I. ÚS 178/2015

2. Sťažnosť a odmieta.

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2014 doručená sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 12818/2014 a 3. novembra 2014 sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 14519/2014 (ďalej len „sťažovatelia“), ktorými zhodne namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 92/2014 z 22. augusta 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

3. Zo zistení ústavného súdu ďalej vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T 72/2012 z 3. júla 2013 (ďalej aj „prvý rozsudok“) bol sťažovateľ uznaný vinným zo zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní troch rokov s podmienečným odkladom na dobu piatich rokov, a sťažovateľ bol uznaný vinným zo zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a) a b) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní troch rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Obidvaja sťažovatelia boli zhodne oslobodení spod obžaloby prokurátora generálnej prokuratúry sp. zn. XIVGv 48/2011 z 10. septembra 2012 pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. a), c), d), ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. c) a § 138 písm. i) Trestného zákona. Krajský súd na odvolanie prokurátora generálnej prokuratúry uznesením sp. zn. 2 To 118/2013 zo 17. októbra 2013 zrušil v časti rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 T 72/2012 z 3. júla 2013, a to vo vzťahu k výroku o treste voči obidvom sťažovateľom a v oslobodzujúcej časti predmetného rozsudku a v rozsahu zrušujúcej časti predmetného rozsudku vrátil trestnú vec sťažovateľov na ďalšie konanie a rozhodnutie. Okresný súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 5 T 72/2012 z 24. marca 2014 (ďalej aj „druhý rozsudok“) opätovne rozhodol tak ako vo svojom prvom rozsudku. Krajský súd uznesením sp. zn. 3 To 109/2014 zo 16. septembra 2014 opätovne rozhodol o zrušení rozsudku okresného súdu sp. zn. 5 T 72/2012 z 24. marca 2014 z rovnakých dôvodov ako vo svojom uznesení sp. zn. 2 To 118/2013 zo 17. októbra 2013. V ostatnom okresný súd v poradí už tretím rozsudkom sp. zn. 5 T 72/2012 z 19. januára 2015 (ďalej aj „tretí rozsudok“) opätovne rozhodol tak ako vo svojom prvom rozsudku, pričom o prokurátorom generálnej prokuratúry podanom odvolaní bude opätovne rozhodovať krajský súd na verejnom zasadnutí naplánovanom na 8. apríl 2015.

5. Obidvaja sťažovatelia v podaných sťažnostiach, odvolávajúc sa na judikatúru ústavného súdu, zhodne poukazujú na to, že „Podľa judikatúry Ústavného súdu..., s poukazom aj na nález Ústavného súdu..., sp. zn. I. ÚS 34/2004 zo dňa 1. júna 2004, v zmysle ktorého ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky poskytujú takú ochranu právu na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti väzby, ako aj ochranu právu na prepustenie z väzby, ak je táto nezákonná a tiež na nález Ústavného súdu... sp. zn. III. ÚS 7/2000 zo 16. novembra 2000, z ktorého okrem iného vyplýva, že obvinený môže byť do väzby vzatý a v nej držaný len z tých zákonných dôvodov, ktoré sú uvedené vo výroku súdnych rozhodnutí, zastávame názor, že sťažovateľ je v súčasnej dobe vo väzbe v rozpore so zákonom.“. Sťažovateľ ďalej zdôraznil, že „... bol právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 3 roky s podmienečným odkladom, pričom dĺžka trvania väzby sa približuje k dobe troch rokov a v prípade, že nedôjde k ďalšiemu odsúdeniu, bude účel väzby podmienečného trestu zmarený.“, pričom sťažovateľ taktiež zhodne dôvodil v podanej sťažnosti, že „... bol právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, pričom dĺžka trvania väzby sa približuje k dobe troch rokov a uplynie dňa 05.11.2014“.

6. V nadväznosti na uvedené sťažovatelia v obidvoch sťažnostiach súhlasne navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažností na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3Tos/92/2014 porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy... a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru... 2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. značka 3Tos/92/2014 zo dňa 22.08.2014 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie. 3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania...“

9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. 10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

11. Článok 17 ods. 1 ústavy zaručuje osobnú slobodu. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

13. Ústavný súd už viackrát vyslovil, že každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07). Z judikatúry ústavného súdu k čl. 17 ods. 2 ústavy ďalej vyplýva, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07). Inými slovami, je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Tóth c. Rakúsko, 1991).

