I. ÚS 17/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 17/2016-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. januára 2016 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Bugala – Ďurček, s. r. o., Drotárska cesta 102, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Peter Ďurček, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 10 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž 25/2013 z 26. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., o d m i e t a .

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“) oznámila sťažovateľke začatie správneho konania oznámením vo veci možného porušenia povinnosti podľa § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“), ktoré podľa rady malo spočívať v tom, že sťažovateľka na programovej službe JOJ odvysielala 14. apríla 2013 približne o 20:22 h. program Miss Slovensko 2013, ktorého druhý 30-minútový časový úsek trvania dvakrát prerušila zaradením reklamy, a to približne o 20:52:55 h a 21:20:24 h. Rozhodnutím rady č. RP/076/2013 z 8. októbra 2013 (ďalej len „rozhodnutie rady“) bola sťažovateľke uložená pokuta 3 500 € pre porušenie § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii. Proti uvedenému rozhodnutiu rady sa sťažovateľka odvolala. O jej odvolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 5 Sž 25/2013 z 26. marca 2015 tak, že potvrdil rozhodnutie rady.

... Rada vo svojom oznámení o začatí správneho konania, ako aj v napadnutom rozhodnutí uviedla, že podkladmi (dôkazmi) pre vydanie napadnutého rozhodnutia sú: a) záznamy z vysielania programu Miss Slovensko 2013; a b) prepis/popis skutkového stavu; ... Sťažovateľka v odvolaní proti rozhodnutiu Rady namietala najmä skutočnosť, že z administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že Rada buď (i) nevykonala vyššie špecifikované dôkazy vôbec; alebo (ii) ich nevykonala v súlade so Správnym poriadkom, hoci z rozhodnutia Rady vyplýva, že je postavené výlučne na skutočnostiach, ktoré bolo možné zistiť výlučne len na základe vykonania uvedených dôkazov zákonným spôsobom. ... Najvyšší súd... tento odvolací dôvod sťažovateľky nepovažoval za dôvodný a v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol..., že nevykonanie dôkazov a nevyhotovenie zápisnice nie je takým porušením zákona, ktoré by malo vplyv na zákonnosť rozhodnutia Rady. ... Sťažovateľka uvádza, že v prípade, ak z rozhodnutia Rady vyplýva, že rozhodnutie Rady je postavené na skutočnostiach, ktoré bolo možné zistiť výlučne vykonaním obrazovo-zvukového záznamu (resp. ak Rada uvádza, že sa „oboznámila s podkladmi pre rozhodnutie“) je potom nevyhnutné, aby z obsahu správneho spisu bolo možné učiniť spoľahlivý záver o tom, že členovia Rady (každý člen Rady, ktorý hlasoval o uložení sankcie) sa oboznámili s obsahom obrazovo-zvukového záznamu, tzn. že skutočne vzhliadli zvukovo-obrazový záznam. ... vykonanie takéhoto dôkazu je možné preukázať výlučne len formou zápisnice o vykonaní dôkazu podľa ustanovenia § 22 ods. 1 Správneho poriadku. Ak Rada (jej členovia) vykonala dôkaz (vzhliadla obrazovo-zvukové záznamy), tzn. obhliadla dôkaz, tak o tomto úkone (vykonaní dôkazu) musí byť spísaná zápisnica s náležitosťami podľa ustanovenia § 22 ods. 2 a 3 Správneho poriadku. Vzhliadnutie obrazovo-zvukového záznamu je štandardný spôsobom, akým členovia Rady môžu získať priame a nesprostredkované povedomie o skutočnom obsahu odvysielaného spotu. Takýto dôkazný prostriedok (ohliadku) nie je možné nahradiť analýzou ani prepisom, nakoľko tieto sú až druhotným, sprostredkovaným náhľadom na vec, navyše nie nestranným.

