I. ÚS 173/2016

Odôvodnenie:

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti 166 s. r. o. v likvidácii, Ferienčíkova 7, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 4 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“), sp. zn. 4 Tp 6/2015 z 1. júna 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

4. Na preverenie zákonnosti postupu úradu špeciálnej prokuratúry podala sťažovateľka 15. januára 2015 opakovaný podnet, ktorému Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) listom č. k. XVI Gn 4/15/1000-9 z 15. apríla 2015 vyhovel, keď konštatoval jeho dôvodnosť, pričom uložil dozorovej prokurátorke zrušiť zaistenie podľa bodu II uznesenia o zaistení. Uznesením prokurátorky úradu špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 89/10/1000-400 z 27. apríla 2015 došlo podľa § 51 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku k zrušeniu uznesenia o zaistení v bode II, ktorým bol zaistený majetok sťažovateľky. V odôvodnení zrušujúceho uznesenia prokurátorka úradu špeciálnej prokuratúry uviedla, že na základe opakovaného podnetu sťažovateľky sa generálny prokurátor stotožnil s dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou, podľa ktorej nie sú naďalej splnené podmienky pre zaistenie jej majetku, keďže obvinení už v tejto spoločnosti nemajú žiadne právne vzťahy predpokladané ustanovením § 50 Trestného poriadku, a nejde o majetok obvinených, z ktorého by bolo možné uspokojiť nárok poškodeného na náhradu škody.

5. Proti uzneseniu o zrušení zaistenia podala zástupkyňa poškodeného sťažnosť, o ktorej rozhodol špecializovaný trestný súd napadnutým uznesením, ktorým podľa § 191 písm. c) Trestného poriadku zrušil sťažnosťou napadnuté uznesenie prokurátorky úradu špeciálnej prokuratúry z 27. apríla 2015 a súčasne podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zamietol návrh sťažovateľky na zrušenie zaistenia jej majetku.

7. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o porušení ,,čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 4 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy, a čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy“ napadnutým uznesením špecializovaného súdu, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil špecializovanému súdu na ďalšie konanie „s právnym názorom, že k vydaniu uznesenia... došlo v rozpore s Ústavou SR“, a prikázal, aby „Špecializovaný trestný súd... obnovil stav pred porušením sťažovateľovho základného práva“.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

12. Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Podľa čl. 20 ods. 5 ústavy iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

14. Poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru ústavný súd zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

15. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06). V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých

