I. ÚS 173/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1, 3 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 CoP 221/2014 z 8. júla 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo 326/2014 z 10. decembra 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Rozsudok

okresného súdu napadli odvolaním obaja účastníci konania, na základe čoho krajský súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa v neprospech sťažovateľa, keď

takto rozhodol:

„Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti mení tak, že otec je povinný prispievať na výživu maloletého , sumou 300 € mesačne od 05. 04. 2012 do 07. 10. 2012, od 08. 10. 2012 do 30. 04. 2014 sumou 500 € mesačne a od 01. 05. 2014 sumou 350 € mesačne, vždy do 15­teho dňa v mesiaci k rukám matky maloletého vopred. V časti úpravy styku otca s maloletým sa rozsudok súdu prvého stupňa mení tak, že sa upravuje styk otca s maloletým v nepárnom kalendárnom týždni v sobotu od 9.00 hod. do 18.00 hod. s výnimkou liečebných pobytov maloletého s tým, že otec maloletého v určený deň a hodinu prevezme a odovzdá maloletého v mieste bydliska matky a maloletého. V časti zročného výživného sa rozsudok súdu prvého stupňa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením odmietol ako procesne neprípustné.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že obe namietané rozhodnutia považuje za nedostatočne odôvodnené.

Krajský súd si podľa sťažovateľa v odôvodnení rozsudku „na mnohých miestach protirečí, keď na jednej strane poukazuje na potrebu formovania vzťahu otca s maloletým, vytvorenia vzájomných väzieb medzi nimi, cituje názory kolízneho opatrovníka a okresného prokuratúra, ktorý sa prikláňajú k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa a na druhej strane svojim rozhodnutím zúži styk otca s maloletým... Navyše odvolací súd citeľne zúžil kontakt otca so synom nielen počas víkendov ale aj počas pracovného týždňa poukazujúc na to, že matka, vzhľadom na svoju pracovnú dobu, nie je spôsobilá zabezpečiť odovzdanie dieťaťa, či zabezpečiť jeho odovzdanie prostredníctvom svojich rodičov. Podotýkame, že odvolací súd vo svojom výroku neurčil žiadnu povinnosť matky osobne maloletého odovzdať a prevziať, určil len že otec maloletého v určený deň a hodinu prevezme a odovzdá v mieste bydliska matky a maloletého.“.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd vyslovil, že rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu bol porušený čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj jeho základné práva podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1, 3 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a zrušil napadnuté rozhodnutia.

Sťažovateľ poukazujúc na neprimeranosť výšky výživného určenej rozsudkom krajského súdu navrhol, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť tohto rozhodnutia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu ústavný súd považoval lehotu na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre porušenie základných práv a slobôd za zachovanú, a to vzhľadom na judikatúru ústavného súdu reflektujúcu rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (pozri rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54)], ktorá v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania (v tomto prípade z dôvodu neprípustnosti dovolania) garantuje zachovanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010, III. ÚS 81/2012), samozrejme, za predpokladu, že sťažnosť bola podaná v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľ vyjadril v sťažnosti nespokojnosť s napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý považuje za arbitrárne, nepreskúmateľné a neodôvodnené rozhodnutie, ktorým sa mu odňala možnosť konať pred súdom. Krajský súd podľa sťažovateľa odmietol jeho faktickú a právnu argumentáciu poukazujúcu na rozsah jeho možností a schopností plniť si vyživovaciu povinnosť v sume určenej mu súdom a tiež dospel k nesprávnym skutkovým a právnym záverom v časti úpravy styku sťažovateľa s maloletým, ktorý neodôvodnene obmedzil.

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). S ohľadom na tieto atribúty ústavný súd preskúmal

rozsudok

krajského súdu.

Vyživovacia povinnosť rodiča je jeho zákonnou povinnosťou a túto je povinný rodič si plniť do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť (62 ods. 1 Zák. o rodine). Každý z rodičov je povinný vyživovať svoje dieťa, vyživovacia povinnosť má niekoľko foriem, môže byť plnená formou osobnej starostlivosti alebo tiež čiastočne starostlivosťou o domácnosť podľa § 62 ods. 4 Zák. o rodine, druhou formou plnenia vyživovacej povinnosti je poskytovanie vecných plnení, napr. bývania alebo stravovania, treťou formou plnenia vyživovacej povinnosti je platenie výživného ako peňažného príspevku na uhradzovanie potrieb dieťaťa. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne stará plní vyživovaciu povinnosť prevažne poskytnutím vecných plnení, ako je bývanie, strava, nákup ošatenia a zabezpečenie zdravotnej starostlivosti a osobnou starostlivosťou. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne nestará prispieva na jeho výživu výživným, ktoré určil súd.

