I. ÚS 193/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 193/2026-24

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , právne zastúpenej TOKÁR advokátska kancelária, s. r. o., Sídlisko Jas 936/5, Galanta, proti postupu Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 19C/9/2020 takto

rozhodol:

1. Sťažovateľka označená v záhlaví tohto rozhodnutia sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 2. februára 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19C/9/2020. Sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti žiada, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie 5 000 eur, ako aj náhradu trov konania. 2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou 5. augusta 2015 okresnému súdu domáhala proti žalovanému KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance group, náhrady škody z titulu bolestného v sume 3 482,50 eur a náhrady nákladov spojených s liečením v sume 775,14 eur. Podaním z 15. marca 2020 sťažovateľka žalobu rozšírila tak, že sa domáha zaplatenia sumy 3 482,50 eur z titulu bolestného, sumy 261,54 eur z titulu náhrady nákladov spojených s liečením, sumy 153,60 eur z titulu vecnej škody, sumy 664,11 eur z titulu straty na zárobku počas práceneschopnosti. 3. Uznesením z 8. apríla 2021 okresný súd spojil na spoločné konanie konania vedené okresným súdom pod sp. zn. 19C/9/2020 a sp. zn. 11C/12/2021. 4. Uznesením vyhláseným na pojednávaní 25. apríla 2022 okresný súd napadnuté konanie prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 9T/52/2019. Po právoplatnom skončení (trestného) konania súd nariadil pojednávanie na 9. apríl 2025, na ktorom vyhlásil, že pokračuje v prerušenom konaní. Pojednávanie odročil na účely rozhodnutia o procesných návrhoch a prípravy oboznámenia strán sporu so spornými a s nespornými skutočnosťami a predbežným právnym posúdením. 5. Dňa 26. mája 2025 okresný súd rozhodol o zmene žaloby, oznámil rozsudok z trestného konania a pojednávanie odročil na neurčito na účely predloženia znaleckého posudku žalovaným. Žalovaný nepredložil znalecký posudok ani odborné vyjadrenie, ale sťažovateľke čiastočne plnil. 6. Na pojednávaní 1. decembra 2025 sťažovateľka v časti plnenia žalovaným vzala späť žalobu. Pojednávanie okresný súd odročil na 28. január 2026 na účely vyžiadania súhlasu so späťvzatím žaloby v jej časti. 7. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a uznesením č. k. I. ÚS 193/2026-11 z 26. marca 2026 ju v celom rozsahu prijal na ďalšie konanie podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

8. Podstatou argumentácie sťažovateľky je námietka, že okresný súd konal v napadnutom konaní neefektívne a nesprávne, osobitne keď bez toho, aby na to boli dané dôvody, prerušil napadnuté konanie. Okresný súd týmto postupom porušil označené práva sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru. 9.

10. Sťažovateľka bola od podania žaloby aktívna pri uplatňovaní a bránení svojich práv, včas predložila a navrhla všetky relevantné dôkazy a nijako sa na predĺžení konania nepodieľala. 11. Postup okresného súdu v napadnutom konaní podľa nej vykazuje zbytočné prieťahy.

Rozhodujúce otázky pri posudzovaní náhrady škody v civilnom procese si môže súd prvej inštancie vyriešiť aj sám. Za danej procesnej situácie bolo prerušenie konania do právoplatného skončenia trestného konania spomedzi iných možných opatrení (vyriešenie predbežnej otázky) najzdĺhavejším opatrením, keďže ochrana práv strán sporu sa reálne mohla napĺňať až po právoplatnom skončení trestného konania. Navyše výsledky trestného konania nie sú jedinou možnosťou, ako dospieť k záveru, či je nárok sťažovateľky dôvodný. Stranám nemožno v napadnutom sporovom konaní uprieť možnosť uplatniť práva procesného útoku a procesnej obrany nezávisle od trestného konania vrátane možnosti v civilnom spore preukazovať mieru zodpovednosti na vzniknutej škode. Prerušenie napadnutého konania bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania (čl. 17 CSP).

