I. ÚS 182/2015

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Paxtravel, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. januára 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Paxtravel, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu (prístup k súdu) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Odbo 10/2013 z 22. októbra 2014 (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 3/2015) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 521/2011 zo 4. decembra 2012 (sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 4/2015) (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 27 C 242/2003 z 31. októbra 2011 bola zamietnutá žaloba sťažovateľky o zaplatenie sumy 124 669,39 € s prísl. z titulu náhrady spôsobenej škody. Po podaní odvolania, v ktorom sťažovateľka poukázala na nepreskúmateľnosť tohto rozhodnutia okresného súdu, krajský súd potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu. Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol uznesením tak, že dovolanie odmietol z dôvodu, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nie je vadou podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ale na druhej strane rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu preskúmal a hodnotil na s. 8.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)]. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 264/2011). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

12. Sťažovateľka sa najskôr domáhala vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Odbo 10/2013 z 22. októbra 2014, ktorým jej dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 prvej vety OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP ako neprípustné (pozri body 1 a 4).

14. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 252/2012). 15. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00).

19. Podľa § 164 OSP súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O návrhu na opravu súd rozhodne do 30 dní od jeho podania. O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí účastníkom. Pritom môže odložiť vykonateľnosť rozsudku na čas, kým opravné uznesenie nenadobudne právoplatnosť. V súlade s § 167 ods. 2 OSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na

uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku. Podľa § 169 ods. 1 OSP v písomnom vyhotovení uznesenia sa uvedie, ktorý súd ho vydal, ďalej označenie účastníkov a veci, výrok, odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.

20. Vychádzajúc z uvedeného, v čase prerokovania sťažnosti ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd odstránil zrejmú nesprávnosť pri písaní, resp. opise napadnutého uznesenia postupom podľa § 164 OSP a tiež jeho zjavná chyba na s. 8 bola aj predtým bez hlbšieho významu k ostatnej časti odôvodnenia i výroku, preto ústavný súd v konečnom dôsledku vyhodnotil samotnú argumentáciu sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v tejto časti ako nedôvodnú.

21. Ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pretože nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu v tejto veci.

22. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ani tieto jej námietky nemohli byť spôsobilé na prijatie iného rozhodnutia, pretože iba skutočnosť, že rozhodnutie krajského súdu sa obmedzilo len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého prvostupňového rozhodnutia, nemôže byť samo osebe dôvodom na porušenie jej označených práv, keďže krajskému súdu to výslovne umožňuje procesný kódex v § 219 ods. 1 a 2 OSP.

25. Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že mu v intenciách uvedeného zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy (výsluch svedkov, znalecké dokazovanie a iné). Takýto postup by bol nielen v rozpore s jeho už spomínaným postavením, ale popieral by základné zásady ústnosti a bezprostrednosti súdneho konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie skutkového stavu (m. m. I. ÚS 118/2011).

26. Ústavný súd preto nemôže nahrádzať všeobecné súdy pri zisťovaní skutkového stavu vrátane hodnotenia dôkazov, v tomto prípade pri zisťovaní technického stavu vozidla, ale skúma napadnutý rozsudok iba z hľadiska už spomenutých kritérií zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v spojitosti s rozsudkom okresného súdu dostatočným a zrozumiteľným spôsobom vyhodnotil, prečo považoval rozhodnutie okresného súdu za vecne správne, a v nadväznosti na to ho potvrdil. Napadnutý rozsudok okresného súdu obsahuje podľa názoru krajského súdu dostatočné zistenia na záver o zamietnutí jej žaloby. Ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu obsahuje v spojení s napadnutým prvostupňovým rozsudkom dostatok skutkových argumentov podporených aj znaleckými posudkami a právne závery nie sú v logickom rozpore a neavizujú zjavný omyl v aplikácii procesných a hmotnoprávnych predpisov.

27. Bez toho, aby ústavný súd podrobne citoval z rozhodnutia krajského súdu, ktorý sa stotožnil v plnom rozsahu s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu s doplnením ďalších dôvodov na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (s. 3), citujúc jednotlivé odvolacie námietky sťažovateľky (s. 2), je toho názoru, že odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu je síce stručnejšie, ale dané odpovede na jednotlivé podstatné odvolacie námietky sťažovateľky sú jasné, zrozumiteľné a ústavne udržateľné aj s ohľadom na skutkové a právne závery vyslovené v rozhodnutí prvostupňového súdu. Napadnutý

rozsudok

krajského súdu tiež nemožno iba z dôvodu, že krajský súd sa stotožnil s vyhodnotením dôkazov inak, ako to požadovala sťažovateľka, považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.