I. ÚS 180/2015

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra 2014 doručená sťažnosť spoločnosti LEVEN, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „žalobca“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 S 35/2014 a jeho rozsudkom z 15. októbra 2014.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka bola žalobkyňou v právnej veci proti žalovanému Daňovému úradu Banská Bystrica (ďalej len „žalovaný“) o ochrane pred nezákonným zásahom podľa § 250v zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Krajský súd rozsudkom sp. zn. 23 S 35/2014 z 15. októbra 2014 žalobu sťažovateľky zamietol.

Správca konkurznej podstaty podaním doručeným krajskému súdu dňa 19. septembra 2014 požiadal súd o odročenie pojednávania, resp. o prerušenie predmetného súdneho konania, čo odôvodnil uvedeným uznesením ústavného súdu. Na základe skutočnosti, že bola ústavným súdom odložená vykonateľnosť uvedeného uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica, ktorým bol vyhlásený konkurz na majetok sťažovateľa, krajský súd na nariadené pojednávanie prizval aj právneho zástupcu sťažovateľa ... Listom zo dňa 29. septembra 2014 krajský súd zaslal správcovi konkurznej podstaty „Oznámenie v zmysle § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p.“, ktorým správcovi konkurznej podstaty oznámil, že neakceptuje jeho návrh na odročenie pojednávania a vo veci bude pojednávať... faxovým podaním zo dňa 13. októbra 2014 oznámil krajskému súdu, že z dôvodu zániku plnej moci vracia predvolanie na pojednávanie, ktoré mu bolo doručené dňa 6. októbra 2014. Podaním doručeným krajskému súdu dňa 14. októbra 2014 sťažovateľ, v mene ktorého konala členka predstavenstva sťažovateľa , požiadal krajský súd o vyjadrenie k procesným otázkam, ktoré vznikli v súvislosti s uvedeným odložením vykonateľnosti uznesenia o vyhlásení konkurzu na majetok sťažovateľa, predovšetkým k otázke, kto je oprávnený konať v mene sťažovateľa a kto má aktívnu legitimáciu v tomto súdnom konaní. v mene sťažovateľa zároveň požiadala o odročenie pojednávania až do vyriešenia procesnej otázky, kto je vzhľadom na právne účinky predmetného uznesenia ústavného súdu oprávnený konať v tomto súdnom konaní za sťažovateľa...»

4. Sťažovateľka namietala najmä nedostatočné odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozsudku, ktorého „niektoré konštatovania... sú v zrejmom rozpore so skutočnosťou“. Namietala tiež „odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie rovnosti účastníkov konania“.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Predmetom sťažovateľkinej sťažnosti je namietané porušenie označených práv zaručených ústavou, listinou a dohovorom postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 S 35/2014 a jeho rozsudkom z 15. októbra 2014.

II.A

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08). 14. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím č. k. 23 S 35/2014­73 z 15. októbra 2014 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy, listiny a dohovoru.

Tiež poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1S/57/2012 zo dňa 12.12.2012, ktorým súd daňovému úradu zakázal vykonať u daňového subjektu daňovú kontrolu. Tvrdil, že v prípade žalobcu sa nejedná o legitímny dôvod výkonu daňovej kontroly, keďže žalobca si riadne a včas plní svoje povinnosti a nemá žiadne daňové nedoplatky, čo vyplýva i z potvrdenia žalovaného. Namietal tiež, že žalovaný vykonáva miestne zisťovanie za roky 2005, 2006, 2007 a 2008, pričom za tieto zdaňovacie obdobia nemôže už vyrubiť daň. Daňovú kontrolu a miestne zisťovanie považoval za zneužitie právomoci žalovaného. Nespochybňoval právo žalovaného vykonať daňovú kontrolu aj u žalobcu, ale tomuto právu zodpovedá povinnosť transparentne deklarovať a preukázať žalobcovi, na základe akých skutočností vykonáva daňovú kontrolu u žalobcu tak, aby bolo bezpečne vylúčené, že sa nejedná o svojvoľné rozhodnutie, resp. o druh štátnej šikany a zneužitia výkonu práva vykonať daňovú kontrolu. Považoval za nemysliteľné, aby daňový orgán verejnej správy bez

povinnosť tým, že u daňového subjektu vykonáva daňovú kontrolu a miestne zisťovanie ako jednu z vyhľadávacích činností daňového konania, aby hájil fiškálne záujmy štátu. Ak by súd správcovi dane túto činnosť zakázal, zamedzil by tým časti jeho činnosti, vyplývajúcej mu z Daňového poriadku. Poukazovanie žalobcu na iné rozhodnutia súdov nepovažoval za relevantné, nakoľko tieto rozhodnutia sú viazané na konkrétne daňové kontroly vykonávané u konkrétnych daňových subjektov a slovenské právo nepozná tvorbu práva podľa precedensov.