Navyše žalovaný nie je a ani nemôže byť stranou tohto trestného konania a nie sú mu priznané procesné práva. V civilnom konaní na druhej strane súd z vykonaných dôkazov zisťuje, či sú dané (preukázané) predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu. Sťažovateľka v napadnutom konaní nepreukazuje trestnú zodpovednosť obžalovaného (vodiča), ale preukazuje zodpovednosť za škodu žalovaného, ktorú nepreukazuje podaním obžaloby ani právoplatným rozsudkom v trestnom konaní, ale naplnením predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, ku ktorých preukázaniu dokazovanie v trestnom konaní vôbec nesmeruje. Napokon nie je vylúčený záver okresného súdu v napadnutom konaní o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku napriek oslobodzujúcemu rozsudku v trestnej veci, ktorým súd v civilnom sporovom konaní nie je viazaný. V civilnom sporovom konaní sa vykonáva samostatné dokazovanie za použitia prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany a od trestného konania odlišných subjektov, čo s ohľadom na zodpovednosť strany za výsledok konania môže viesť k úplne odlišným skutkovým a právnym záverom súdu v civilnom a trestnom konaní. Žalovaný má možnosť v napadnutom konaní použiť všetky prostriedky procesnej obrany

14. Sťažovateľka dôvodí, že žalovaný musí jej prípadnú spoluzodpovednosť vo veci náhrady škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla tvrdiť a preukázať. Toto právo v civilnom sporovom konaní jej nemožno uprieť ani v prípade právoplatného odsudzujúceho rozsudku obžalovaného (vodiča). Obdobne súd v civilnom sporovom konaní nemôže sťažovateľke uprieť právo uplatnením prostriedkov procesného útoku preukázať dôvodnosť podanej žaloby, a to bez ohľadu na výsledok trestného konania a prípadný oslobodzujúci rozsudok. Za takýchto procesných súvislostí je potom niekoľkoročné prerušenie civilného sporu z dôvodu vyčkávania na rozhodnutie v trestnom konaní, ktoré nemá priamu relevanciu na žalobou uplatnený nárok, neúčelné, nehospodárne a spôsobuje zbytočné prieťahy v konaní.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodňuje celkovou dĺžkou konania „takmer 6 rokov“ a povahou žalovaného nároku (nárok na náhradu škody).

9T/52/2019. Proti uzneseniu o prerušení konania podala sťažovateľka odvolanie. V období od 17. júna 2022 do 10. augusta 2022 okresný súd doručoval odvolanie a vyjadrenia k odvolaniu a 20. septembra 2022 predložil vec Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie o odvolaní.

23. Okresný súd nariadil 11. februára 2025 pojednávanie na 9. apríl 2025, ktoré odročil na 26. máj 2025 na účely rozhodnutia o procesných návrhoch a prípravy oboznámenia strán sporu so stanoviskom súdu podľa § 181 ods. 2 CSP. Uznesením z 23. apríla 2025 okresný súd rozhodol o zmene žaloby – rozšírením o nový nárok (strata na zárobku počas práceneschopnosti).

25. Okresný súd nariadil 24. septembra 2025 pojednávanie na 1. december 2025, ktoré odročil bez prejednania veci. Sťažovateľka na pojednávaní vzala žalobu čiastočne späť (čo sa týka nároku na bolestné). Okresný súd pojednávanie odročil na 28. január 2026 na účely zistenia stanoviska žalovaného (neprítomného na pojednávaní) k čiastočnému späťvzatiu. Na pojednávaní 28. januára 2026 okresný súd vyhlásil rozsudok, expedoval ho 30. marca 2026 (26. februára 2026 predseda okresného súdu vyhovel žiadosti o predĺženie lehoty na vyhotovenie rozsudku do 30. marca 2026).

27. Sťažovateľka opakovane rozširovala žalobu, resp. čiastočne vzala späť žalobu. Podaním doručeným 25. mája 2020 zobrala žalobu čiastočne späť v časti nároku na zaplatenie liečebných nákladov (stomatologické výkony vo výške 360 eur). Následne zobrala žalobu čiastočne späť v časti nároku na zaplatenie liečebných nákladov (liečivá vo výške 32,95 eur).

