1/ ako účastníkov takého konania záväzný a je preto záväzný aj pre súd v konaní o určenie vlastníctva.

... Dovolací súd sa nestotožňuje s názorom dovolateľov, podľa ktorého aplikácia ustanovenia § 159 ods. 2 O. s. p. v prejednávanej veci neprichádza do úvahy z dôvodu, že

rozsudok

Okresného súdu Lučenec sp. zn. 14 Cb 399/2001 je materiálne nevykonateľný pre jeho nezrozumiteľnosť, pretože z petitu žaloby žalobcov a tiež z výroku uvedeného rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že predmetom konania bola kúpna zmluva zo 17. apríla 1997, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti vo výroku rozsudku presne špecifikované, ku ktorým vlastnícke právo nadobudla , ktoré skutočnosti dávajú dostatočne jasnú odpoveď na otázku, čo bolo predmetom konania a o čom súd

rozhodol.

Dovolací súd sa stotožňuje s názorom odvolacieho súdu tiež v tom, že žalobcovia v tomto konaní neuplatnili také nové skutočnosti, na ktoré by bolo potrebné brať osobitný zreteľ, a pre ktoré by výnimočne neprichádzala do úvahy aplikácia ustanovenia § 159 ods. 2 O. s. p. vo vzťahu žalobcov a žalovanej 1/. Žalobcovia totiž v tomto konaní uplatňovali tie isté argumenty, ktoré použili v pôvodnom konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, a naviac len argumenty, ktoré v pôvodnom konaní nepovažovali za rozhodujúce, či potrebné uviesť, príp. ich uviesť opomenuli, čo ich však nečiní novými skutočnosťami. Novou skutočnosťou, na ktorú bol súd povinný v tomto konaní prihliadať bola skutočnosť, že žalovaný 2/ nadobudol vlastníctvo k časti nehnuteľností ešte pred podpisom kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997 vydržaním, s ktorou skutočnosťou sa vyporiadal už súd prvého stupňa, v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa (jeho druhý výrok) nadobudol právoplatnosť a nebol predmetom odvolacieho ani dovolacieho konania. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobcovia neopodstatnene napadli rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a keďže neboli zistené ani iné vady konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcov podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.»

Pokiaľ ide o prvú z námietok sťažovateľov, najvyšší súd konštatoval, že vzhľadom na to, že v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cb 399/01 boli riešené právne vzťahy medzi sťažovateľmi, ktorí sa v procesnom postavení žalobcov domáhali určenia neplatnosti kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997, a medzi bankou ( , ktorá bola právnou nástupkyňou , ktorá poskytla sťažovateľom úver a ktorá v mene sťažovateľov uzavrela dotknutú kúpnu zmluvu, pozn.) ako žalovanou v 1. rade a ako žalovanou v 2. rade, ktorá na základe predmetnej kúpnej zmluvy od sťažovateľov zastúpených bankou dotknuté nehnuteľnosti nadobudla do vlastníctva, t. j. vzhľadom na to, že sa riešili právne vzťahy medzi subjektmi, ktoré boli buď bezprostredne (banka a ) alebo v zastúpení (sťažovatelia) účastníkmi kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997, či už na strane predávajúcich (sťažovatelia a banka, ktorá ich zastupovala), alebo na strane kupujúcich ( ), ako aj vzhľadom na to, že aj predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 5 C 209/07 je tiež spornosť vzťahov medzi účastníkmi tej istej kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997, od údajnej neplatnosti ktorej si sťažovatelia odvodzovali svoje vlastnícke právo k ňou scudzeným nehnuteľnostiam, nemožno prisvedčiť tvrdeniam sťažovateľov o neidentickosti účastníkov v obidvoch týchto konaniach. Takáto argumentácia sťažovateľov neobstojí ani vo vzťahu k odlišnému pomenovaniu banky v obidvoch zmieňovaných konaniach, pretože z titulu právneho nástupníctva vstúpila do postavenia, a tým aj do právnych vzťahov , takže ani z tohto hľadiska nie je možné konštatovať, že ide o odlišných účastníkov oboch konaní. Okrem toho, pokiaľ ide o žalovaného v 2. rade ( ) v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 5 C 209/07, ktorý mal na základe darovania nadobudnúť do vlastníctva časť žalovaných nehnuteľností scudzených kúpnou zmluvou zo 17. apríla 1997, a to ešte v čase pred jej uzavretím, a ktorý na rozdiel od ostatných účastníkov tohto konania nebol aj účastníkom skoršieho konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 14 Cb 399/01, najvyšší súd zdôraznil, že na rozdiel od ostatných účastníkov konania sp. zn. 5 C 209/07, ktorí boli identickí s účastníkmi skoršieho konania vedeného pod sp. zn. 14 Cb 399/01, došlo v konaní sp. zn. 5 C 209/07 o tohto účastníka konania (žalovaného v 2. Rade ̶ ) k rozšíreniu okruhu účastníkov oproti ich okruhu v skoršom konaní. Túto skutočnosť okresný súd aj krajský súd dôsledne zohľadnili tak, že v jeho prípade neaplikovali zásadu záväznosti právoplatného skoršieho rozhodnutia z konania sp. zn. 14 Cb 399/01, v ktorom tento subjekt účastníkom konania nebol, ale v rámci dokazovania mu umožnili vyjadriť svoje stanovisko k predmetu konania, na základe ktorého rozhodli, čím tieto súdy dali zadosť legitímnej požiadavke, že ak dôjde k zmene okruhu účastníkov konania, zakladá to povinnosť súdu znovu vec posúdiť aj z hľadiska tvrdení „tohto nového účastníka konania“, a to pri súčasnom rešpektovaní skoršieho rozhodnutia upravujúceho vzťahy pôvodných účastníkov konania.

