I. ÚS 189/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra 2015 doručená sťažnosť spoločnosti Bytex Slovensko s. r. o., Čárskeho 509/7, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 74/2015 z 11. augusta 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 11. augusta 2015“).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti v rámci jej odôvodnenia uviedla, že ako žalovaná bola účastníčkou konania vo veci žalobcu o zaplatenie 248,76 € s prísl., ktoré bolo vedené na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 38 C 239/2008 a neskôr na krajskom súde pod sp. zn. 5 Co 74/2015.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 74/2015 z 15. októbra 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 15. októbra 2014“) podanú žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalobca proti rozsudku okresného súdu z 15. októbra 2014 podal odvolanie. Krajský súd listom z 10. júna 2015 vyzval právneho zástupcu žalovanej (sťažovateľky), aby sa k podanému odvolaniu vyjadril v lehote 7 dní od doručenia výzvy. Akceptujúc uvedenú výzvu právny zástupca žalovanej (sťažovateľky) zaslal krajskému súdu stanovisko k podanému odvolaniu žalobcu. Následne krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 74/2015 z 11. augusta 2015 rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu z 15. októbra 2014 potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania nikomu nepriznal.

Navyše je rozsudok krajského súdu z 11. augusta 2015 podľa sťažovateľky aj v logickom rozpore so samotnou skutočnosť, že práve krajský súd ju na zaslanie vyjadrenia k odvolaniu vyzval. Podľa názoru sťažovateľky už len z toho dôvodu, že vyjadrenie k odvolaniu bolo urobené na základe výzvy súdu, ktorú je účastník konania povinný rešpektovať, je možné odvodiť, že takéto vyjadrenie nemôže byť neúčelné a opačný právny názor je ústavne neudržateľný. Uvedené tvrdenie podľa sťažovateľky platí o to viac, že v prípade nedodržania pokynu súdu môže účastníkovi konania súd uložiť poriadkovú pokutu v zmysle § 53 ods. 1 OSP.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na to, že ústavný súd sa už podľa neho identickým prípadom zaoberal vo veci sp. zn. III. ÚS 454/2010, v ktorom konštatoval, že ak všeobecný súd v občianskom súdnom konaní navrhovateľovi nariadi, aby sa vyjadril k odvolaniu odporcu, a tento mu požadované vyjadrenie predloží, ide o súčasť prípravy rozhodnutia vo veci a tento úkon je všeobecný súd povinný zohľadniť pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania.

Vzhľadom na uvedené je podľa názoru sťažovateľky nesporné, že rozsudok krajského súdu z 11. augusta 2015 je ústavnoprávne neudržateľný, pretože odporuje čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že rozsudkom krajského súdu z 11. augusta 2015 došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rozsudok krajského súdu z 11. augusta 2015 v časti, v ktorej náhradu trov konania účastníkom nepriznal, zruší a vec vráti v rozsahu zrušenia krajskému súdu na ďalšie konanie, a zároveň prizná sťažovateľke náhradu trov konania v sume 355,73 €.

Ústavný súd nie je vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej povahy, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010).

Sťažovateľka vo svojej argumentácii poukázala na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 454/2010, v ktorom ústavný súd podľa nej rozhodoval v identickej veci. S uvedeným tvrdením sťažovateľky sa nemožno podľa názoru ústavného súdu stotožniť, keďže vo veci sp. zn. III. ÚS 454/2010 preskúmaval ústavný súd uznesenie všeobecného súdu, ktorým došlo k zastaveniu konania, t. j. skončeniu konania z procesných dôvodov (späťvzatie podaného návrhu navrhovateľom), pričom pri rozhodovaní o trovách konania tento všeobecný súd nesprávne aplikoval § 146 ods. 1 písm. c) OSP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené, ktorý ale, ako ústavný súd konštatoval, možno aplikovať len v prípade, ak neexistujú dôvody (resp. výnimky) na priznanie náhrady trov konania podľa § 146 ods. 2 OSP, k čomu v danom prípade v dôsledku nesprávneho postupu všeobecného súdu nedošlo.

V preskúmavanom prípade sťažovateľky krajský súd rozhodoval v súlade so zásadou ustanovenou v § 142 ods. 1 OSP, podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa ústavného súdu výzva krajského súdu na vyjadrenie k podanému odvolaniu adresovaná účastníkovi konania, ktorý toto odvolanie nepodal, je súčasťou realizácie zásady kontradiktórnosti konania všeobecným súdom a nezakladá automaticky právo vyzvaného účastníka konania na priznanie odmeny za zrealizovaný procesný úkon. Z hľadiska obsahu by účastníkom konania zrealizovaný procesný úkon v prípade požiadavky na priznanie odmeny zaň mal spĺňať požiadavku nevyhnutnosti jeho vynaloženia na účely uplatnenia ústavne zaručeného práva na právnu pomoc (čl. 47 ods. 2 ústavy), t. j. v konaní by mal prispieť relevantnou argumentáciou vo veci, ktorá ešte v predmetnom konaní nebola predložená, resp. ktorú v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia už použil prvostupňový súd.

Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľkou označenými právami, sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľky nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2016