16. Prípustnosť dĺžky trvania väzobného stíhania je upravená v § 76 a nasl. Trestného poriadku. Podľa § 76 ods. 1 Trestného poriadku väzba v rámci základnej alebo predĺženej lehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný čas. Podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku základná lehota väzby v prípravnom konaní je sedem mesiacov... Podľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin, b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin, c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin. Podľa § 76 ods. 7 Trestného poriadku z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá na prípravné konanie najviac a) sedem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin, b) devätnásť mesiacov..., c) dvadsaťpäť mesiacov... Podľa § 78 Trestného poriadku pre trvanie väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 2 sa použije § 76 ods. 1 až 5 a ods. 8 až 10. Doba trvania väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 2 spolu s už vykonanou väzbou podľa § 71 ods. 1 môže v prípravnom konaní presiahnuť lehoty uvedené v § 76 ods. 7 len v rozsahu novej základnej sedemmesačnej lehoty väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 2, celková doba trvania väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 2 spolu s už vykonanou väzbou podľa § 71 ods. 1 nesmie presiahnuť lehoty uvedené v § 76 ods. 6, okrem predĺženia podľa § 76a. Podľa § 79 ods. 1 Trestného poriadku ak pominie dôvod väzby, dôvod na jej ďalšie trvanie alebo uplynie lehota uvedená v § 76 ods. 6 alebo 7 alebo § 78, musí byť obvinený ihneď prepustený na slobodu.

18. Krajský súd v uznesení sp. zn. 3 Tos 92/2014 z 22. augusta 2014 v podstatnom uviedol: «Po dôslednom preskúmaní veci na podklade sťažnosti podanej prokurátorom je nutné konštatovať, že súd prvého stupňa postupoval v rozpore so zákonom, keď na základe vyššie uvedených žiadostí oboch obžalovaných o prepustenie z väzby na slobodu týchto prepustil z väzby na slobodu a prijal ich písomné sľuby, nakoľko na tento postup neboli splnené materiálne a ani formálne podmienky stanovené zákonom. Tak ako to bolo konštatované v predchádzajúcom rozhodnutí krajského súdu, doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré sú obaja obžalovaní trestne stíhaní, boli spáchané, majú znaky vyššie špecifikovaného obzvlášť závažného zločinu, resp. zločinu, pričom napokon existuje dôvodné podozrenie, že tieto skutky spáchali práve obaja obžalovaní. V tejto súvislosti je potrebné odkázať aj na dôvody uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.10.2013 sp. zn. 2To 118/2013, ktorým bol zrušený rozsudok Okresného súdu Bratislava 1 zo dňa 03.07.2013 vo výroku o oslobodení obžalovaných , a a vo výroku o treste vo vzťahu k obžalovaným a a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie a rozhodnutie. Odvolací súd považoval výrok o oslobodení obžalovaných za nesprávny záver, ku ktorému dospel okresný súd po nedôslednej a povrchnej analýze vykonaných dôkazov. V obdobnom duchu je formulovaná podstatná časť odôvodnenia citovaného uznesenia, z ktorého vyplýva, že odvolanie podané prokurátorom proti oslobodzujúcemu výroku rozsudku je plne opodstatnené. Naviac je z doterajšej analýzy priebehu konania zrejmé, že výrok o vine ohľadne zločinu nedovoleného ozbrojovania podľa § 295 Tr. zákona u oboch obžalovaných nadobudol právoplatnosť.

Za predpokladu uznania viny, ku ktorému v posudzovanom prípade nepochybne došlo a týka skutkov v bode II./ a III./ podanej obžaloby, neprichádza obligatórne prepustenie obžalovaných do úvahy. Na tomto tvrdení nič nemení ani fakt, že výrok o vine už nebol a ani nemohol byť obsiahnutý v tom istom rozsudku, ktorým bol vyhlásený aj výrok o oslobodení za iný skutok podanej obžaloby. Vo vzťahu k namietaným prieťahom v konaní a porušovaniu povinnosti súdov konať vo väzobnej veci urýchlene, s osobitnou starostlivosťou a bez zbytočných prieťahov, je potrebné uviesť, že tieto námietky obžalovaných majú svoje opodstatnenie.