4. Sťažovateľka v sťažnosti namieta aj porušenie zásady nullum crimen sine lege, pričom tvrdí, že odôvodnenie rozhodnutia rady nie je súhlasné s výrokom rozhodnutia rady, pričom rada uložila sťažovateľke sankciu za také konanie, ktorého sa nikdy nedopustila, resp. ktoré objektívne nikdy nenastalo. Podľa sťažovateľky je výrok rozhodnutia rady nepreskúmateľný a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože podľa skutkového stavu zisteného radou, ktorý vyplýva z odôvodnenia jej rozhodnutia, k prerušeniu programu zaradením reklamy došlo „v čase 20:53:59 hod. a 21:20:51 hod.“

Výrok

rozhodnutia rady však uvádza zaradenie reklamy „v čase 20:52:55 hod. a 21:20:24 hod.“, čo je v zjavnom rozpore so skutkovým stavom. Sťažovateľka v tejto súvislosti ďalej argumentovala: «Skutočnosť, že program bol prerušený, ešte neznamená, že bol prerušený „zaradením reklamy“ v zmysle ustanovenia § 35 ods. 3 a sťažovateľka nemôže byť sankciovaná za prerušenie programu, ktoré je v súlade so zákonom... Sťažovateľka vyslovene... poukázala na skutočnosť, že ani (i) oznámenie o vlastnom programe; ani (ii) sponzorské odkazy (sponzoring) sa na účely § 35 ods. 3 nepovažujú za reklamu, preto prerušenie programu ich odvysielaním nemôže dôjsť k porušeniu povinnosti podľa § 35 ods. 3. ... Rada vo svojom rozhodnutí... navyše nijakým spôsobom neskúmala ani neargumentovala (neodôvodnila), či za prerušenie (a čas prerušenia) programu považovala už aj odvysielanie sponzorských odkazov a oznámení o vlastnom programe. ... Nakoľko Rada nijako neskúmala ostatné zložky programovej služby odvysielané počas prerušenie programu pred zaradením reklamy a automaticky za čas prerušenia považovala prerušenie sponzorským odkazom a/alebo oznámením o vlastnom programe a najvyšší súd sa s takýmto postupom stotožnil, došlo k udeleniu trest sťažovateľke bez zákona a bez toho, aby sa sťažovateľka dopustila porušenia povinnosti tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia Rady, ktorý je jediný záväzný.»

6. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva sťažovateľky na slobodu prejavu garantovaného ústavou a dohovorom napadnutým rozsudkom sťažovateľka uviedla, že «síce bol zásah do jej slobody prejavu vykonaný na základe zákona (§ 35 ods. 3 Zákona o vysielaní), avšak tento zásah nesledoval žiaden legitímny cieľ a ani nebol proporcionálny (nevyhnutný v demokratickej spoločnosti). ... z rozhodnutia Rady, rozhodnutia najvyššieho súdu ako aj zo skutkového stavu veci je zrejmé, že Rada a najvyšší súd obmedzili právo na slobodu prejavu sťažovateľky na základe „domnelej“ ochrany práva divákov (spotrebiteľov) pred nadmerným prerušovaním sledovaného programu. ... je potrebné konštatovať, že „právo spotrebiteľov“ (ako bližšie nešpecifikovanej masy divákov) na ochranu pred nadmerným prerušovaním sledovaného programu, nie je možné považovať za legitímny verejný záujem na obmedzenie slobody prejavu, nakoľko takéto právo „divákov“ Ústava SR ani Dohovor nepoznajú. ... článok 26 ods. 4 Ústavy SR a článok 10 ods. 2 Dohovoru predstavuje limitačnú klauzulu pre orgán verejnej moci ako aj všeobecný súd, ktorú nemôže prekračovať a to ani v prípade ak by akékoľvek ustanovenie zákona (napr. 35 ods. 3 Zákona o vysielaní) im dávalo kompetenciu nad jeho aplikovaním a vynucovaním. Nakoľko predmetné ustanovenia Ústavy SR a Dohovoru neuvádzajú „zabezpečenie ochrany práva spotrebiteľov pred nadmerným prerušovaním sledovaného programu“ ako možný dôvod pre obmedzenie slobody prejavu a tento „dôvod“ nie je možné subsumovať ani pod jednu zo 4 limitačných klauzúl čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré potvrdilo rozhodnutie Rady je nezákonné, vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, a tak predstavuje protiústavný zásah do slobody prejavu sťažovateľky. ... odvysielané informácie reklamného charakteru, (hoci mohli ísť nad rozsah povoleného vysielania reklamy alebo prerušovali program nad rámec ustanovený zákonom) neboli spôsobilé svojou povahou aktivovať meritórne uvažovanie o obmedzení práva divákov na zabezpečenie ochrany pred nadmerným prerušovaním sledovaného programu a „už vôbec nie dostať sa do kolízie s konkrétnym verejným záujmom v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy alebo čl. 10 ods. 2 dohovoru, ktorého ochrana by si vyžadovala intervenciu štátu“.».

8. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a vydal tento nález: „1. Základné práva spoločnosti MAC TV, s.r.o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 618 322, podľa článku 26 ods. 1 a ods. 2 a článku 46 ods. 1 a ods. 2 a článku 50 ods. 5 v spojení s článkom 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 4 ods. 1 Protokolu č. 7 a článku 6 ods. 1 a článku 10 ods. 1 a ods. 2 v spojení s článkom 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 5SŽ/25/2013-31 zo dňa 26.03.2015, porušené boli. 2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 5SŽ/25/2013-31 zo dňa 26.03.2015 sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. 3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinní uhradiť spoločnosti MAC TV, s. r. o... trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 EUR na účet Advokátskej kancelárie Bugala - Ďurček, s.r.o., do pätnásť dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd potvrdil podľa § 250q ods. 2 OSP napadnuté rozhodnutie rady, keď v rozsahu sťažovateľkou vymedzených dôvodov nezistil pochybenie pri aplikovaní relevantných zákonných ustanovení. Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti namieta aj porušenie zásady nullum crimen sine lege, v petite sťažnosti však príslušné články ústavy a dohovoru upravujúce uvedenú zásadu neoznačila. Naopak, sťažovateľka v petite sťažnosti namieta porušenie čl. 50 ods. 5 ústavy a čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7, vo vzťahu k nim však v sťažnosti absentuje akékoľvek odôvodnenie.

13. Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich jurisdikcii, práva a slobody uvedené v hlave I tohto dohovoru.

Podľa čl. 50 ods. 5 ústavy nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby...

Podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7 nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a trestného poriadku tohto štátu.

14. Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

15. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

17. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

18. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.

Z. z. uložená sankcia - pokuta určená podľa § 67 ods. 5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. vo výške 3 500,- €. Podľa § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., pri vysielaní spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela, okrem seriálu, série dokumentárneho filmu, programu pre maloletých a bohoslužieb, sa povoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu na každý 30-minútový časový úsek, a to aj v prípade, ak plánované trvanie tohto spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút; pri vysielaní seriálu, série a dokumentárneho filmu sa povoľuje prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu bez ohľadu na ich trvanie. .

v súlade s článkom 20 Smernice č. 2010/13/EÚ. K námietke navrhovateľky týkajúcej sa k prepisu/popisu posudzovaného programu, senát najvyššieho súdu uvádza, že odporkyňa vyhotovila takýto prepis zo záznamu vysielania pre účely správneho konania. S týmto navrhovateľku v rámci administratívneho konania oboznámila a poskytla jej možnosť vyjadriť sa k obsahu prepisu vysielania, ako k podkladu pre rozhodnutie, o čom svedčí i opätovná výzva na vyjadrenie k podkladom pre rozhodnutie v správnom konaní č. 257-PLO/O-3202/2013 zo dňa 15.08.2013 a ktorá je súčasťou pripojeného administratívneho spisu, pričom však navrhovateľka v rámci správneho konania nenamietala konkrétne rozpory predmetného prepisu/popisu vysielania so záznamom vysielania posudzovaného programu. Čo sa týka námietky navrhovateľky, že oboznámenie sa s obsahom záznamu je vlastne vykonanie dôkazu ohliadkou a bolo povinnosťou odporkyne spísať o vykonaní dôkazu ohliadkou podľa § 22 ods. 1 správneho poriadku zápisnicu, najvyšší súd uvádza, že v žiadnom prípade nie je možné považovať vzhliadnutie záznamu za vykonanie dôkazného prostriedku ohliadkou.