V súvislosti s druhou dovolacou námietkou sťažovateľov, v ktorej skumulovali všetky dôvody, kvôli ktorým považujú právoplatné meritórne rozhodnutie v konaní sp. zn. 14 Cb 399/01 za nejasné a nezrozumiteľné (vo výroku nesprávne uvedený dátum povolenia vkladu vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy, ktorý časovo predbieha dátum uzavretia samotnej zmluvy; alebo nedostatok formy dotknutej kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997, na základe ktorej mal byť povolený vklad vlastníckeho práva aj napriek tomu, že nemala byť zákonom predpokladaným spôsobom zviazaná šnúrkou; alebo nepreskúmanie platnosti aj mandátnej zmluvy, na základe ktorej bola kúpna zmluva zo 17. apríla 1997 uzavretá, pozn.), a teda podľa ich názoru nemajúce spôsobilosť zaväzovať súd aj v inom konaní pri posudzovaní identickej otázky, t. j. otázky platnosti kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997, najvyšší súd podľa ústavného súdu ústavne udržateľným spôsobom argumentuje tým, že všetky sťažovateľmi uvádzané skutočnosti týkajúce sa nedostatkov spornej kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997, kvôli ktorým spochybňujú závery rozhodnutia okresného súdu vo veci sp. zn. 14 Cb 399/01, resp. ho nepovažujú za záväzné pre riešenie prejudiciálnej otázky (o platnosti kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997) v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 5 C 209/07, sú skutočnosťami, ktoré nie sú nové, resp. také, ktoré by nastali až po právoplatnom rozhodnutí vo veci sp. zn. 14 Cb 399/01, kvôli ktorým by nebolo možné na nich prihliadať už v tomto konaní. A contrario, ide o skutočnosti, ktoré boli alebo mohli byť sťažovateľom známe už v priebehu konania sp. zn. 14 Cb 399/01, ktorého predmetom bolo posúdenie platnosti označenej kúpnej zmluvy, a teda ktoré sťažovatelia, navyše aj kvalifikovane právne zastúpení, mali a mohli uplatniť, resp. sa ich dovolávať už v tomto konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 14 Cb 399/01. V tejto súvislosti najvyšší súd tiež podotkol, že na uvedenom nič nemení ani to, že tieto skutočnosti sťažovatelia v skoršom konaní nepovažovali za potrebné uviesť alebo ich uviesť opomenuli, čo však nemá za následok, žeby sa tieto už skôr známe skutočnosti mohli považovať za skutočnosti nové, kvôli ktorým by bolo potrebné vecne revidovať rozhodnutie sp. zn. 14 Cb 399/01.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že závery najvyššieho súdu v sťažovateľmi napádanom rozhodnutí sú ústavne udržateľné a podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať rozporuplnosť, svojvoľnosť a neodôvodnenosť, ktoré by mali za následok jeho arbitrárnosť, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaných rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj rozhodnutie o priznaní sťažovateľom úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia ich práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.