I. ÚS 19/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 19/2016-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. januára 2016 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti KECKA, s. r. o., Okružná 3239, Modra, zastúpenej Advokátskou kanceláriou OLEXOVA VASILISIN s. r. o., Gorkého 6, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Marcel Vasilišin LLM, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 117/2014 zo 4. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti KECKA, s. r. o, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v právnom postavení navrhovateľky v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 1 S 117/2014 bola účastníčkou konania o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. V úvode sťažnosti sťažovateľka, poukazujúc na skutkové okolnosti prípadu, uvádza, že jej Daňový úrad Bratislava (ďalej len „daňový úrad“) rozhodnutím z 11. apríla 2014 doručeným 23. apríla 2014 uložil povinnosť zložiť zábezpeku vo výške 340 000 eur. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie elektronickými prostriedkami 30. apríla 2014 na e-mail daňového úradu, v elektronickej forme a s doplnením podania v listinnej forme poštou doručenou daňovému úradu 2. mája 2015, čo však daňový úrad odmietol s odôvodnením, že hoci bolo odvolanie podané v zákonnej lehote, nebolo podané do elektronickej podateľne podľa § 13 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pretože sťažovateľka ako platca dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) mala zákonnú povinnosť podávať odvolanie výlučne cez portál verejnej správy podľa § 13 ods. 5 daňového poriadku. Ako ďalej sťažovateľka uvádza, podľa názoru daňového úradu tento formálny nedostatok podania nebolo možné žiadnym spôsobom zhojiť tak, ako to je v ostatných konaniach pred orgánmi verenej moci. Predmetné oznámenie č. 9103309/5/1901167/2014/Pešk zo 14. mája 2014 bolo sťažovateľke doručené 19. mája 2014. Daňový úrad s ohľadom na uvedené považoval vydané rozhodnutie č. 9103309/5/1471101/2014 z 11. apríla 2014 za právoplatné a odmietol ho preskúmavať. Hoci sťažovateľka proti uvedenému postupu daňovému úradu doručila e-mailom 13. júna 2014 (a následne 17. júna 2014 v písomnej podobe poštou) sťažnosť, daňový úrad na sťažnosť podľa tvrdení sťažovateľky nereagoval, nijako ju nevybavil a sťažovateľka bola nútená obrátiť sa s ochranou svojich ústavných práv na všeobecný súd. Krajský súd po podaní žaloby zo strany sťažovateľky žalobu proti postupu daňového úradu zamietol ako nedôvodnú, postupujúc podľa § 250v ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a dôvodiac, že v danej veci neboli splnené podmienky definičných znakov nezákonného zásahu. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd navyše nevyhovel jej požiadavke na prerušenie konania a podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie z dôvodu, že v danom prípade nejde o prípad obligatórneho konania o predbežnej otázke, t. j. nejde o súd rozhodujúci v poslednom stupni a nejde ani o posúdenie platnosti práva Európskej únie.

Pre úplnosť dodávame, že ak sťažovateľ (sťažovateľka pravdepodobne mylne uviedla „sťažovateľ“ namiesto „porušiteľ“, pozn.) zamietol žalobu nie z dôvodu, že bola použitá zlá hlava piatej časti OSP, ale že zásah daňového úradu považoval za zákonný, nemožno to z odôvodnenia rozsudku riadne vyčítať, t. j. takýto záver nie je dostatočne odôvodnený. A to aj vzhľadom na množstvo dôvodov, ktoré boli uvedené v žalobe, v ktorých sťažovateľ podával argumenty, ktorými preukazoval nezákonnosť zásahu daňového úradu.».

5. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a následne vydal tento nález: „1. Krajský súd v Bratislava rozsudkom sp. zn. 1 S 117/2014 zo dňa 04.12.2014 porušil právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu sp. zn. 1 S 117/2014 zo dňa 04.12.2014 a vracia vec Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. 3. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,43 eur, ktorú je porušovateľ povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu č. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

. sa návrhom, doručeným Krajskému súdu v Bratislave dňa 13.06.2014, domáhala, aby súd po vykonanom dokazovaní zakázal odporcovi odmietať alebo inak považovať za nepodané podania, vykonané v daňovom konaní elektronicky e- mailom a doplnené v listinnej forme poštou podľa ustanovenia § 13 ods. 6 DP, a aby súd prikázal odporcovi prijať podanie navrhovateľa v daňovom konaní zo dňa 30.04.2014, označené ako odvolanie voči rozhodnutiu zo dňa 11.04.2014 ako účinné.

Súčasne sa domáhala náhrady trov konania. . . . Krajský súd v Bratislave postupoval v predmetnej právnej veci sp. zn. 1 S 117/2014 podľa ustanovenia § 250v ods. 4 OSP a návrh zamietol s tým, že navrhovateľovi nebola náhrada trov konania priznaná podľa ustanovenia § 250v ods. 5 OSP.

podáva. . . . Z obsahu spisu je nesporné, že navrhovateľ nepodal odvolanie riadne a včas v zmysle ustanovenia § 13 ods. 5 DP, v dôsledku čoho mu odporca listom oznámil, že toto jeho podanie považuje za nepodané, resp. že ho odmieta. Vyššie uvedený postup sa nemôže posúdiť ako nezákonný zásah v intenciách ustanovenia § 250v OSP, nakoľko odporca vo veci postupoval v zmysle platnej legislatívy, a preto Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že v danej veci neboli splnené podmienky definičných zákonov nezákonného zásahu, na základe skutočnosti ktorej, postupujúc podľa ustanovenia § 250v ods. 4 OSP návrh ako nedôvodný zamietol.

7. Daňový úrad podaním doručeným ústavnému súdu 7. apríla 2015 zaujal na žiadosť ústavného súdu stanovisko k predmetnej ústavnej sťažnosti a predložil kompletný spisový materiál konania, v rámci ktorého došlo k vydaniu rozhodnutia č. 9103309/5/1471101/2014 z 11. apríla 2014. K sťažnostným námietkam sťažovateľky týkajúcim sa postupu daňového úradu zaujal daňový úrad toto stanovisko: «.

. . . . . od 1.1.2014 sú daňové subjekty, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 14 ods. 1 DP povinné komunikovať elektronicky. Táto nová povinnosť sa vzťahuje na všetky podania, ktoré budú tieto subjekty doručovať finančnej správe elektronickými prostriedkami podľa ustanovenia § 13 ods. 5 DP, žalobca je povinný v zmysle uvedeného všetky daňové podania podávať správcovi dane len elektronickými prostriedkami prostredníctvom elektronickej podateľne alebo prostredníctvom elektronickej podateľne ústredného portálu verejnej správy a musí byť podpísané zaručeným elektronickým podpisom (ďalej len „ZEP“) osoby, ktorá ho podáva. . . .

Pokiaľ má daňový subjekt povinnosť doručovať podania elektronicky, potom je daňový subjekt povinný odvolanie doručovať elektronickými prostriedkami. Nie je možné, aby daňový subjekt písomné odvolanie odovzdal na doručenie poskytovateľovi poštových služieb, resp. do podateľne u správcu dane. DP nevylučuje, aby daňový subjekt odvolanie podal ústne do zápisnice u správcu dane, ktorého rozhodnutie je odvolaním napadnuté. Keďže pri spoločnosti nastal prípad, že napriek jej povinnosti doručovať podania (odvolania) elektronicky v zmysle § 14 DP ich doručila v listinnej forme, nakoľko si nesprávne vysvetlila pojem uvedený v poučení rozhodnutia. Z tohto dôvodu Daňový úrad Bratislava odvolanie spoločnosti nepovažoval za podanie, ktoré zakladá právne účinky.

Z tohto dôvodu sa odvolanie, ktoré spoločnosť podala v listinnej forme, považuje za nepodané. O tom akou formou je potrebné podávať podania finančnej správe, majú mať vedomosť tie subjekty, ktorých sa ustanovenie § 14 ods. 1 DP týka. . . .