potrebné predovšetkým uviesť, že tento bod je zmätočný a nezrozumiteľný. Navrhovateľka totiž spojila viaceré dôvody, pričom nie je celkom zrejmé čo vlastne napáda (či teda zistenie skutkového stavu, vykonanie dokazovania, právne posúdenie, alebo nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť výroku). Pokiaľ ide o jednotlivé časy prerušení uvedené vo výroku, tieto sú plne v súlade s prepisom záznamu z vysielania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to, že výrok napadnutého rozhodnutia je v súlade s § 47 ods. 2 správneho poriadku (per analógiám), je určitý a zrozumiteľný.“

21. Sťažovateľka namietala, že napadnutým rozsudkom došlo k zásahu do jej práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru, keďže obmedzenie slobody prejavu v jej prípade nesledovalo žiaden legitímny cieľ a nebolo proporcionálne (nevyhnutné v demokratickej spoločnosti). Podľa sťažovateľky najvyšší súd sa nijako nevysporiadal s jej odvolacou námietkou o neexistencii zákonného (ústavného) dôvodu na obmedzenie slobody jej prejavu, za súčasť ktorej považuje aj komerčné prerušovanie televízneho vysielania. Aj keď z napadnutého rozsudku nevyplýva, že by sa najvyšší súd touto odvolacou námietkou sťažovateľky zaoberal, ústavný súd konštatuje, že samotná rada sa s uvedenou námietkou sťažovateľky vysporiadala ústavne konformným spôsobom, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedla: „Požiadavka obmedziť zaraďovanie reklamy v rámci vysielania audiovizuálnych diel, zakotvená v ustanoveniach zákona č. 308/2000 Z. z., vychádza z potreby ochrany diváka pred nadmerným reklamným tlakom a tiež zachovania integrity audiovizuálnych diel, čo je v záujme ako autorov daných diel, tak aj samotných divákov sledujúcich tieto diela. Táto požiadavka je jasne postulovaná smernicou č. 2010/13/EÚ o audiovizuálnych mediálnych službách a taktiež jednoznačne zakotvená v právnom poriadku SR. Právo na slobodu prejavu je teda celkom zrejme obmedzené osobitnou ochranou divákov a autorov audiovizuálnych diel, a to na základe zákona, konkrétne ustanoveniami § 35 zákona č. 308/2000 Z. z. Práve takéto obmedzenie slobody prejavu umožňuje ustanovenie čl. 26 ods. 4 Ústavy SR... Podmienka legality a legitimity je teda nepochybne naplnená. Rada v tejto súvislosti tiež uvádza, že ako vnútroštátny orgán aplikácie práva sa musí vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva (t. j. v súlade so smernicou). Z vyššie uvedeného je zrejmé, že Rada predmetné ustanovenie vykladá v súlade so smernicou... Ustanovenie § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. je vo svojej podstate zhodné s článkom 20 ods. 2 smernice o AVMS. Predmetná povinnosť už bola preskúmavaná aj ESD, napr. vo vyššie citovanom rozhodnutí vo veci ARD v. PRO Sieben Média AG, pričom ESD nedospel k záveru, že by bolo obmedzenie slobody prejavu v tomto prípade neproporcionálne.“

25. Keďže ústavný súd nezistil možnosť sťažovateľkou namietaného porušenia označených základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

26. Tú časť sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala porušenie základného práva podľa čl. 50 ods. 5 ústavy a práva podľa čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7, ústavný súd súc viazaný petitom sťažnosti (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, keďže odôvodnenie sťažnosti, ktoré vecne smeruje k námietke porušenia zásady nullum crimen sine lege, nekorešponduje v petite sťažnosti označeným právam. V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd pripomína, že tieto nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010,