Väzba u obžalovaných trvá od 05.11.2011, teda viac ako dva a pol roka. K podaniu obžaloby došlo dňom 10.09.2012 a k vyhláseniu prvého rozsudku okresného súdu došlo dňa 03.07.2013. Po zrušení prvostupňového rozsudku uznesením odvolacieho súdu zo dňa 17.10.2013 bola vec vrátená okresnému súdu na opätovné prejednané a rozhodnutie.

Od vyhlásenia posledného prvostupňového rozsudku však bolo o väzbe obžalovaných rozhodnuté dvakrát. Celkovo možno konštatovať, že existencia dôvodov väzby a možnosti jej nahradenia zárukami v zmysle § 80 ods. 1 § 81 ods. 1 Tr. poriadku boli v pravidelných intervaloch preskúmavané, avšak časové odstupy medzi podaním žiadosti a rozhodnutím o nej, ako aj časové úseky medzi rozhodnutím súdu prvého stupňa a predložením veci na rozhodnutie sťažnostnému súdu presiahli lehotu jedného mesiaca. Takáto situácia nastala aj v prípade

trvania väzby. Tento záver vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, podľa ktorej rozhodovanie o porušení ústavou garantovaných práv v súvislosti s požiadavkou na urýchlené rozhodovanie o väzbe postupom súdu, samo o sebe nezakladá nezákonnosť alebo neústavnosť rozhodnutí všeobecných súdov o väzbe. Vo vzťahu k ponúknutým písomným sľubom sťažnostný súd konštatuje, že prijaté písomné sľuby, ktoré mali byť adekvátnou formou nahradenia väzby ustálenej podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku, sú absolútne nedostačujúce a v žiadnom prípade nekorešpondujú s narušením osôb oboch obžalovaných a najmä s obzvlášť závažnou trestnou činnosťou, pre ktorú sú stíhaní. V tomto smere sa teda javia písomné sľuby oboch obžalovaných ako nedostatočná forma záruky pri porovnaní závažnosti trestnej činnosti, pre ktorú sú stíhaní a ich osôb na strane jednej a písomných sľubov na strane druhej. Efektívnosť navrhnutého opatrenia je podľa názoru krajského súdu otázna najmä s prihliadnutím na charakter trestnej činnosti a doterajší život obžalovaných. Z uvedených dôvodov považuje krajský súd rozhodnutie

Tr. poriadku. Táto forma nahradenia väzby ako jediná nie je viazaná na návrh obvineného, či inej oprávnenej osoby. Žiadne z ustanovení Trestného poriadku totiž neustanovuje, že by bolo povinnosťou obvineného alebo inej osoby výslovne navrhnúť tento prostriedok nahradenia väzby. Trestný poriadok rovnako nevyžaduje výslovný návrh ani pri záruke záujmového združenia alebo dôveryhodnej osoby, sľube obvineného alebo peňažnej záruke, no predpokladá určitý prejav vôle s ponukou takej záruky alebo sľubu a súd, resp. sudca pre prípravné konanie sa spravidla obmedzí len na ich prijatie alebo neprijatie.

činnosti. Súd alebo sudca pre prípravné konanie rozhodujúci o väzbe je oprávnený (a vzhľadom na preferenciu osobnej slobody vyplývajúcu z čl. 5 ods. 1 Dohovoru aj povinný) skúmať, či účel väzby nemožno rovnako dobre dosiahnuť ponechaním alebo prepustením obvineného na slobodu za súčasného dozoru probačného a mediačného úradníka, a to aj v prípade, že takýto návrh nebol výslovne uplatnený. Uvedený záver

nedostatočná. Za daných okolností nemožno dôvodne očakávať, že uložený dohľad by bol vôbec schopný zmysluplným spôsobom korigovať, resp. udržovať správanie sa oboch obžalovaných v zákonných medziach. Podľa § 80 ods. 2 veta tretia Tr. poriadku ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, možno záruku alebo sľub prijať, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti

v odôvodnení svojho rozhodnutia existenciou mimoriadnych okolností vôbec nezaoberal a ani ich nekonštatoval, takže v tejto časti je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. Sťažnostný súd záverom k tomuto bodu uzatvára, že neboli v žiadnom prípade zistené a predložené žiadne dôkazy, ktoré by odôvodňovali záver o existencii takých pomerov páchateľa a okolností prípadu, ktoré by bolo možné považovať za mimoriadne okolnosti prípadu a ktoré Trestný poriadok v § 81 ods. 1 vyžaduje na nahradenie trvania väzby za súčasného postupu podľa § 80 ods. písm. b/, písm. c/ Tr. poriadku.

19. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02). Ústavný súd konštantne pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

21. Po prieskume uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Tos 92/2014 z 22. augusta 2014 ústavný súd konštatuje, že z jeho odôvodnenia vo vzťahu k zákonom predpokladanému dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi s dôsledkom porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Zo záverov, ku ktorým dospel krajský súd pri posudzovaní podmienok väzby sťažovateľov v ich trestnej veci, pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Naopak, krajský súd adresne a dostatočne určito komentuje svoje závery, ktoré boli podkladom pre jeho rozhodnutie, vychádzajúc tak zo skutkových okolností trestnej činnosti sťažovateľom kladenej za vinu, ako aj z ich osobných pomerov, spôsobu ich života a predovšetkým prihliadajúc na závažnosť trestnej činnosti, z ktorej sú sťažovatelia obžalovaní. Vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu, neopomenul krajský súd skúmať aj možnosť nahradenia väzby sťažovateľov dohľadom probačného a mediačného úradníka a, opierajúc sa o judikatúru tak ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva, nevzhliadol prieťahový postup okresného súdu v konaní o žiadostiach sťažovateľov o prepustenie z väzby ako dôvod ich prepustenia z väzby z dôvodu absencie príčinnej súvislosti so zákonnosťou ďalšieho trvania ich väzby. Inými slovami, krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí dal primeranú súdnu odpoveď („adequate judicial response“;

rozsudok

ESĽP z 10. 10. 2000 vo veci Grauslys v. Litva, č. 36743/97) na dôvody pretrvávajúcej preventívnej väzby sťažovateľov, rozhodujúc v sťažnostnom konaní o ich žiadostiach o prepustenie z väzby doručených okresnému súdu 12. a 27. júna 2014, ktorými sa pôvodne domáhali preskúmania zákonnosti trvania ich väzby.

nesmie presiahnuť. . . b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin, c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin. Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 To 118/2013 zo 17. októbra 2013 vyplýva, že krajský súd vo vzťahu k prvému rozsudku okresného súdu zrušil výrok o treste, ktorý bol sťažovateľom uložený vo výmere troch rokov podmienečne vo vzťahu k sťažovateľovi a nepodmienečne vo vzťahu k sťažovateľovi , ako aj zrušil oslobodzujúci výrok tohto rozsudku okresného súdu vo vzťahu ku skutku kvalifikovanému ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania podľa § 172 ods. 1 písm. a), c), d), ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona.

Z argumentácie krajského súdu je zrejmé, že dôkaznú situáciu skutku kvalifikovaného ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania podľa § 172 ods. 1 písm. a), c), d), ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona vníma odlišne ako prvostupňový súd, ktorý oboch sťažovateľov pre tento skutok oslobodil. Zo stavu trestnej veci oboch sťažovateľov je zrejmé, že už boli právoplatne uznaní vinnými pre skutok kvalifikovaný ako zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a), resp. aj podľa b) Trestného zákona, pri tomto trestnom čine Trestný poriadok ustanovuje maximálnu lehotu väzby v trvaní troch rokov, ktorá trvala do 5. novembra 2014, pričom však sú naďalej trestne stíhaní v konaní pred súdom pre skutok kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin

zo 17. októbra 2013 vyplýva, že pôvodne uložený trest odňatia slobody v trvaní troch rokov, ktorý bol obidvom sťažovateľom uložený, bol zrušený a toho času nebol vo vzťahu k obidvom sťažovateľom uložený žiadny trest odňatia slobody (teda ani len neprávoplatne uložený trest, pozn.). Zároveň treba dodať, že ústavnému prieskumu v zmysle podaných sťažností, ako aj v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde podlieha iba uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tos 92/2014 z 22. augusta 2014, ktorým bolo v sťažnostnom konaní v konečnom dôsledku rozhodované o žiadostiach obidvoch sťažovateľov o ich prepustenie z väzby, ktoré boli doručené okresnému súdu 12. a 27. júna 2014 a ktorými sa pôvodne domáhali preskúmania zákonnosti trvania ich väzby. Naznačené skutkové okolnosti a postup všeobecných súdov v trestnej veci sťažovateľov vnímal ústavný súd iba v rámci ich širšej argumentácie.