Pri analýze postupu spoločnosti pri prihlasovaní sa do elektronickej podateľne (priložený opis obrazoviek k notárskej zápisnici) môže Daňový úrad Bratislava konštatovať, že spoločnosť nepostupovala správne a namiesto prihlásenia sa do svojho jedinečného pracovného prostredia daňového subjektu prostredníctvom hesla po výbere typu autentifikácie blúdil po stránke finančnej správy bez autentifikácie. Prihlásenie sa do prostredia daňového subjektu je absolútne prvá, neprehliadnuteľná, červeným označená ponuka na stránke finančnej správy. Spoločnosť sa preukázateľne neprihlásila do svojho jedinečného prostredia a bez zadania identifikátora a hesla sa pokúšala nájsť cestu do elektronickej podateľne. Spoločnosť v súčasnosti účinne (elektronicky do elektronickej podateľne) podáva akékoľvek podania, ktoré smerujú voči Daňovému úradu Bratislava, bez výhrad. Z uvedeného je zrejmé, že spoločnosť v čase podania predmetného odvolania podcenila právny a technický rámec, ktorý pojednával o elektronickom doručovaní podaní v zmysle príslušných ust. daňového poriadku.»

9. Následne podaním doručeným ústavnému súdu 20. júla 2015 sťažovateľka v reakcii na vyjadrenie krajského súdu, ako i stanovisko daňového úradu, ktoré jej boli zaslané zo strany ústavného súdu na vedomie, zdôraznila, že tak krajský súd, ako aj daňový úrad „... len opakujú argumenty, na ktoré sťažovateľ v sťažnosti nadväzoval. Nevyjadrili sa ani k jednému z týchto bodov, takže ich vyjadrenia sú vo veci úplne bez významu. Napríklad obaja nezmyselne opakujú argument o blúdení na stránke, hoci bolo zdôraznené, že išlo o postup presne podľa pravidiel na ktorých sami stavajú. Argumenty sťažovateľa boli porušovateľovi viackrát opakované, zhrnuté a zdôraznené. Pokračujúci účelový prístup a nesúvisiace odpovede si nevieme vysvetliť inak, než len definitívne odmietnutie dodržania ústavných práv sťažovateľa. Sťažovateľ osobitne zdôrazňuje najmä dôvod č. 2 sťažnosti. Podľa nás je dostatočne zjavné, že neprimeranými formálnymi prekážkami pri uplatňovaní práv vyplývajúcich z podnikania (akými je aj odmietnutie odvolania v dôležitej daňovej veci) je obmedzená sloboda podnikania. Keďže sloboda podnikania je upravená predpismi, ktorými je SR priamo viazaná, rozhodnutie bez ich preskúmania je bez ďalšieho arbitrárne. Nemožno obísť ani fakt, že odmietnutie položenia prejudiciálnej otázky porušovateľ ani nijak nezdôvodnil. Vzhľadom na uvedené navrhujeme vyjadrenia porušovateľa a žalovaného prijať ako irelevantné a rozhodnúť podľa petitu sťažnosti.“.

II.

10. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, a k namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

13. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

18. Ústavný súd v kontexte sťažnostnej námietky sťažovateľky týkajúcej sa odmietnutia predloženia prejudiciálnej otázky zo strany krajského súdu s poukazom na dikciu ustanovenia § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde (berúc do úvahy viazanosť ústavného súdu návrhom sťažovateľky na začatie konania, ktorá bola v tomto prípade zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom) konštatuje, že otázka návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP bola predmetom rozhodovania krajského súdu uznesením č. k. 1 S 117/2014-63 z 22. októbra 2014, ktoré však sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti (tak, ako i v samotnej ústavnej sťažnosti) nenapadla. Krajský súd uznesením č. k. 1 S 117/2014-63 z 22. októbra 2014 návrh sťažovateľky (v konaní o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy vedenom pod sp. zn. 1 S 117/2014) na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP z 1. októbra 2014 zamietol z dôvodu, že neboli splnené zákonné podmienky pre navrhované prerušenie konania.

