I. ÚS 172/2016

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžo 43/2012 z 1. apríla 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) domáhal žalobou podanou proti

3. Sťažovateľ nesúhlasí so závermi najvyššieho súdu vyslovenými v napadnutom rozsudku a považuje ich za neodôvodnené, nepreskúmateľné a arbitrárne, pričom v odôvodnení sťažnosti bližšie argumentuje: „Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vôbec nevysporiadal s námietkou sťažovateľa tykajúcou sa umiestnenia stavby stavebníka a to 3 m od ich spoločných hraníc, keďže svoje napadnuté rozhodnutie Najvyšší súd Slovenskej republiky oprel o ustanovenie § 6 ods. 4 vyhlášky č. 532/2002 Z. z., z ktorého vyplýva, že v stiesnených územných podmienkach možno vzdialenosť medzi rodinnými domami znížiť až na 4 m, ak v žiadnej z protiľahlých častí stien nie sú okná obytných miestnosti; v týchto prípadoch sa nevyžaduje dodržanie vzdialenosti od spoločných hraníc pozemkov podľa odseku 3. Podľa názoru sťažovateľa dané ustanovenie nie je možné na daný prípad aplikovať a to z dôvodu, že ustanovenie § 6 ods. 4 vyhlášky č. 532/2002 Z. z. vyžaduje, aby v žiadnej z protiľahlých stien neboli okná obytných miestnosti, čo nie je tento prípad, keďže sťažovateľ má na svojom rodinnom dome umiestnené okná obytných miestnosti, pričom aj na strane stavebníka spoločnosti sú na navrhovanej stavbe umiestnené okná. Najvyšší súd Slovenskej republiky bez znalosti pomerov a bez úplného zistenia skutkového stavu ohľadne tejto skutočnosti aplikoval na danú vec uvedené ustanovenie s poukazom na iné predtým vydané svoje rozhodnutie vychádzajúce z iného skutkového stavu, čo bolo nesprávne. ... pôvodný susedný dom, ktorý bol zbúraný a namiesto ktorého sa navrhuje umiestnenie stavby stavebníkom... bol dom s hrebeňovou strechou, kde hrebeň strechy bol cca. 4 m od spoločnej hranice pozemku sťažovateľa... a pozemku stavebníka..., a dosahoval výšku zadnej steny v prednej časti 4,4 m a v zadnej časti 3,8 m, čo je približne polovica stavebníkom navrhovanej stavby. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nevysporiadal ani s odvolacím dôvodom sťažovateľa, že pokiaľ ide o výšku navrhnutej stavby, tak táto nie je zrejmá ani z prvostupňového rozhodnutia Mesta , č. SP 13 775/2011-3112-03-Mi, zo dňa 26.08.2011 a ani z druhostupňového rozhodnutia predchodcu žalovaného Krajského stavebného úradu v , č. 2012-23/37-1/SP-ZV, zo dňa 09.01.2012. Príloha prvostupňového rozhodnutia Mesta , t. j. projektová dokumentácia, ktorá mala byť neoddeliteľnou súčasťou rozhodnutia Mesta , a na ktorú poukázal prvostupňový súd, z ktorého závermi sa stotožnil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, nebola sťažovateľovi doručená, čo potvrdzuje aj samotné prvostupňové rozhodnutie Mesta . Ani s týmto dôvodom sa Najvyšší súd Slovenskej republiky nevysporiadal. Nevysporiadal sa ani s odvolacím dôvodom, že z rozhodnutia Mesta ... a z rozhodnutia predchodcu žalovaného Krajského stavebného úradu v ... nie je zrejmé, z akej konkrétnej projektovej dokumentácie a kým vypracovanej, tieto vychádzajú. ... v tejto časti sú uvedené rozhodnutia stavebných úradov nepreskúmateľné a neodôvodnené, na čo prvostupňový súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky nesprávne neprihliadli. Sťažovateľ počas ústneho pojednávania dňa 21.07.2011 žiadal okrem iného, aby navrhovaná stavba stavebníka bola osadená 3 m od spoločnej hranice pozemku sťažovateľa a stavebníka.