24. Ústavný súd v neposlednom rade poukazuje aj na komentované znenie dohovoru, v zmysle ktorého «Pro pochopení přesného významu požadavku „být souzen v přiměřené lhůte nebo propušťen behěm řízení“ je podle ESLP třeba jej zasadit do rámce čl. 5 EÚLP, ktorý proklamuje právo každého na svobodu a osobní nezpečnost, aby následně stanovil případy a podmínky, za kterých je možné od tohto základního principu ustoupit v zájmu zejména udržení veřejného pořádku, ktorý vyžaduje potlačení zločinnosti. Proto hlavně ve světle skutečnosti, že trestně stíhaná osoba je ve vazbě, musejí vnitrostítní soudy – a po nich případně i ESLP – stanovit, zda čas, ktorý z jakéhokoli důvodu uplynul před vynesením rozsudku nad obviněným, v určitém okamžiku překročil přiměřené meze, teda zda dotyčný byl nucen přinést větší oběť, než jakou by bylo za konkrétních okolností daného případu přiměřené požadovat od osoby, jejíž nevina má být presumována. Jinými slovy řečeno, ve smyslu čl. 5 ods. 3 EÚLP je to vazba obviněného, která nesmí být prodlužovaná nad přiměřenou lhůtu (viz Wemhoff proti Německu, rozsudek, 27.6.1968, č. 2122/64, § 4­5). (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C.H.Beck 2012.)».

25. Inými slovami, skutočnosť, že tu boli dôvody väzby po celú dobu jej trvania, sama osebe nestačí pre záver, že obvinený bol súdený v primeranej lehote, ak väzba trvala neprimerane dlho. Primeranosť lehoty sa tu posudzuje podľa rovnakých kritérií ako primeranosť lehoty konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. podľa povahy veci, správania strán a správania sa orgánu štátu. Primeranosť lehoty sa potom posudzuje prísnejšie ako v prípade čl. 6 ods. 1 dohovoru a vyžaduje sa, aby vnútroštátne orgány postupovali vo väzobných veciach s „osobitným urýchlením“ (Tomasi c. Francúzsko z 27.8. 1992, Abdoella c. Holandsko z 25. 11. 1992). Napr. vo veci Tóth c. Rakúsko sa zistilo, že uvádzané dôvody väzby existovali po celú dobu jej trvania, ale rakúske orgány nepostupovali v konaní s dostatočným urýchlením, keďže v jej priebehu boli dlhšie trvajúce obdobia nečinnosti vyšetrujúceho sudcu (Tóth c. Rakúsko z 12. 12. 1991).

27. Inú situáciu predpokladá už znenie § 79 ods. 2 poslednej vety Trestného poriadku, v zmysle ktorého ak súd vyhlásil oslobodzujúci rozsudok, predseda senátu bezodkladne vydá príkaz na prepustenie obvineného z väzby s uvedením dôvodu prepustenia a uvedie túto okolnosť v zápisnici, takto postupuje predseda senátu aj vtedy, ak v súdnom konaní uplynula lehota väzby podľa § 76 ods. 6. Aj z komentovaného znenia dohovoru jednoznačne vyplýva, že «... čl. 5 ods. 1 EÚLP nenabízí žádny základ pro zbavení svobody poté, co soud prvního stupně vynesl rozsudek osvobozující: nejde o zbavení osobní svobody „po odsouzení“ ve smyslu čl. 5 odst. 1 písm. a) EÚLP, ani o zbavení svobody „za účelem předvedení před příslušný soudní orgán pro důvodné podezření ze spáchaní trestného činu“ ve smyslu čl. 5 odst. 1 písm. c) EÚLP... Je nicméně zřejmé, že v případě osvobozujíciho rozsudku soudu prvního stupně vede zde analyzovaný výklad úmluvy – na rozdíl od případu, kdy je obviněný na prvním stupni odsoudzen – k vyššímu standartu ochrany práv obviněného, neboť případná pokračujíci vazba sice rovněž nespadá pod čl. 5 odst. 1 písm. c) EÚLP, a tím pádem ani pod čl. 5 odst. 3 EÚLP, ale nelze ji subsumovat ani pod žádny jiný dovolený důvod zbavení svobody, včetně zbavení svobody „po odsouzení“ ve smyslu čl. 5 ods. 1 písm. a) EÚLP [(což v případě vazby po nepravomocném odsoudzení možné je). Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C.H.Beck 2012.]».

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2015