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľka špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tým subjektom, ktoré označili za porušovateľov svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

20. Sťažnostné námietky sťažovateľky sa v tomto smere sústreďujú na tvrdený nesprávny výklad a aplikáciu ustanovenia § 250v OSP zo strany krajského súdu. Sťažovateľka sa totiž domnievala, že v prípade neakceptovania podaného odvolania zo strany sťažovateľky daňovým úradom voči rozhodnutiu daňového úradu o určení zábezpeky na daň z pridanej hodnoty vo výške 340 000 eur na obdobie 12 mesiacov (bod 2) musí predsa existovať možnosť obrátiť sa na všeobecný súd v rámci inštitútu správneho súdnictva. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol, že «... účelom konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy je poskytnutie súdnej ochrany fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím a tento trvá. Súdne konanie je zárukou, že súd uložením povinnosti odporcu nepokračovať v porušení práva navrhovateľa a v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom, vytvorí reálny predpoklad na eliminovanie nezákonného stavu, ktorý vznikol protiprávnym konaním, prípadne aj nekonaním orgánu verejnej správy. Konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy predstavuje subsidiárnu formu súdnej ochrany v správnom súdnictve, ktorú možno aplikovať iba v prípade, ak iná právna možnosť ochrany chýba. Občiansky súdny poriadok v ust. § 250v pojem „zásah“ nedefinuje, jeho definíciu neobsahuje ani iný zákon. Z citovaného ustanovenia však vyplýva, že ide o súdnu ochranu pred faktickými nezákonnými zásahmi orgánov verejnej moci, ktoré nie je možné považovať za rozhodnutia alebo individuálne akty. Judikatúra považuje taký zásah za nezákonný, resp. v širšom zmysle protiprávny útok orgánov verejnej moci proti subjektívnym verejným právam fyzickej alebo právnickej osoby spočívajúcich v postupoch orgánov verejnej správy alebo v činnosti, úkone, pokyne, prípadne nečinnosti. Musí ísť o priamy zásah do subjektívnych verejných práv, napríklad porušenia práva na život, práva na osobnú slobodu, práva na ochranu vlastníctva a podobne. Takýto zásah orgánu verejnej správy, súd nemôže zrušiť, môže však správnemu orgánu zakázať, aby v porušovaní dotknutého práva pokračoval a ak je to možné správnemu orgánu prikázať, aby obnovil stav pred zásahom. Súd v preskúmavanej veci prioritne posúdil, či došlo k naplneniu jednotlivých znakov, ktorými je nezákonný zásah vymedzený vo vyššie citovanom ustanovení § 250v OSP, teda či ide o návrh, v ktorom právnická osoba (navrhovateľ) mohol byť ukrátený na svojich právach, resp. právom chránených záujmoch, či ide o nezákonný zásah orgánu verejnej správy, či tento zásah nie je rozhodnutím, Či tento zásah bol zameraný priamo proti právnickej osobe, či dôsledky trvajú, resp. či hrozí ich opakovanie a či navrhovateľ vyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis a či návrh bol podaný v zákonnej lehote. Z citovaného ustanovenia vyplýva aj negatívne vymedzenie a síce, že návrh nie je úspešný, ak sa navrhovateľ domáha iba určovacieho výroku, že zásah je alebo bol nezákonný.