Vychádzanie slnka v meste je stavebnému úradu známe a vyplýva aj z fotografii, ktoré založil sťažovateľ do súdneho spisu, pričom pri výške budovy 7 až 8 metrov, by sťažovateľ nemal žiadne osvetlenie slnkom ani v dobe jeho najsilnejšieho jasu..., s čím sa Najvyšší súd Slovenskej republiky vôbec nevysporiadal. ... Územie, na ktorom ma byť postavený rod. dom (bytová budova) je určené platným územným plánom mesta na výstavbu rodinných domov. Tam, kde nie je v územnom pláne vypracovaný územný plán zóny v zastavanej časti a kde sa postupovalo podľa vtedy platného územného plánu v čase zástavby, stavebný úrad má prihliadať pri povolení o umiestnení stavby na predchádzajúci územný plán zóny, čo však v tomto prípade stavebné úrady, ako aj prvostupňový súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky, nespravili, čím pochybili.“

V závere sťažovateľ uviedol, že stavebné konanie bolo vykonané v rozpore s ustanoveniami zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov, stavebného zákona, ako aj s vykonávacími predpismi, predovšetkým s vyhláškou Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 532/2002 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu a o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie (ďalej len „vyhláška“), na čo konajúce súdy neprihliadli, čím pochybili.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, napadnutý rozsudok zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a prizná mu náhradu trov konania v sume 296,44 €.

7. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). 8. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 43/2012 z 1. apríla 2015, ktorým najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu o zamietnutí správnej žaloby sťažovateľa.

9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

15. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd ním potvrdil rozsudok krajského súdu podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia predovšetkým uviedol: «.

. . . Vzájomné odstupy stavieb musia spĺňať požiadavky urbanistické, architektonické, životného prostredia, hygienické, veterinárne, ochrany povrchových a podzemných vôd, ochrany pamiatok, požiarnej bezpečnosti, civilnej ochrany, požiadavky na denné osvetlenie a preslnenie a na zachovanie pohody bývania. Odstupy musia umožňovať údržbu stavieb a užívanie priestorov medzi stavbami na technické alebo iné vybavenie územia a činnosti, ktoré súvisia s funkčným využívaním územia (§ 6 ods. 1 vyhlášky č. 532/2002 Z. z.). Podľa § 6 ods. 3 vyhlášky, ak rodinné domy vytvárajú medzi sebou voľný priestor, vzdialenosť medzi nimi nesmie byť menšia ako 7 m. Vzdialenosť rodinných domov od spoločných hraníc pozemkov nesmie byť menšia ako 2 m. Podľa § 6 ods. 4 vyhlášky č. 532/2002 Z. z. v stiesnených územných podmienkach možno vzdialenosť medzi rodinnými domami znížiť až na 4 m, ak v žiadnej z protiľahlých častí stien nie sú okná obytných miestností; v týchto prípadoch sa nevyžaduje dodržanie vzdialeností od spoločných hraníc pozemkov podľa odseku 3. Správne orgány pri aplikácii právnych predpisov stavebného práva sa s námietkami

25.06.2009, uzn. MsZ č. 303/2009, podľa ktorého plocha, na ktorej je navrhnuté umiestnenie stavby je funkčne určená ako plocha rodinných domov a v záväznej časti je maximálna podlažnosť stanovená na dve podlažia s možnosťou využitia podkrovia s bližšie nešpecifikovanou maximálnou výškou objektu. Osadenie navrhovanej novostavby je 2 m od hranice pozemku žalobcu a vo vzdialenosti 10,18 m od jeho rodinného domu.

okien obytných miestností navrhovaného rodinného dvojdomu je osadenie navrhovanej stavby na vzdialenosť 2,0 m od spoločnej hranice pozemkov, ako aj od rodinného domu žalobcu v súlade s vyhl. č. 532/2002 Z. z. Pokiaľ ide o odstup stavieb, resp. preslnenie a zachovanie pohody bývania, odvolací súd poznamenáva, že v zmysle citovaného ustanovenia § 6 ods. 1 vyhl. č. 532/2002 Z. z., „vzájomné odstupy stavieb musia spĺňať požiadavky na denné osvetlenie a preslnenie a na zachovanie pohody bývania“ a ustanovenia § 6 ods. 4, veta po bodkočiarke, „v stiesnených územných podmienkach možno vzdialenosť medzi rodinnými domami znížiť až na 4 m, ak v žiadnej z protiľahlých častí stien nie sú okná obytných miestností“.