28. Okresný súd po právnej stránke riešil otázku spoluzavinenia sťažovateľky ako poškodenej na vzniku dopravnej nehody a jeho rozsah a musel sa vysporiadať s námietkami premlčania žalovaného proti uplatnenému úroku z omeškania, ako i proti uplatnenému nároku na náhradu straty na zárobku počas práceneschopnosti. 29. Čo sa týka námietky o neefektívnosti prerušenia konania, je relevantné, že sťažovateľka proti uzneseniu o prerušení konania podala odvolanie, ktoré odvolací súd potvrdil ako vecne správne, preto prerušenie konania nemožno považovať za neefektívny úkon.

30. Nemožno akceptovať námietku sťažovateľky, že pojednávanie 9. apríla 2025 smerovalo «„len k akémusi ujasneniu si predmetu konania“», keďže išlo o prvé pojednávanie po prerušení konania. Od prerušenia konania uplynuli takmer 3 roky, preto bolo potrebné ustáliť predmet konania a špecifikovať (podať vysvetlenie) niektoré nároky, a to náklady spojené s liečením, ktoré zahŕňali výdavky na liečivá a ošetrenie zubov. Sťažovateľka si uplatnila za ošetrenie zubov sumu 550 eur. Žalovaný napriek tomu plnil 50 % zo sumy 720 eur. Sťažovateľka zobrala v časti uplatnených nákladov s liečením žalobu čiastočne späť, a to do výšky 360 eur za ošetrenie zubov. Na pojednávaní 9. apríla 2025 sťažovateľka opätovne čiastočne upravila tento nárok, keď v časti liečebných nákladov zobrala žalobu späť do výšky 32,95 eur a požadovala sumu 38,59 eur.

Napriek tomu sťažovateľka na pojednávaní 9. apríla 2025 trvala na priznaní bolestného v tomto rozsahu i v napadnutom konaní, čo žalovaný namietal s poukazom na duplicitné vymáhanie. 32. Okresný súd pred zaujatím stanoviska podľa § 181 ods. 2 CSP považoval za potrebné ustáliť sumy, ktoré sťažovateľka uplatňovala z titulu liečebných nákladov, a to osobitne za liečivá a za stomatologické úkony. Bolo potrebné sa vysporiadať i s rozsahom uplatneného nároku v časti bolestného s poukazom na námietku žalovaného. Pojednávanie na tento účel (príprava stanoviska podľa § 181 ods. 2 CSP) odročil na krátky termín na 26. máj 2025.

Nemožno akceptovať námietku sťažovateľky, že okresný súd nereagoval na nepredloženie znaleckého posudku v danej lehote, keď zo zápisnice z pojednávania 1. decembra 2025 vyplýva, že okresný súd v zmysle § 181 ods. 2 CSP uviedol, že medzi stranami nie je sporný nárok z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia, čo sa týka dôvodu aj výšky. Dôvodom odročenia tohto pojednávania bolo čiastočné späťvzatie žaloby sťažovateľkou (v časti nároku na bolestné) po začatí pojednávania. Žalovaný na pojednávaní nebol prítomný, pričom bol potrebný jeho súhlas so späťvzatím žaloby, preto nešlo o neefektívny postup, keďže išlo o postup v súlade so zákonom.

37. V súlade s § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd upustil od ústneho pojednávania vo veci ústavnej sťažnosti, keďže na základe podaní okresného súdu a sťažovateľky, vychádzajúc aj z obsahu súdneho spisu, dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. 38. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08, I. ÚS 326/2010). 39. Zjavná neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (II. ÚS 92/05). Dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04). 40. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

42. Do prerušenia konania okresný súd vykonal v období od marca 2020 do júna 2020 písomnú časť konania. Následne sťažovateľka podala 26. februára 2021 ďalšiu súvisiacu žalobu, ktorá bola 8. apríla 2021 spojená na spoločné konanie s napadnutým konaním. V súvislosti so spojením

