I. ÚS 192/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 192/2016-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 10/20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 To 12/2015 zo 14. mája 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 57/2015 z 23. septembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Krajský súd rozsudok okresného súdu z 20. júna 2013 na základe odvolania podaného prokurátorom v celom rozsahu zrušil uznesením sp. zn. 2 To 34/2013 z 21. novembra 2013 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho uznesenia z 21. novembra 2013 krajský súd predovšetkým poukázal na skutočnosť, že aj keď neexistuje žiadny priamy dôkaz o vine sťažovateľa, existuje rad nepriamych dôkazov, ktoré nasvedčujú tomu, že skutok spáchal on, pričom zdôraznil, že svedkyne, ktoré mali byť prítomné pri páchaní skutku, spoznali sťažovateľa ako človeka, ktorý sa nachádzal na mieste skutku.

Okresný súd svojím rozsudkom sp. zn. 33 T 8/2013 z 10. februára 2014 (ďalej len „rozsudok z 10. februára 2014“) uznal sťažovateľa za vinného zo skutku uvedeného v obžalobe prokurátora a uložil mu nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 8 mesiacov a uložil mu povinnosť nahradiť poškodenej škodu. Sťažovateľ proti rozsudku okresného súdu z 10. februára 2014 podal odvolanie, v ktorom okrem iného poukázal na to, že dôkazy, na základe ktorých ho okresný súd uznal vinným zo žalovaného skutku, boli získané nezákonným spôsobom, pričom osobitne zdôraznil, že týmito dôkazmi získanými v rozpore so zákonom boli rekognície vykonané so svedkyňami v prípravnom konaní 28. mája 2012.

Krajský súd uznesením sp. zn. 2 To 27/2014 zo 17. júla 2014 odvolanie sťažovateľa zamietol, pričom v odôvodnení tohto uznesenia poukázal na výpoveď svedkýň, ktoré vypovedali, že pri taške, v ktorej sa mal nachádzať notebook, boli len ony a sťažovateľ s ďalšou nestotožnenou osobou.

Sťažovateľ proti uzneseniu krajského súdu zo 17. júla 2014 podal dovolanie najvyššiemu súdu, v ktorom okrem iného opätovne poukázal na nezákonnosť dôkazov – rekognícií, na ktorých bol založený odsudzujúci rozsudok okresného súdu z 10. februára 2014.

Najvyšší súd uznesením z 23. septembra 2015 odmietol dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, pričom ako odpoveď na jeho dovolacie námietky uviedol, že „Krajský súd uznesením o zamietnutí odvolania zrozumiteľne vysvetlil, že pri hodnotení dôkazov neprihliadol na výsledky rekognícií“. Uznesenie najvyššieho súdu z 23. septembra 2015 bolo sťažovateľovi doručené 22. októbra 2015 a jeho právnej zástupkyni 26. októbra 2015.

Sťažovateľ je presvedčený o tom, že uznesením krajského súdu zo 14. mája 2015 a konaním, ktoré mu predchádzalo, bolo porušené jeho základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo byť považovaný za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru.

Z rozsudku najvyššieho súdu z 24. februára 2015 podľa sťažovateľa nepochybne vyplýva, že v predmetnom konaní boli vykonané rekognície v rozpore s § 126 ods. 1 a 2 Trestného poriadku, a pretože na takto nezákonných spôsobom vykonaných dôkazoch krajský súd založil svoje rozhodnutie, najvyšší súd uznesenie krajského súdu zo 17. júla 2014 zrušil. Krajský súd bol právnym názorom vysloveným v rozsudku z 24. februára 2015 podľa § 391 ods. 1 Trestného poriadku viazaný, čo podľa sťažovateľa znamená, že na rekogníciu a ani závery z nej vyplývajúce pri svojom rozhodovaní v tejto veci nemal ďalej prihliadať.

Napriek uvedenému podľa sťažovateľa krajský súd v uznesení zo 14. mája 2015 len formálne skonštatoval nemožnosť prizerať na dôkaz rekognície, avšak záver o vine sťažovateľa založil práve na výpovedi svedkýň a , ktoré reprodukoval tak, že uvedené svedkyne videli zdržiavať sa pri taške s notebookom práve sťažovateľa s ďalšou nestotožnenou osobou a „bol to práve obžalovaný, ktorý po predchádzajúcej otázke, či môže prehodiť kabát cez kreslo, tento prehodil aj cez tašku, v ktorej mal notebook“, pričom tieto výpovede krajský súd spája ďalej s výpoveďou svedkyne, ktorá síce v mieste, kde sa nachádzal notebook, nebola, ale na úplne inom mieste fakulty počas dňa otvorených dverí sťažovateľa videla s notebookom.