. Uvedené ustanovenie je nevyhnutné vykladať v spojení s § 6 ods. 1 vyhl. č. 532/2002 Z. z., ktoré okrem iných požiadaviek uvádza, že vzájomné odstupy stavieb musia spĺňať „požiadavky na denné osvetlenie a preslnenie a na zachovanie pohody bývania“. Práve táto požiadavka je účelom zákonom určeného odstupu stavieb. Zachovanie pohody

podmienok. Umiestnenie okien obytných miestností iba zo strany jedného rodinného domu nevedie k tejto zákonom vylučujúcej interakcii. Pokiaľ teda stavebník v danom prípade neumiestnil na svojom rodinnom dome okná smerom k stavbe žalobcov 1/ a 2/ tak rozpor s uvedeným zákonným ustanovením nie je“.

Keďže odstupy stavieb stanovené v § 6 ods. 3, ods. 4 vyhlášky č. 532/2002 Z. z. boli dodržané, potom táto skutočnosť nemala a nemôže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov.» 16. Vzhľadom na stotožnenie sa najvyššieho súdu s odôvodnením rozsudku krajského súdu, na dôvody ktorého v podrobnostiach odkázal (§ 219 ods. 2 OSP), ústavný súd tiež zdôrazňuje svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Ústavný súd preto považoval za relevantné citovať aj z odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ktorý dospel k záveru o zákonnosti rozhodnutia a postupu správnych (stavebných) orgánov, pričom vo vzťahu k námietkam sťažovateľa uviedol: «Žalobca namietal, že žalovaný potvrdil rozhodnutie stavebného úradu, ktorým rozhodol o výstavbe jednopodlažného dvojdomu o rozmeroch 9 m x 22 m a výšku zámerne neuviedol, pričom po 22 dňoch toto rozhodnutie opravil na dvojpodlažný dom a k podaniu

v konaní. Umiestnenie stavby je vyznačené v grafickej časti projektovej dokumentácie vo výkrese č. 02, ktorý tvorí neoddeliteľnú časť rozhodnutia. Z projektovej dokumentácie pre vydanie územného rozhodnutia, ktorá bola žalobcovi prístupná k nahliadnutiu v rámci celého konania, možno v časti 6 „technické údaje stavby“ vyčítať výšku podlaží a vo výkresoch č. 05, 06, 07, 08, 09 je graficky vyznačená výška pultovej strešnej konštrukcie na okraji strechy 6,97 m, výška po hornú časť komína 8,0 m, pričom úroveň + 0,000 je na úrovni vstupu do objektu. Výška navrhovaného rodinného dvojdomu je štandardná výška dvojpodlažných rodinných domov pri bežnej zaužívanej konštrukčnej výške na jedno podlažie cca 3,0 m s pripočítaním výšky strešnej konštrukcie. Z obsahu administratívneho spisuje zrejmé, že oznámenie o začatí územného konania bolo žalobcovi riadne doručené podľa § 24 Správneho poriadku, o čom svedčí priložená doručenka s jeho podpisom. Stavebný úrad v tomto oznámení upovedomil žalobcu, že môže svoje námietky a pripomienky k predloženému návrhu, ktorého súčasťou bola aj projektová

Napriek upozorneniu stavebného úradu, že svoje námietky a pripomienky môžu účastníci konania vzniesť najneskôr na tomto ústnom pojednávaní, inak sa na ne neprihliadne, ako aj upozorneniu na skutočnosť, že stavebný úrad podľa § 42 ods. 5 Stavebného zákona v odvolacom konaní nebude prihliadať na námietky a pripomienky, ktoré neboli uplatnené v prvostupňovom konaní v určenej lehote, hoci uplatnené mohli byť, žalobca nevyužil zákonom danú možnosť. V zápisnici spísanej dňa 21.07.2011 z územného konania, spojeného s miestnym zisťovaním žalobca žiadal: .