byť rôzny. To, že si daňový subjekt plní svoje daňové povinnosti, neznamená, že si ich plní v správnej výške, ako to ukladá napr. zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov. Dôvodov môže byť veľmi veľa a správca dane nemá povinnosť zo zákona informovať daňový subjekt, prečo bude vykonávať daňovú kontrolu. Žiadne ustanovenie zákona mu to neprikazuje. Uviedol, že podnetom na 23S/35/2014 začatie vykonania daňovej kontroly a miestneho zisťovania bolo dožiadané orgánov činných v trestnom konaní, pričom uviedol aj konkrétne informácie priamo vo vyjadrení k žalobe, ktoré skutočnosti sú predmetom daňového tajomstva. Výsledky miestneho zisťovania za roky 2005, 2006, 2007 a 2008, keďže predmetnom miestneho zisťovania bolo preverenie tvorby a používanie rezerv môže priamo súvisieť s vyčíslením základu dane za roky 2009 a 2010. Poukázal na to, že žalobca sa nedostavil na začatie daňovej kontroly, o čom bol spísaný úradný záznam.

06.03.2014. Poukázal na to, že v prípade neumožnenia výkonu miestnych zisťovaní sa daňový subjekt dopustí správneho deliktu podľa § 154 ods. 1 písm. j/ Daňového poriadku, za ktorý správca dane uloží pokutu podľa § 155 ods. 1 písm. e/ Daňového poriadku. S podaním žaloby žalobca zároveň požiadal v zmysle § 250c O.s.p. v spojení s § 250v ods. 8 O.s.p. o odklad vykonateľnosti zásahov, a to: daňovej kontroly pre daň z príjmov právnickej osoby za rok 2009 a 2010 a miestneho zisťovania za roky 2005, 2006, 2007

Na prejednanie veci súd nariadil pojednávanie podľa § 250g O.s.p. v spojení s § 250v ods. 8 O.s.p. Pojednávanie, ktoré sa malo konať dňa 21.05.2014 bolo odročené bez prejednania veci z dôvodu oznámenia zo strany právneho zástupcu žalobcu (doručené súdu v deň pojednávania), že uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 1R/3/2013­803 zo dňa 16.04.2014 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka LEVEN, a.s. a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený , . S prihliadnutím na účinky vyhlásenia konkurzu (zánik plných moci) s tým, že za úpadcu koná správca, súd ho vyzval o stanovisko k veci, na čo nereagoval, a preto súd nariadil vo veci pojednávanie na deň 15.10.2014, na ktoré predvolal žalobcu aj správcu konkurznej podstaty . podaním doručeným súdu dňa 19.09.2014 požiadal súd o odročenie pojednávania, resp. o prerušenie predmetného konania, čo odôvodňoval tým, že Ústavný súd SR rozhodnutím sp. zn. I. ÚS 375/2014­15 zo dňa 09.07.2014 prijal sťažnosť žalobcu vo veci ním namietaného porušenia ústavného práva uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 1R/3/2013­803 zo dňa 16.04.2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 25CoKR 1/2014 z 26.03.2014 a zároveň odložil vykonateľnosť uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 1R/3/2013­803 zo dňa 16.04.2014 do právoplatného rozhodnutia o sťažnosti. Na základe novozistenej skutočnosti, že bola odložená vykonateľnosť uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica, ktorým bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu ­žalobcu, súd na nariadené pojednávanie prizval aj právneho zástupcu žalobcu . Žalobcu na toto pojednávanie prizval už dňa 10.09.2014, keďže žalobca vyhlásením konkurzu nestráca právnu subjektivitu ani spôsobilosť byť účastníkom konania. Zároveň vyrozumel v zmysle § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. ako súd posúdil jeho žiadosť o odročenie pojednávania s tým, že pojednávanie sa uskutoční. faxovým podaním zo dňa 13.10.2014 oznámil súdu, že vracia predvolanie na pojednávanie, ktoré mu bolo doručené dňa 06.10.2014, z dôvodu zániku plnej moci. Do pojednávania nebolo faxové podanie doplnené originálom, k čomu došlo dňa 16.10.2014. Napriek tomu súd na obsah faxového podania prihliadol a posudzoval ho.

Dôvodom, pre ktorý žiadala odročiť pojednávanie, bol zdravotný stav, avšak k dokladu Potvrdeniu o dočasnej práceneschopnosti nepripojila vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav jej neumožňuje účasť na pojednávaní (§ 119 ods. 3 O.s.p.). Ani jej požiadavku, aby sa súd skôr vyjadril k procesnej otázke, nepovažoval súd za dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania. Predmetná procesná otázka mala byť objasnená práve na nariadenom pojednávaní, za účelom čoho vzhľadom na vzniknutú špecifickú procesnú situáciu, súd predvolal na pojednávanie jednak žalobcu, jeho právneho zástupcu a aj správcu konkurznej

