I. ÚS 179/2015

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 6/2011 zo 17. februára 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 432/2014 zo 17. septembra 2014.

2. Z obsahu obšírnej sťažnosti (na 36 stranách) a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení žalobkyne v súdnom spore o neplatnosť kúpnej zmluvy a dohody a zriadení vecného bremena k nehnuteľnostiam. Súčasne sa domáhala určenia, že je výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností. V merite veci rozhodol okresný súd rozsudkom zo 17. februára 2014 tak, že jej žalobu zamietol. O odvolaní sťažovateľky z 2. mája 2014 rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Co 432/2014 zo 17. septembra 2014 tak, že potvrdil prvostupňový rozsudok.

3. Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu, ktoré sú podľa nej založené na nesprávnych skutkových a právnych záveroch a nedostatočne odôvodnené. V podstatnej časti svojej argumentácie sťažovateľka podrobne poukazuje na to, v ktorých smeroch považuje skutkové a právne závery najmä okresného súdu za nesprávne, pričom jej námietky sa v podstatnej časti zhodujú s jej argumentáciou uvedenou v odvolaní proti rozsudku okresného súdu.

§ 3 ods. 1 Obč. zák. a teda neplatnými podľa ust. § 39 Obč. zák. sú zjavne neodôvodnené, tiež arbitrárne a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a preto došlo k porušeniu mojich ústavných práv vyššie citovaných a zakotvených v článkoch 46 ods. 1, 47 ods. 3, 48 ods. 2 Ústavy... a v článku 6 ods. 1 Dohovoru... Už z konštantnej judikatúry... vyplýva, že súd zisťuje, či sa výkon práva prieči dobrým mravom v danom čase a na danom mieste podľa objektívneho kritéria, nezávisle na vedomí a vôli toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva (nezávisle na zavinení)... Pod dobrými mravmi treba rozumieť v tomto prípade uznávané zásady konania v právnom styku poctivosť, nezneužívanie výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov... Obsah vyššie citovaných kúpnych zmlúv a dohody o zriadení vecného bremena je jednoznačne v rozpore s dobrými mravmi vyššie citovanými , vzhľadom na skutočnosť, že je voči mne diskriminačný, nepoctivý, nerešpektuje rovnosť účastníkov právneho úkonu, keď na základe vyššie citovaných kúpnych zmlúv strácam právne prístup k svojim pozemkom, zmluvami nedotknutými a naviac na základe dohody o zriadení vecného bremena je moje vlastnícke právo výrazne a citeľne oslabené vyššie špecifikovaným vecným bremenom zriadením v prospech kupujúceho, ktorý vyhotovil obidve kúpne zmluvy a dohody o zriadení vecného bremena ako osoba s právnickým vzdelaním. Preto nemôže súd prvého stupňa a ani odvolací súd nedôvodné a vecne nesprávne tvrdiť, že sa nejedná o rozpor zmlúv s dobrými mravmi, pretože v občianskoprávnych vzťahoch podľa ich názoru v zásade nie je vylúčené ani to, aby účastníci uzatvorili zmluvu, ktorá je výhodnejšia pre jedného z účastníkov zmluvy. Na potvrdenie toho, že obe kúpne zmluvy ako aj dohoda o zriadení vecného bremena sú v rozpore s dobrými mravmi... svedčí i samotná výpoveď žalovaného na pojednávaní, keď uviedol, že keby v kúpnych zmluvách bolo zriadené aj vecné bremeno k pozemkom, ktoré odo mňa tento kúpil... v tomto prípade by on predmetné pozemky odo mňa nikdy nekúpil. To je jasný a nespochybniteľný dôkaz tohto, že vyššie citované kúpne zmluvy ako aj dohoda o zriadení vecného bremena, ktoré vyhotovil žalovaný sú v rozpore s dobrými mravmi... Z vykonaného dokazovania na súde prvého stupňa bolo jednoznačne preukázané..., že obe kúpne zmluvy zo dňa 19.1. 2005 a zo dňa 30.12. 2005 ako aj dohoda o zriadení vecného bremena, ktorá bola začlenená v obsahu vyššie citovanej kúpnej zmluvy zo dňa 30.12. 2005, predmetom ktorých boli novovytvorené pozemky... ... neboli žiadnym spôsobom (pevným zošitím, obyčajnou kovovou sponou alebo stolovou zošívačkou s kovovovou sponou a podobne) spojené s vyššie citovanými geometrickými plánmi vypracovanými geodetom ...“.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

12. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 i čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 2 Co 432/2014 zo 17. septembra 2014 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy, resp. dohovoru.

Z rozsudku krajského súdu ďalej vyplýva, že sťažovateľka podala v roku 2011 určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c) OSP, ktorou sa domáha určenia neplatnosti právnych úkonov, a to kúpnych zmlúv z 19. januára 2005 a 30. decembra 2005, dohody o zriadení vecného bremena a určenia, že je výlučnou vlastníčkou pozemkov v

Nie je možné sa preto stotožniť s námietkou navrhovateľky, že súdna prax otázku technickej jednoty listiny zmluvy o prevode nehnuteľnosti, poukazom na stanovisko Najvyššieho súdu SR č. 69 zo dňa 03.10.2001, sp. zn. Cpj/33/2001, vyriešila.

. . a kúpnej zmluvy zo dňa 30.12.2005, pevne spojenej s geometrickým plánom č. 95/2005 zo dňa 29.11.2005. . ., nie je možné nič vytýkať i s prihliadnutím na to, že síce zo strany navrhovateľky a Okresného úradu Bratislava, katastrálneho odboru boli súdu prvého stupňa predložené kúpne zmluvy bez spojenia s geometrickými plánmi, avšak odporca v konaní preukázal, že kúpne zmluvy boli pevne spojené s geometrickými plánmi, čím uniesol dôkazné bremeno a preukázal opak toho, čo uviedla a namietala navrhovateľka; a odvolací nemal dôvod pochybovať o pravosti ich fotokópii, nakoľko súd prvého stupňa podrobne zistil priebeh ich osvedčovania a v dôsledku toho bol preukázaný opak toho, čo ako dôvod neplatnosti právnych úkonov namietala samotná navrhovateľka (§ 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľky o neplatnosti právnych úkonov pre rozpor s dobrými mravmi podľa ust. § 3 a § 39 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že ich uzavretím stratila právne prístup k pozemku a pozemku a v prospech odporcu bolo zriadené vecné bremeno na pozemku v neprospech navrhovateľky.

sietí. Ak samotným dôvodom neplatnosti právneho úkonu je jeho rozpor s dobrými mravmi, tak za úkon v rozpore s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťah medzi ľuďmi, nemožno považovať úkon navrhovateľky ako vlastníka nehnuteľnosti, smerujúci k obmedzeniu jej vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti, teda využitia dispozitívneho práva vlastníka s nehnuteľnosťou nakladať

. .

14. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

15. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu, dospel ústavný súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.