. .“ sa opravil na text „Objekt bude dvojpodlažný. . .“. Avšak už v pôvodnom texte rozhodnutia o umiestnení stavby zo dňa 26.08.2011 na strane 2 v bode 1. je uvedené „Objekt bude dvojpodlažný. . .“. Projektová dokumentácia pre vydanie územného rozhodnutia takisto uvádza dve nadzemné podlažia, čiže nedošlo k zmene stavby, ktorá sa vydaním územného rozhodnutia umiestnila. Žalobca ďalej namietal nadmerné zatienenie svojho pozemku a nedostatočné, skôr žiadne preslnenie jeho obytných miestností. Zároveň tvrdil, že žalovaný nerešpektoval jeho práva vyplývajúce z § 127 Občianskeho zákonníka a rozhodnutím o umiestnení stavby došlo k porušeniu § 6 vyhlášky č. 532/2002 Z. z. Aj túto námietku žalobcu považuje krajský súd za neopodstatnenú.

. . . Aj námietka žalobcu, že prvostupňový správny orgán a žalovaný rozhodli v rozpore s § 37 a § 47 Stavebného zákona je nedôvodná. Navrhovaná stavba je v súlade s územným plánom Mesta , schváleným uznesením Mestského zastupiteľstva dňa 25.06.2009, podľa ktorého plocha na ktorej je navrhnuté umiestnenie stavby je funkčne určená ako plocha rodinných domov a v záväznej časti je maximálna podlažnosť stanovená na dve podlažia s možnosťou využitia podkrovia s bližšie nešpecifikovanou maximálnou výškou objektu.

17. Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa žalobnými námietkami sťažovateľa, ktoré tvoria aj jeho sťažnostnú argumentáciu, zaoberal dostatočne a ústavne akceptovateľným spôsobom sa s nimi aj vysporiadal. Preto záver najvyššieho súdu, ktorým sa stotožnil s relevantnými právnymi dôvodmi rozsudku krajského súdu, ktoré sú podľa neho úplné a presvedčivé, reagujúce na všetky námietky sťažovateľa, nepovažuje ústavný súd za neodôvodnený či nepreskúmateľný. Najvyšší súd považoval postup správnych (stavebných) orgánov za zákonný, pričom sa stotožnil so záverom krajského súdu, že predmetná stavba je umiestnená v súlade s platným územným plánom mesta , a osadením navrhovanej novostavby vo vzdialenosti 2 metrov od hranice pozemku sťažovateľa a vo vzdialenosti 10,18 metrov od jeho rodinného domu boli dodržané všetky odstupové vzdialenosti v zmysle § 6 ods. 3 a ods. 4 vyhlášky. Najvyšší súd zároveň vysvetlil, prečo nebolo vyhovené požiadavke sťažovateľa na osadenie stavby vo vzdialenosti 3 metrov od spoločnej hranice pozemkov, a ústavne akceptovateľným spôsobom sa vysporiadal aj s jeho námietkou týkajúcou sa nezabezpečenia svetlotechnického posudku, a to práve z dôvodu dodržania odstupov stavieb stanovených v § 6 ods. 3 a ods. 4 vyhlášky, ktoré už zohľadňujú požiadavky na denné osvetlenie a preslnenie a na zachovanie pohody bývania. Ústavný súd preto konštatuje, že predmetný postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno označiť za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny či odporujúci zneniu § 6 ods. 3 a 4 vyhlášky. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku poukázal aj na výklad ustanovenia § 6 ods. 4 vyhlášky uskutočnený najvyšším súdom v inej veci, ktorej skutkové okolnosti však podľa ústavného súdu nedopadajú na prípad sťažovateľa vzhľadom na už uvedené odstupové vzdialenosti, ktoré nezodpovedajú právnemu režimu stiesnených územných podmienok.

V Košiciach 16. marca 2016