Takúto sumu výživného určil súd s prihliadnutím na odôvodnené potreby maloletého, ktoré vyčíslila matka vo výške 300 €. Tieto potreby nemožno považovať za nadštandardné, keďže ide o malé dieťa, s výživou ktorého je spojený nákup plienok, doplnkovej výživy a zdravotnej starostlivosti a najmä zdravotná starostlivosť o maloletého zaberá podstatný podiel na vyživovacej povinnosti. V uvedenom období bola matka na materskej dovolenke, nemala možnosť príjmu, poskytovala dieťaťu osobnú starostlivosť a preto je potrebné, aby sa plnou mierou na tejto starostlivosti podieľal otec maloletého. Matka maloletého 08. 10. 2012 nastúpila na rodičovskú dovolenku, kedy poberala len rodičovský príspevok vo výške 199 €, opätovne nemala možnosť zamestnať sa z dôvodu starostlivosti o maloleté dieťa a celodenne zabezpečovala potreby maloletého dieťaťa, čím si plnila svoju vyživovaciu povinnosť voči maloletému. Za uvedené obdobie vyčíslila matka odôvodnené potreby dieťaťa vo výške

Spôsob liečby maloletého v danom prípade nemôže posudzovať ani odvolací súd, pretože toto nepatrí do jeho kompetencie. Odvolací súd priznal výživné od podania návrhu podľa § 77 ods. 1 Zák. o rodine, keďže ani odvolací súd nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa, pre spätné priznanie výživného. Zákon o rodine nedefinuje, čo sú to dôvody hodné osobitného zreteľa, v konaní nebola zistená žiadna taká okolnosť, ktorá by matke bránila podať návrh na úpravu vyživovacej povinnosti skôr. K možnostiam, schopnostiam a majetkovým pomerom otca maloletého odvolací súd uvádza, že suma ktorú navrhuje otec vo výške 100 € v žiadnom prípade nezabezpečí ani tie najzákladnejšie potreby maloletého od právoplatnosti rozhodnutia aj keby bol zdravý. V zmysle § 77 ods. 1 Zák. o rodine sa výživné priznáva od začatia konania a nebolo preukázané, že by si otec plnil vyživovaciu povinnosť v predmetnej výške do právoplatnosti rozhodnutia.

možnosti. Otec v konaní nepreukázal žiadnu neschopnosť dosahovať reálny zárobok tak, aby bol schopný poskytovať súdom určené výživné, najmä, keď je objektívne dané, že zdravotný stav maloletého je zhoršený a náklady na liečenie maloletého vzhľadom na nesúhlas otca musí znášať matka. Schopnosti a možnosti povinného rodiča je potrebné posudzovať komplexne a najlepším ukazovateľom je životná úroveň povinného rodiča.

Napríklad z vyjadrenia na č. l. 166 spisu vyplýva, že otec nesúhlasil so skupinovým plaveckým výcvikom maloletého a žiadal a tvrdil, že zaplatí inštruktorku plávania, ktorá by chodila s maloletým plávať k nemu do bazéna. Odvolací súd posúdil aj majetkové pomery matky podľa čerpania materskej a rodičovskej dovolenky, od 01. 05. 2014 nastúpila matka opätovne do práce, kde odvolací súd vychádzal z jej zárobkov pred nástupom na materskú dovolenku, ktorý bol v rozsahu 870 € až 1.000 €. Zároveň je matka vlastníčkou bytu a deklarovala úspory. Maloletý je už vo veku, kedy si matka nemôže plniť svoju vyživovaciu povinnosť len osobnou starostlivosťou, ale čiastočne je povinná podieľať sa aj ona finančne na zabezpečení potrieb maloletého. Od 01. 05. 2014 preto odvolací súd určil výživné vo výške 350 €.

Súd rozhoduje s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa, bez ohľadu na predstavu a pocity rodičov. K samotnej úprave styku je potrebné uviesť, že obidvaja rodičia deklarujú lásku k dieťaťu, podľa svojich predstáv bez absolútnej tolerancie voči druhému rodičovi.

vhodné, aby sa upravoval styk na dlhšie obdobie s prespatím. Doposiaľ upravený styk nesplnil svoj účel a jeho rozširovanie by zle pôsobilo na dieťa, keď toto nie je zvyknuté na iné prostredie, osoby a naviac má zvláštny zdravotný režim. Odvolací súd nespochybňuje spôsobilosť otca postarať sa o maloletého, ale vzhľadom na skutočnosť, že k styku nedochádza, resp. dochádza za veľmi dramatických okolností, dieťa s otcom nebolo dlhšiu dobu, nie je vhodné takto na silu upravovať styk otca s maloletým, pričom odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že má predovšetkým na zreteli záujem maloletého a nie predstavy a priania rodičov. Vynucovanie styku s maloletým, môže maloletého poškodiť a je preto len na rodičoch, aby svoje správanie upravili a korigovali tak, aby sa styk mohol realizovať. Je v prvom rade potrebné vytvoriť kontakt otca sa maloletým, aby dieťa prežívalo styk v pohode a harmónii. Rodičia doteraz neprišli na to, že vzhľadom na vzdialenosť bydlísk, vek maloletého, ako aj zdravotný stav maloletého je potrebné sa dohodnúť. Ak rodičia budú v takomto konaní pokračovať, budú dieťa trápiť, čo nesvedčí o kvalite ich rodičovskej