odôvodnenie

je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

19. Špecializovaný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: „Z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že sťažnosťou napadnuté uznesenie prokurátorka ÚŠP GP SR vydala na základe pokynu Generálneho prokurátora SR po tom, ako pred vydaním tohto rozhodnutia návrhu na zrušenie zaistenia majetku nevyhovela, pričom s jej postupom sa v rámci podnetu na preskúmanie postupu stotožnil aj jej nadriadený - špeciálny prokurátor. Sudca pre prípravné konanie sa v plnom rozsahu stotožňuje s argumentmi týkajúcimi sa zamietnutia podaného návrhu na zrušenie zaistenia majetku a k uvedeným argumentom dodáva, že sa nestotožňuje s hodnotením a stanoviskom zaujatým Generálnym prokurátorom SR, práve z dôvodov, ktoré sú uvedené predovšetkým v citovanom rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 176/09, že dôvodom pre zrušenie zaistenia majetku môže byť len dobrovoľné uhradenie vzniknutej škody páchateľom skutku, alebo jej uhradenie páchateľom na podklade právoplatného rozhodnutia súdu v trestnom konaní, alebo výslovné vyhlásenie poškodeného alebo jeho právneho zástupcu, že náhradu škody spôsobenej trestným činom nebude v trestnom konaní uplatňovať, alebo o nároku poškodeného bolo rozhodnuté v občianskoprávnom alebo inom konaní. V posudzovanej veci sa tak nestalo. Sudca pre prípravné konanie má za to, že zrušením zaistenia majetku, čo aj len v časti, by došlo k zmareniu uplatneného nároku poškodeného na náhradu škody. Pokiaľ ide o argumentáciu, že nie je možné uspokojiť nárok poškodeného z majetku uvedenej spoločnosti, pretože obvinení už v tejto dobe nie sú konateľmi ani spoločníkmi, s touto sa sudca pre prípravné konanie nestotožňuje, pretože za rozhodujúci považuje moment, kedy došlo k zaisteniu majetku, pričom tak, ako sa to správne uvádza aj v stanovisku špeciálneho prokurátora, aj sudca pre prípravné konanie považuje prevod obchodného podielu z obvinených na - matku obvinenej a svokru obvineného, za špekulatívny v snahe dosiahnuť možnosť majetok spoločnosti scudziť, čím by došlo k zmareniu uplatneného nároku poškodeného na náhradu škody. Taktiež sudca pre prípravné konanie považuje za správny názor vyslovený špeciálnym prokurátorom, že nebolo povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní upovedomovať nového spoločníka spoločnosti 166 s.r.o., že nehnuteľný majetok je zaistený a nie je možné s ním disponovať. Z vyššie uvedených dôvodov preto sudca pre prípravné konanie v súlade s ust. § 191 písm. c) Tr. por. sťažnosťou napadnuté uznesenie prokurátorky zrušil a zároveň z dôvodu, že prokurátorka je viazaná vysloveným právnym názorom súdu a rovnako tak pokynom Generálneho prokurátora SR, nebolo možné uložiť prokurátorke, aby vo veci znovu konala a rozhodla a preto sudca pre prípravné konanie v súlade s ust. § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por. o návrhu na zrušenie zaistenia majetku rozhodol sám tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

21. Predmetom posúdenia ústavného súdu v konaní sp. zn. I. ÚS 176/09 bolo

uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 13/2008 z 21. januára 2009, ktorým tento súd potvrdil zamietnutie návrhu obvineného na zrušenie zaistenia jeho majetku, a ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „Za dôvod pre zrušenie zaistenia majetku by bolo možné posudzovať predovšetkým dobrovoľné uhradenie vzniknutej škody páchateľom skutku, alebo jej uhradenie páchateľom na podklade právoplatného rozhodnutia súdu v trestnom konaní alebo výslovné vyhlásenie poškodeného alebo jeho právneho zástupcu, že náhradu škody spôsobenej trestným činom nebude v trestnom konaní uplatňovať alebo o nároku poškodeného bolo rozhodnuté v občianskoprávnom alebo inom konaní a podobne, čo sa v posudzovanej veci nestalo.“ S týmto názorom najvyššieho súdu sa ústavný súd v uznesení sp. zn. I. ÚS 176/09 v podstate stotožnil, keď konštatoval, že pokiaľ ide o neexistenciu dôvodov zrušenia zaistenia majetku sťažovateľky, nepovažuje závery najvyššieho súdu za arbitrárne. Totožné dôvody zrušenia zaistenia majetku vyplývajú aj z odôvodnenia napadnutého uznesenia, pričom podľa ústavného súdu je bez právneho významu, že v napadnutom uznesení špecializovaný súd uvádza tieto dôvody zrušenia zaistenia podľa § 51 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku taxatívne. Podstatným je, že tam uvedené dôvody súvisia len s existenciou nároku poškodeného na náhradu škody, ako aj jeho záver, že v posudzovanom prípade dôvod zrušenia zaistenia nenastal, pretože poškodeným uplatnený nárok na náhradu škody naďalej existuje, teda nezanikol jeho uspokojením, resp. z iného dôvodu.

25. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že postup špecializovaného súdu pri rozhodovaní vo veci sťažovateľky nevyvoláva žiadne pochybnosti, ktoré by mohli odôvodniť vyslovenie porušenia sťažovateľkou označených práv. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom špecializovaného súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

26. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením špecializovaného súdu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

29. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. marca 2016