I. ÚS 177/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 177/2015­20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bauer s. r. o., Dénešova 19, Košice, konajúcej prostredníctvom konateľa JUDr. Richarda Bauera, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, Okresnou prokuratúrou Košice I a Krajskou prokuratúrou v Košiciach v konaniach súvisiacich s vecou vedenou pod sp. zn. ČVS: ORP­2723/3­OJP­KE­2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 18. júna 2010 bol okresnému riaditeľstvu doručený Krajským riaditeľstvom Policajného zboru, Úradom justičnej a kriminálnej polície, odborom kriminálnej polície podnet na začatie jeho trestného stíhania. Podľa tvrdení sťažovateľa obsahom podnetu boli „nezákonné, nezmyselné a ničím nepodložené skutočnosti, že záujmová osoba... poškodzuje a ohrozuje svojím konaním verejný záujem“, a to tým, že „od presne nezistenej doby až do súčasnej doby má prostredníctvom internetu... rozširovať, resp. umožňovať voľné sťahovanie súborov podporujúcich fašizmus“. Okresné riaditeľstvo vybavilo uvedený podnet prípisom č. ORP UJK­427/2010 z 23. júna 2010, v ktorom vymedzilo zákonné predpoklady, ktoré musia byť splnené už v štádiu podania podnetu, a následne uznesením ČVS: ORP 2723/3­OJP­KE­2010 z 20. decembra 2010 vec odmietlo, pretože nebol dôvod na začatie trestného stíhania ani na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku, keďže neboli naplnené zákonné znaky oznámeného trestného činu (jeho subjektívna stránka). Napriek uvedeným skutočnostiam prokurátor okresnej prokuratúry uznesením č. k. 1 Pn 1135/10­3 z 27. januára 2011 zrušil uznesenie okresného riaditeľstva ako nedôvodné. Následne vyšetrovateľ okresného riaditeľstva na podklade tohto rozhodnutia (podľa tvrdení sťažovateľa nezákonného rozhodnutia, pozn.) a viazaný právnym názorom dozorujúceho prokurátora uznesením ČVS: ORP­2723/3­OJP­KE­2010 z 11. februára 2011 začal trestné stíhanie pre zločin rozširovania extrémistických materiálov a uznesením ČVS: ORP­2723/3­OJP­KE­2010 z 13. februára 2013 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie podľa § 422b ods.1a 2 písm. b) Trestného zákona. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 7. marca 2013 sťažnosť, ktorá bola uznesením okresného prokurátora č. k. 4 Pv 84/11­27 z 18. apríla 2013 ako nedôvodná zamietnutá. Sťažovateľ podal 16. decembra 2013 krajskej prokuratúre podnet na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí okresného riaditeľstva a okresnej prokuratúry. Krajská prokuratúra oznámením č. k. 1/1 KPt 958/13/8800­6 zo 17. februára 2014 uznala časť námietok sťažovateľa a nariadila opatrenie na odstránenie pisárskej chyby. Po zmene prokurátora okresnej prokuratúry a na podklade predchádzajúcich rozsiahlych námietok a aktivít sťažovateľa prokurátor okresnej prokuratúry uznesením č. k. 4 Pv 84/11/8802­42 z 13. marca 2014 opravil výrokovú časť uznesenia o zrušení uznesenia o odmietnutí veci, proti ktorému podal sťažovateľ 26. marca 2014 sťažnosť. Uvedená sťažnosť bola uznesením krajskej prokuratúry č. k. 1/1 KPt 958/13/8800­10 z 20. júna 2014 zamietnutá ako podaná zjavne neoprávnenou osobou. Dňa 16. októbra 2014 okresná prokuratúra uznesením č. k. 4 Pv 84/11/8802­63 trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zastavila, lebo označený skutok, z ktorého bol sťažovateľ obvinený, nie je trestným činom a nebol daný dôvod na postúpenie veci.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Medzi podmienky konania, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti, patrí aj to, či nejde o sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená. Zjavnú neopodstatnenosť možno vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namietal. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal existenciu príčinnej súvislosti medzi označeným postupom okresného úradu, okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry a namietanými základnými právami sťažovateľa.

5. Sťažovateľ namietal, že k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj jeho základného práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo postupom okresného úradu vyšetrovania, okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry v trestnom konaní vedenom týmito orgánmi pri preverovaní trestného oznámenia a rozhodovaní o obvinení zo spáchania zločinu rozširovania extrémistických materiálov podľa § 422b ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona.

Z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vplýva, že v súvislosti s ochranou práva na prejednanie veci v primeranej lehote priznaného čl. 6 ods. 1 dohovoru primeraná lehota na rozhodnutie v trestnej veci začína plynúť od obvinenia, ku ktorému spravidla dochádza v prípravnom konaní (napr. rozhodnutie vo veci Wemhoff v. Spolková republika Nemecko z 27. júna 1968, séria A, č. 7, s. 26 ̶ 27, § 19).

Keďže v rámci preverenia oznámenia o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin, sa skúma len to, či sú splnené podmienky na začatie trestného stíhania podľa § 199 Trestného poriadku, nejde o také konanie, v ktorom by sa rozhodovalo o právach a povinnostiach jeho účastníkov. Sťažovateľom namietané obdobie prieťahov od 18. júna 2010 do 13. februára 2013 (vznesenia obvinenia) spôsobené konaním okresného riaditeľstva a okresnej prokuratúry nemôže byť preto predmetom prieskumu, či v ňom došlo k prieťahom v konaní, v dôsledku čoho ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8. Podľa svojej ustálenej judikatúry (m. m. II. ÚS 32/00, III. ÚS 116/01, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 61/03, III. ÚS 109/03, IV. ÚS 168/04) poskytuje ústavný súd ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 38 ods. 2 listiny, keď v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade orgánmi činnými v trestnom konaní) ešte mohlo trvať. Ak preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí, že konanie, v ktorom sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bolo právoplatne skončené ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a teda k porušovaniu označeného základného práva už nemohlo dochádzať, sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza fyzická osoba alebo právnická osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktorý (účel) sa dosiahne právoplatným rozhodnutím (I. ÚS 167/03). Tento právny názor ústavného súdu akceptuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (pozri napr. rozhodnutie vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 16970/05).

9. Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 31. decembra 2014. Vzhľadom na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa právoplatným skončením napadnutého konania ešte v čase pred podaním sťažnosti (31. októbra 2014) už k porušovaniu sťažovateľom označených základných práv nemohlo dochádzať.