Uvedená skutočnosť viedla odvolací súd k tomu, že určil styk v užšom rozsahu ako súd prvého stupňa, keď má za to, že tieto kontakty sú narušené a odlúčenie maloletého od matky na dlhšie obdobie by mu mohlo spôsobiť nepohodu. Prespávanie malého dieťaťa v neznámom prostredí bez prítomnosti blízkej osoby nie je v jeho záujme. Odvolací súd upravil styk aj v pracovný týždeň vždy v párnom týždni v utorok od 15.00 hod. do 18.00 hod., kedy vzhľadom na pracovnú dobu matky je táto spôsobilá zabezpečiť odovzdanie dieťaťa, či zabezpečiť odovzdanie dieťaťa prostredníctvom svojich rodičov. Úprava styku súdom prvého stupňa počas celého dňa v čase, keď matka maloletého nastúpila do práce sa javí odvolaciemu súdu, ako nevhodná.

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného ústavný súd zastáva názor, že argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam zákona o rodine, ktoré majú na pamäti predovšetkým záujem maloletého dieťaťa. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozsudku podľa názoru ústavného súdu vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľa (ako aj matky maloletého) uvedenými v podanom odvolaní, pričom svoje závery oprel o dôkazy vykonané pred súdom prvého stupňa. Závery krajského súdu preto nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor krajského súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci považovať za zrozumiteľné, logické a vyvážené, a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Aj vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov, považuje postup krajského súdu za ústavne akceptovateľný. Navyše, princíp subsidiarity zahŕňa okrem iného aj zásadu minimalizácie zásahov ústavného súdu do právoplatných rozhodnutí iných orgánov verejnej moci, ktorým sa vo svojej rozhodovacej činnosti dôsledne riadi (napr. IV. ÚS 303/04, I. ÚS 55/2011, IV. ÚS 567/2012). Ústavný súd v nadväznosti poukazuje tiež na to, že obsahom označeného základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o jeho porušení. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú ustanovenia § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 OSP.

Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci.

Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O. s. p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09,1. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II.

rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci

Otázka ich správnosti je otázkou patriacou do okruhu iných dovolacích dôvodov (k tomu pozri nižšie). Pokiaľ otec maloletého zotrváva na právnych názoroch, ktoré sú odlišné (iné) od právneho posúdenia veci odvolacím súdom, uplatňuje dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. (t. j. že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci). Polemika o nesprávnosti súdmi vyslovených právnych záverov pre nezohľadnenie právnej argumentácie účastníka konania však sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre tvrdenia o nedostatku odôvodnenia súdnych rozhodnutí, ich nepreskúmateľnosti (prípadne arbitrárnosti).

V súvislosti s námietkou sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy napadnutými rozhodnutiami, ústavný súd konštatuje, že nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť medzi namietaným rozsudkom krajského súdu, uznesením najvyššieho súdu a označeným základným právom, pretože v danej veci nebola preskúmavaná zákonnosť žiadneho rozhodnutia orgánu verejnej správy.

Za daných okolností preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že nemohlo dôjsť k porušeniu tohto v sťažnosti označeného základného práva, preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy

K sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy ústavný súd poznamenáva, že predmetné základné ustanovenie, najmä jeho prvá veta, predstavuje princípy zásadného významu pre výklad a uplatnenie ústavnoprávnych noriem a aj celého právneho poriadku Slovenskej republiky (pozri Ján Drgonec: Ústava Slovenskej republiky – Komentár. Šamorín: Heuréka 2004, komentár k čl. 1 ods. 1 ústavy). Predmetné ustanovenie nie je (nepredstavuje) základným ľudským právom a slobodou uvedeným v druhom oddiele druhej hlavy ústavy a ako takého sa ho nie je možné samostatne domáhať sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ak len prostredníctvom (v spojení) s namietaním porušenia konkrétneho základného ľudského práva alebo slobody chráneného ústavou alebo medzinárodnými zmluvami podľa čl. 7 ods. 5 ústavy.

Keďže porušenie sťažovateľom označených základných práv zaručených ústavou nebolo pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistené, nemohlo dôjsť ani k porušeniu tohto sťažovateľom označeného základného ustanovenia ústavy a sťažnosť bolo potrebné aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2015