Sťažovateľ bol napadnutým uznesením krajského súdu zo 14. mája 2015, ktorý zamietol jeho odvolanie, právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody, teda na najprísnejší trest, ktorý Trestný zákon umožňuje uložiť. Zákonnosť postupu všetkých orgánov činných v trestnom konaní, ktorá je prejavom základného práva zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru, je v ustanoveniach Trestného poriadku zdôraznená ustanoveniami, ktoré umožňujú urobiť záver o vine len na základe zákonného postupu, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je zákonnosť vykonávania dôkazov.

Podľa názoru sťažovateľa je nesporné, že v jeho veci zásada zákonnosti nebola uznesením krajského súdu zo 14. mája 2015 dodržaná, čím krajský súd zasiahol do jeho ním označených práv.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením krajského súdu zo 14. mája 2015 a uznesením najvyššieho súdu z 23. septembra 2015. K porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci v rámci vykonaného dokazovania rozhodovali na základe dôkazu (rekognície), ktorý bol vykonaný nezákonným spôsobom a navyše relevantný pre rozhodnutie o uznaní jeho viny.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu z 23. septembra 2015

konania nad rámec návrhu – dovolania, čo by znamenalo prekročenie právomoci vyplývajúce mu zo zákona (§ 385 Tr. por.) a Ústavy Slovenskej republiky (čl. 2 ods. 2). Z uvedeného je preto potrebné vyvodiť, a to aj s ohľadom na povahu dovolacieho konania, ktoré je, ako návrhové konanie, vždy podmienené návrhom oprávnenej osoby znalej práva - minister spravodlivostí, generálny prokurátor, obhajca, že najvyšší súd je viazaný podaným návrhom do takej miery, že v rámci prieskumu dodržiavania zákonnosti nemôže ísť nad rámec návrhu a tam špecifikovaných dôvodov dovolania (§ 385 Tr. por.). Preto najvyšší súd podrobil prieskumu vecné argumenty dovolateľa zodpovedajúce dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 Tr. por. bez hlbšieho prieskumu tých argumentov,

. . svoje rozhodnutie o zamietnutí môjho odvolania založil práve na týchto nezákonne vykonaných dôkazoch“. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom.

opravného prostriedku. Z uvedeného potom logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. len vtedy, ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného.

Rumunsku, rozs. č. 36110/03 z 2.2.2010, Emen p. Turecku, rozs. č. 25585/02 z 26.1.20103 Van Mechelen a ďalší p. Holansku, Visser p. Holandsku, rozs. č. 26668/95 zo 14.2.2002, Al - Khawaja a Tahery p. Spojenému kráľovstvu, rozs. č. 26766/2005 a č. 22228/06 z 15.12.2011 a ďalšie).

usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Ak dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania najvyšší súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov.

Jej výsluch bol vykonaný zákonným spôsobom bez akéhokoľvek procesného pochybenia. S ohľadom na rozhodnutie najvyššieho súdu, sp. zn. 2 Tdo/1/2015, pri hodnotení jej výpovede nebolo možné prihliadať len na tú časť, kde sa vyjadrovala k priebehu rekognície. Svedkyňa bola vypočutá na hlavnom pojednávaní vykonanom 15. apríla 2013 (č. l. 153 - 155), pričom na výkon tohto procesného úkonu sa vzťahuje všetko vyššie uvedené ako pri svedkyni . Krajský súd uznesením o zamietnutí odvolania obvineného zrozumiteľne vysvetlil, že pri hodnotení dôkazov neprihliadol na výsledky rekognícií: „Krajský súd je však toho názoru, že aj bez dôkazu rekognície v predmetnej trestnej veci bolo zabezpečených dostatok nepriamych dôkazov, ktoré jednoznačne preukazujú, že skutok spáchal obžalovaný“, (strana 6 uznesenia krajského súdu). Spôsob hodnotenia dôkazov vykonaných zákonným spôsobom súdmi nižších stupňov nemôže najvyšší súd v rámci dovolacieho konania iniciovaného obvineným prehodnocovať ani spochybňovať, pretože by tak neprípustným spôsobom zasahoval do výlučnej

Neporušil ani ust. § 119 ods. 2 Tr. por., podľa ktorého za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného

Z uvedeného je zrejmé, že v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa založenia rozhodnutia na nezákonne vykonanom dôkaze (rekognícii), resp. na jej záveroch, najvyšší súd poukázal konkrétne na v predmetnom konaní vykonané a z hľadiska jeho skutkových záverov relevantné ďalšie dôkazy, ktoré podľa neho tvoria logickú reťaz dôkazov s dostatočnou preukaznou silou na podloženie záveru o vine sťažovateľa, t. j. krajský súd pri hodnotení rozsahu a relevantnosti jednotlivých zákonne vykonaných dôkazov neprekročil medze stanovené zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že samotný rozsah dokazovania určuje v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov súd rozhodujúci vo veci samej, resp. o obžalobe, ktorý je ako jediný v predmetnom konaní oprávnený posúdiť význam jednotlivých vykonaných dôkazov v rámci obsahového kontextu posúdením množstva, kvality a závažnosti dôkazov, ktoré už boli v danej veci vykonané. V danom prípade sa možno podľa ústavného súdu plne stotožniť taktiež s argumentáciou najvyššieho súdu, v ktorej poukázal na to, že v rámci svojej právomoci nie je oprávnený spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. Odôvodnenie uznesenia z 23. septembra 2015 vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd za plne ústavne akceptovateľné.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu zo 14. mája 2015

Sťažovateľ namietal, že k porušeniu ním označených práv došlo aj uznesením zo 14. mája 2015, ktorým krajský súd zamietol ním podané odvolanie.

Ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu zo 14. mája 2015, v rámci ktorého krajský súd v podstatnom vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa uviedol: „Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, odvolania obžalovaného ako aj dôkazov, ktoré boli vykonané v štádiu prípravného konania a na hlavnom pojednávaní dospel k záveru, že okresný súd na zistenie skutkového stavu vykonal všetky dôkazy tak, ako to má na mysli ustanovenie § 2 ods. 10 Tr. por., avšak dôkaz rekognície – opoznania obžalovaného prostredníctvom fotografií nebol vykonaný v súlade so zákonom tak, ako je to zrejmé z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo 1/2015 zo dňa 24. 02. 2015. Krajský súd je však toho názoru, že aj bez dôkazu rekognície v predmetnej trestnej veci bol zabezpečený dostatok nepriamych dôkazov, ktoré jednoznačne preukazujú, že skutok spáchal obžalovaný. Z výpovedí svedkýň a je zrejmé, že pri taške, ktorá sa nachádzala na kresle neďaleko kníhkupectva , boli iba tieto dve svedkyne a následne obžalovaný spolu s nestotožnenou osobou. Bol to práve obžalovaný, ktorý po predchádzajúcej otázke, či môže prehodiť kabát cez kreslo, tento prehodil aj cez tašku, v ktorej bol notebook. V tomto kabáte neskôr niečo hľadal a následne s nestotožnenou osobou spred kníhkupectva odišiel. Ďalej z výpovede svedkyne je zrejmé, že táto bezprostredne pred krádežou notebooku videla obžalovaného v priestoroch fakulty, kde sa divila, čo tento na fakulte robí, nakoľko sa jednalo o jej bývalého spolužiaka zo základnej školy, ktorý mal obrovské problémy s prospechom a správaním, a preto sa zarazila, ako môže takýto človek študovať na fakulte. Asi po 15 minútach ho opätovne videla v spoločnosti toho istého muža ako predtým, pričom však videla, že drží v ruke notebook, ktorý pri prvom stretnutí nemal. Za takejto dôkaznej situácie jednoznačne podľa názoru krajského súdu je zrejmé, že predmetný notebook musel odcudziť obžalovaný spolu s nestotožnenou osobou, pričom krajský súd poukazuje aj na osobu obžalovaného, ktorý bol opakovane odsúdený pre trestné činy krádeže a jedná sa o špeciálneho recidivistu. Správne preto postupoval okresný súd, keď uznal obžalovaného za vinného zo žalovaného skutku a v súlade so zákonom kvalifikoval konanie obžalovaného ako prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zák. nakoľko obžalovaný prisvojil si cudziu vec tým, že sa jej zmocnil. Pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu aj krajský súd poukazuje na zistenia okresného súdu, na odpis registra trestov a hodnotenie, pričom je toho názoru, že uložený trest odňatia slobody v trvaní 8 mesiacov na dolnej hranici trestnej sadzby je neprimerane mierny. Je potrebné poukázať na odpis registra trestov a na tú skutočnosť, že obžalovaný je špeciálnym recidivistom. Avšak vzhľadom na nedostatok odvolania okresného prokurátora, krajský súd nemohol napraviť pochybenie okresného súdu pri rozhodovaní o treste, jeho druhu a jeho výmery. Rozhodnutie okresného súdu o zaradení obžalovaného pre výkon uloženého trestu do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia v zmysle ustanovenia § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. je v súlade so zákonom, nakoľko obžalovaný v posledných 10-tich rokoch pred spáchaním tohto skutku bol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za iný úmyselný trestný čin.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2016