43. Pokiaľ ide o priebeh napadnutého konania do prerušenia konania, ústavný súd konštatuje, že v postupe okresného súdu nezistil obdobia výraznej nečinnosti, prípadne neefektívny a neúčelný postup pri prejednávaní veci. Ústavný súd pritom zohľadnil aj to, že táto časť konania spadala do obdobia pandémie ochorenia COVID-19, pričom akceptoval, že táto skutočnosť môže byť dôvodom nečinnosti, avšak v rámci ojedinelej nečinnosti trvajúcej kratší čas aj s prihliadnutím na predmet konania a jeho význam pre sťažovateľa (IV. ÚS 266/2022, IV. ÚS 422/2022, I. ÚS 61/2025).

Vymedzený skutkový dej pripúšťa viaceré možnosti vrátane toho, že sťažovateľka mohla vytvoriť náhlu a nepredvídateľnú prekážku, preto nie je zrejmé, či nie je daný aj dôvod liberácie. Krajský súd uznesením z 30. decembra 2022 potvrdil uznesenie o prerušení konania, pričom poukázal na to, že je potrebné aplikovať § 194 CSP, a nie § 164 CSP. V danej veci išlo o nutnosť prerušiť konanie, keďže súd je viazaný rozhodnutím, či bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt a kto je zaň zodpovedný (resp. kto ho spáchal). Poukázal na to, že aj v trestnom konaní sa bude riešiť podobný okruh otázok a vykonávať o nich dokazovanie. V záujme právnej istoty sa stotožnil s potrebou vyčkať na rozhodnutie v súvisiacom trestnom konaní.

46. Zo súdneho spisu vyplýva, že okresný súd v pravidelných intervaloch zisťoval stav trestného konania a bezprostredne po právoplatnom skončení trestného konania pokračoval v napadnutom konaní. Uvedené vyplýva z toho, že trestné konanie právoplatne skončilo 5. decembra 2024 (právoplatnosť bola vyznačená 4. februára 2025). Okresný súd bezprostredne potom 11. februára 2025 pokračoval v konaní a nariadil pojednávanie na 9. apríl 2025.

Napokon aj toto pojednávanie odročil v dôsledku zabezpečenia súhlasu žalovaného s čiastočným späťvzatím žaloby sťažovateľkou v priebehu pojednávania. 48. Ústavný súd ani v postupe okresného súdu (po pokračovaní v konaní) neidentifikoval obdobia nečinnosti alebo zjavne nesprávny, neúčelný a neefektívny postup. Špecifikované pojednávania odročil zo zákonom predvídaných dôvodov (rozhodnutie o procesných návrhoch, súhlas žalovaného so späťvzatím žaloby, poskytnutie predbežného posúdenia sporu v zmysle § 181 ods. 2 CSP na účely predvídateľnosti ďalšieho postupu súdu a pod.). Ujasnenie si predmetu sporu po takmer trojročnom prerušení konania je akceptovateľným postupom o to viac, že o nárokoch sťažovateľky bolo čiastočne rozhodnuté v súvisiacom trestnom konaní, a tiež vzhľadom na početné zmeny žaloby sťažovateľkou (čiastočné späťvzatia, resp. rozšírenia žaloby). Možno akceptovať aj postup okresného súdu v kontexte kontrolného znaleckého posudku.

Proti žalovanému uplatnil príslušné dôsledky spočívajúce v nepreukázaní tvrdených skutočností. Z tohto hľadiska nemožno súhlasiť s námietkou sťažovateľky, že okresný súd nijako nereagoval na nepredloženie kontrolného znaleckého posudku žalovaným. 49. Ústavný súd pri hodnotení priebehu napadnutého konania zohľadnil, že sťažovateľka viackrát uplatnila dispozitívne procesné úkony (zmeny žaloby), či už čiastočné späťvzatia žaloby, prípadne rozšírenia žaloby. Ide o legitímnu procesnú aktivitu strany sporu, avšak ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uvádza, že v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom konania (stranou) nepochybne dochádza k predĺženiu konania, zodpovednosť za tento stav neznáša oprávnená osoba, ale nemožno ju pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04,

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2026

Miroslav Duriš predseda senátu