Na základe týchto skutočností Daňový úrad Bratislava rozhodol, že žiadateľovi (navrhovateľovi) rozhodnutím zo dňa 11.4.2014 uložil navrhovateľovi povinnosť uhradiť 340 000 eur ako zábezpeku na DPH. Dňa 30.4.2014 navrhovateľ voči tomuto rozhodnutiu podal odvolanie. Toto odvolanie bolo podané na pošte v papierovej forme a súčasne aj e-mailom na adresu odporcu: duba-ba.kontakt. Oznámením zo dňa 14.5.2014 č. 9103309/5/1901167/2014 bolo navrhovateľovi oznámené, že jeho odvolanie zo dňa 30.4.2014 proti rozhodnutiu zo dňa 11.4.2014 o vydaní rozhodnutia o uložení zábezpeky, sa považuje za nepodané, nakoľko v zmysle § 14 DP je tento povinný od 1.1.2014 doručovať všetky podania výlučne elektronicky do elektronickej podateľne. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že postup navrhovateľa pri podávaní odvolania nebol správny, keď tento namiesto prihlásenia sa do svojho jedinečného pracovného prostredia daňového subjektu prostredníctvom hesla po výbere typu autentifikácie blúdil po stránke finančnej správy bez autentifikácie. Prihlásenie sa do prostredia daňového subjektu je ponuka na stránke finančnej správy, do ktorej sa navrhovateľ preukázateľne neprihlásil a tak bez zadania identifikátora a hesla nemohol podať odvolanie v elektronickej forme relevantným (účinným) spôsobom. Na tomto skutkovom základe mu odporca predmetným oznámením zo dňa 19.5.2014 oznámil, že takto podané odvolanie považuje žalovaný za nepodané, t. j. že ho odmieta, nakoľko toto podanie nebolo podané do elektronickej podateľne podľa § 13 ods. 5 DP, podľa ktorého podanie urobené elektronickými prostriedkami sa podáva prostredníctvom elektronickej podateľne podľa § 33 ods. 2 alebo prostredníctvom elektronickej podateľne ústredného portálu verejnej správy a musí byť podpísané zaručeným elektronickým podpisom osoby, ktorá ho podáva. Z vyššie citovaných ustanovení podľa názoru súdu nesporne vyplýva, akou formou, resp. spôsobom umožňuje daňový poriadok podávanie odvolaní vo forme elektronických prostriedkov. Z obsahu spisu je nesporné, že navrhovateľ nepodal odvolanie riadne a včas v zmysle ust. § 13 ods. 5 DP, v dôsledku čoho mu odporca listom oznámil, že toto jeho podanie považuje za nepodané, resp. že ho odmieta. Vyššie uvedený postup súd nemohol posúdiť ako nezákonný zásah v intenciách ust. § 250v OSP.

23. V napadnutom rozhodnutí krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva na súdnu ochranu sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je vnútorne logické, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie (skutkové a právne) rozsudku (§ 157 ods. 2 OSP), nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd návrh sťažovateľky zamietol.

24. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľky s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 839/2015 zo 17. decembra 2015, v rámci ktorého ústavný súd skutkovo temer identickú ústavnú sťažnosť sťažovateľky proti skutkovo obdobnému napadnutému rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 6 S 118/2014 z 5. júla 2015 (vo veci návrhu navrhovateľky  sťažovateľky  na poskytnutie ochrany pred nezákonným zásahom odporcu  daňového úradu) rovnako odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

27. Ústavný súd v závere poznamenáva, že v zmysle ustanovenia § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje. Hoci splnomocnenie doručené sťažovateľkou spolu s ústavnou sťažnosťou vykazovalo vadu neurčitosti, pretože v ňom nebolo vymedzené, akej veci sa (v konaní pred ústavným súdom) týka, ústavný súd vzhľadom na iný dôvod odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil pri svojom ďalšom postupe od odstraňovania tohto nedostatku náležitostí. Pozornosti ústavného súdu rovnako neušlo, že v doručenom splnomocnení bol pravdepodobne mylne uvedený dátum udelenia plnej moci zo strany sťažovateľky jej splnomocnenému zástupcovi dňa „02.08.2015“, čo by „časovo“ predchádzalo nielen dátumu, kedy bola ústavná sťažnosť spísaná (t. j. 10. februára 2015), ale i samotnému dátumu doručenia sťažnosti ústavnému súdu (t. j. 12. februára 2015). Rovnako sa udelené splnomocnenie týkalo len „... zastupovania splnomocniteľa pred Ústavným súdom SR... vo veci porušovania práva na súdnu a inú právnu ochranu...“, t. j. týkalo sa „len“ čl. 46 ústavy, a nie aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý bol v petite sťažnosti (bod 5) napadnutý.