I. ÚS 195/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. februára 2016 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. 4 Obo 16/2013 z 29. apríla 2014 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu z 29. apríla 2014“) a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 15/2014 z 26. novembra 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 26. novembra 2015“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 10 Cb 9526/1992-235 z 31. októbra 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 31. októbra 2012“) uložil sťažovateľke ako žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi „sumu 4 361,30 USD so 6 % úrokom z omeškania od 22.6.1992 a nahradiť trovy konania vo výške 828,05 eur“, a to z titulu kúpnej ceny za dodaný tovar.

Rozsudok

krajského súdu z 31. októbra 2012 bol v poradí jeho piatym rozsudkom v predmetnej veci, pričom jeho predchádzajúce rozsudky boli v odvolacom konaní opakovane zrušené a vec vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 29. apríla 2014 na odvolanie sťažovateľky potvrdil rozsudok krajského súdu z 31. októbra 2012.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol: „1. Základné právo na súdnu ochranu a inú ochranu zaručenú v článku 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo 16/2013 zo dňa 29.4.2014 a uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo V 15/2014-311 zo dňa 26.11.2015 porušené bolo. 2. Rozsudok NS SR sp. zn. 4Obo 16/2013 zo dňa 29.4.2014, ako aj Uznesenie NS SR sp. zn. 1 Obdo V 15/2014-311 zo dňa 26.11.2015 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie, v ktorom bude rozhodnuté aj o náhrade trov konania pred ÚS SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnuté

uznesenie

najvyššieho súdu z 26. novembra 2015 z hľadiska ústavnej udržateľnosti záverov najvyššieho súdu o absencii dôvodov zakladajúcich prípustnosť dovolania proti uzneseniu najvyššieho súdu z 29. apríla 2014, resp. z hľadiska dostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Toto potvrdenie slúži pre obidve strany.“, spochybnil žalobca, ktorý ho označil za falošné, vyrobené odstrihnutím z protokolu zo dňa 02. 09. 1991 (overená fotokópia založená v prílohovej obálke na č. 1. 61). Z obsahu spisu v prejednávanej veci je zrejmé, že napriek výzve súdu predmetné potvrdenie, ktoré by vyvrátilo sporné tvrdenia žalovanej, do spisu žalovaná nedoložila. Z tohto dôvodu by bolo vypočutie uvedených svedkov predčasné a nadbytočné. .

Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. K tomu ustanoveniu sa vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zo dňa 30. 09. 2010, sp. zn. I. ÚS 350/2008, v ktorom uvádza, že „Dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.“ Ďalej uvádza, že v odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína, že

nepredložila. Rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj rozhodnutie súdu prvého stupňa jasne a zrozumiteľne opisuje a odôvodňuje postup vykonaného dokazovania a dôvody, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej. V prejednávanej veci je nesporné žalobcove preukázanie svojho práva, naproti ktorému stojí tvrdenie žalovanej o existencii započítateľnej pohľadávky, ktorej spornosť mohla a mala možnosť vyvrátiť doložením originálu spomínaného protokolu, čo však neurobila.

záveru vedúcim. Z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. je rozhodujúce len to, či účastník konania v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol ukrátený na svojich procesných právach alebo nie. Procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. zakladá okrem iného aj nedostatočné (súčasne nezrozumiteľné) odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pre ktoré je toto nepreskúmateľné, ktorú vadu však dovolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, nezistil. Žalovaná v podanom dovolaní opätovne poukazuje na absenciu aktívnej legitimácie na strane žalobcu, k čomu prikladá odpis z Obchodného registra v poľskej reči, z ktorého má vyplývať skutočnosť, že podľa predpisov platných v Poľskej republike bolo nariadené, aby právnické osoby ku dňu 31. 12. 2013 sa povinne preregistrovali do Krajského registra súdneho, inak strácajú možnosť podnikania, aj keď v právnom zmysle nebudú likvidované. Ako uviedla dovolateľka, právnická osoba, t. j. žalobca, nie je vymazaný z Obchodného registra, nakoľko nesplnenie podmienky zápisu do „osobitného registra“ nemá vplyv

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru uvádza, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu.

V nadväznosti na svoju doterajšiu judikatúru a citované závery najvyššieho súdu v jeho uznesení z 26. novembra 2015 ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa relevantne vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci pre posúdenie prípustnosti dovolania sťažovateľky a svoje závery dostatočne odôvodnil. Ústavný súd preto nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a rozhodnutie mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal aj napadnutý

rozsudok

najvyššieho súdu z 29. apríla 2014 a konštatuje, že pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané vady konania, resp. dostatočnosť odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu, tieto už boli predmetom prieskumu najvyššieho súdu z hľadiska danosti dôvodov prípustnosti dovolania a ústavný súd v plnom rozsahu odkazuje na závery najvyššieho súdu.

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané nesprávne skutkové a právne závery najvyššieho súdu v jeho rozsudku z 29. apríla 2014, ústavný súd argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a jeho závery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok najvyššieho súdu z 29. apríla 2014 bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnený. Najvyšší súd sa dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky a náležite odôvodnil svoje závery.