konaním. Súd pri prejednávaní veci v správnom súdnictve je súdom právnym nie skutkovým, teda dokazovanie nevykonáva, len ak je to potrebné pre rozhodnutie. Samotná neúčasť žalobcu, resp. právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní, nepredstavovala prekážku pre súd na to, aby mohol súd prejednať žalobu podanú žalobcom. Navyše, žaloba bola precízne vypracovaná a zrozumiteľne odôvodnená. V neposlednom rade súd prihliadol aj na tú skutočnosť, že žaloba bola argumentačne podložená hlavne tvrdením, že žalobcovi nie je známy dôvod vykonania začatej daňovej kontroly a miestneho zisťovania, čo ovšem po doručení vyjadrenia žalovaného k žalobe sa žalobcovi už stalo známym. S poukazom na

orgánov) piatej časti O.s.p. (§250v ods.8 O.s.p.). Poverený zástupca žalovaného na pojednávaní zdôraznil, že žalovaný má plné právo v danom prípade u žalobcu vykonať daňovú kontrolu. Zo zákona nevyplýva, že by mal žalovaný povinnosť v tomto prípade oboznámiť kontrolovaný daňový subjekt o dôvode vykonania kontroly. Uviedol, že daňová kontrola trvá, nebola ani formálne doposiaľ ukončená, stále plynie lehota na jej konanie, avšak daňový subjekt neposkytuje daňovým úradom potrebnú súčinnosť. Podľa § 250v ods. 1 O.s.p.; fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho

Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok); daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.

Tvrdenie žalobcu v žalobe, že daňová kontrola sa vykonáva iba vtedy, keď správca dane disponuje podozrením z krátenia dane, nie je správne. Tak, ako poukázal žalovaný vo vyjadrení, s ktorým sa súd plne stotožnil, dôvodom, resp. podnetom na kontrolu môže byť, či už nepriaznivý vývoj ekonomických ukazovateľov v účtovných výkazoch, vysoké hodnoty niektorých nákladových položiek ovplyvňujúcich základ dane, zistenia pri kontrolách, miestnych zisťovaniach, podnety od tretích osôb, podnety od orgánov činných v trestnom

Hlavnou argumentáciou žalobcu v žalobe bolo tvrdenie o nezákonnom zásahu správcu dane, ak neoznámil dôvod vykonania daňovej kontroly a miestneho zisťovania. Sám žalobca v žalobe uznal, že daňovú kontrolu možno vykonávať na dožiadanie orgánov činných v trestnom konaní.

legitímne. Žalobca sa domáha ochrany na súde, spočívajúcej v uložení zákazu správcovi dane vykonávať u neho daňovú kontrolu a miestne zisťovania. Základným predpokladom žaloby v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy je preukázanie tvrdenia, že žalobca bol ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch tvrdeným nezákonným zásahom. Žalobca v predmetnej žalobe ale neuviedol, na akých svojich právach, či právom chránených záujmoch mal byť ukrátený. Žaloba ako daňový subjekt v danom prípade musí strpieť vykonanie daňovej kontroly a miestneho zisťovania, pričom má povinnosť v rozsahu Daňového poriadku poskytovať správcovi dane potrebnú

Stotožnil sa pritom skonštatovaním správcu dane, že tento si plní zákonnú povinnosť, ako jednu z vyhľadávacích činností daňového konania, ktorá mu vyplýva zo zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok).

803 zo dňa 16.04.2014, ktorým bolo zastavené reštrukturalizačné konanie voči dlžníkovi LEVEN, a.s., a vyhlásený konkurz na majetok dlžníka LEVEN, a.s., nedošlo k účinkom vyhlásenia konkurzu, ani k zastaveniu reštrukturalizačného konania, preto je potrebné nateraz v daňovom konaní vychádzať zo stavu pred vydaním rozhodnutia Okresného súdu

16. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

17. Ústavný súd, vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, dospel k záveru, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí zrozumiteľne uviedol skutkový stav, z ktorého vychádzal, vykonal ústavne súladný výklad relevantných právnych noriem a jeho závery nie sú arbitrárne. Ústavný súd preto nezistil pri predbežnom prerokovaní žiadnu možnosť porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s posudzovaným rozsudkom.

21. Vychádzajúc zo záveru uvedeného v bode 18 (odmietnutie sťažnosti), konštantnej judikatúry ústavného súdu rámcovo uvedenej v bode 13, podľa ktorej ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či bol v konaní náležite zistený skutkový stav a z neho vyplývajúce skutkové a právne závery, tiež z dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, odmietol ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú pre nezistenie vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom a rozhodnutím krajského súdu a uvedeným základným právom.

22. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy predmetným rozhodnutím krajského súdu (pozri body 1, 6 a 20). Keďže vo veci konajúci krajský súd neporušil práva vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru (body 18), ako aj z dôvodu absencie vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom a rozhodnutím krajského súdu a základnými právami podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, no najmä z dôvodu, že sťažovateľka bližšie nekonkretizovala, porušenie ktorých základných práv upravených v čl. 48 ods. 2 ústavy namietala, ústavný súd odmietol jej sťažnosť aj v tejto jej časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

23. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal (bod 6).