I. ÚS 197/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom verejnej ochrankyne práv v konaní vedenom pod sp. zn. 1799/2014/VOP a oznámením verejnej ochrankyne práv sp. zn. 1799/2014/VOP z 13. januára 2016 (ďalej len „oznámenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa 11. decembra 2013 domáhal sprístupnenia informácie od Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“), konkrétne spisových značiek práve prebiehajúcich konaní pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), v ktorých Slovenská republika podala akékoľvek písomné vyjadrenie.

Sťažovateľ ďalej argumentoval, že základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je bezvýnimočné a vzťahuje sa na všetky orgány verejnej moci, teda aj na konanie verejnej ochrankyne práv. Sťažovateľ zastáva názor, že pri vybavovaní upovedomenia o výsledkoch vybavenia podnetu a odstraňovaní zisteného porušenia základného práva sťažovateľa na informácie došlo a stále dochádza k zbytočným prieťahom, keďže od 16. decembra 2014, kedy bol sťažovateľovi doručený list ministra spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“), až do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu, teda počas 15 mesiacov, verejná ochrankyňa práv neprijala opatrenia podľa § 19 ods. 3 zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom ochrancovi práv“) napriek tomu, že uvedené ustanovenie jej ukladá povinnosť obrátiť sa na nadriadený orgán v prípade, ak nesúhlasí so stanoviskom orgánu verejnej správy, alebo ak prijaté opatrenia považuje za nedostatočné. Cieľom tohto postupu je prostredníctvom nadriadených orgánov zabezpečiť nápravu porušení základného práva alebo slobody, a to v prípadoch, keď orgán porušujúci základné pravo alebo slobodu odmietne napraviť ním spôsobené porušenie základného práva alebo slobody alebo ak prijme nedostatočné opatrenia. V takom prípade je verejná ochrankyňa práv podľa sťažovateľa povinná konať bez zbytočných prieťahov a prijať opatrenia podľa § 19 ods. 3 až 5 zákona o verejnom ochrancovi práv v primeranej lehote, aby tak došlo k odstráneniu stavu jeho právnej neistoty.

Za uvedených okolností je podľa sťažovateľa zrejmé, že „postup MS SR je zjavne svojvoľný a nesleduje žiadny legitímny cieľ (napr. ochranu rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ), pretože ide o verejne dostupné informácie evidenčného charakteru, čím MS SR zjavne porušuje čl. 13 ods. 4 a 26 ods. 4 Ústavy SR. Sťažovateľ tak týmito verejne dostupnými informáciami evidenčného charakteru nedisponuje ani po vyše dvoch rokoch od podania Žiadosti, čo je podľa sťažovateľa v materiálnom právnom štáte neakceptovateľné. V takejto situácii sa podľa názoru sťažovateľa dôvodne vyžaduje od VOP, aby využila opatrenia podľa ust. § 19 ods. 3 až 5 ZVOP, a to v primeranej lehote a odstraňovala stav právnej neistoty sťažovateľa. VOP je však v sťažovateľovom prípade bez akéhokoľvek legitímneho dôvodu nečinná, čím sa predlžuje právna neistota sťažovateľa a protiprávny a zjavne svojvoľný postup MS SR, ktoré nerešpektuje Upovedomenie ani výzvy VOP. Touto dlhodobou nečinnosťou VOP preto došlo podľa sťažovateľa k zbytočným prieťahom a k porušeniu sťažovateľovho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.“.

Sťažovateľ je tiež toho názoru, že „Oznámením došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, pretože ním VOP hrubo arbitrárnym spôsobom porušila ZVOP, nakoľko sa v zjavnom rozpore s ust. § 19 ods.3 ZVOP odmietla obrátiť na nadriadený orgán po tom, čo MS SR opakovane odmietlo odstrániť porušenie základného práva sťažovateľa na informácie.“.

Verejná ochrankyňa práv sa podľa sťažovateľa, tak ako uviedla v oznámení, odmietla obrátiť na nadriadený orgán z dôvodu, že «porušenie základného práva sťažovateľovho práva na informácie „nepredstavuje znaky systémového nedostatku pri napĺňaní základného práva na informácie“ a spôsobuje ho rozdielny výklad ZSI. V takomto prípade sťažovateľ mal podľa VOP využiť prostriedky nápravy (čo však sťažovateľ neurobil), ktorý by bol schopný odstrániť porušenie základného práva zo strany MS SR.».

V závere sťažnosti s poukazom na rozhodovaciu prax ústavného súdu a už uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Sťažnosti sa vyhovuje. 2. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa či 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Verejnou ochrankyňou práv pod spis. zn.: 1799/2014/VOP, porušené bolo. 3. Verejnej ochrankyni práv v konaní vedenom pod spis. zn.: 1799/2014/VOP prikazuje konať bez zbytočných prieťahov. 4. Základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Oznámením Verejnej ochrankyne práv pod spis. zn.: 1799/2014/VOPzodňa 13.01.2016,porušené bolo. 5. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 500,- EUR..., ktoré je Verejná ochrankyňa práv povinná zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 6. sa priznávajú trovy konania/právneho zastúpenia vo výške 303,16 EUR, ktoré je Verejná ochrankyňa práv povinná sťažovateľovi vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa - Mgr. Tomáš Žuffa, advokát..., a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z obsahu sťažovateľom priložených listín považoval ústavný súd za preukázané, že sťažovateľ podal verejnej ochrankyni práv podnet na preskúmanie rozhodnutia ministerstva spravodlivosti, ktorým nebolo vyhovené jeho rozkladu smerujúcemu proti rozhodnutiu ministerstva spravodlivosti o odmietnutí sprístupnenia informácie o spisových značkách práve prebiehajúcich konaní pred Súdnym dvorom, v ktorých Slovenská republika podala akékoľvek vyjadrenie. Verejná ochrankyňa práv vydala 4. augusta 2014 v zmysle § 22 ods. 1 zákona o verejnom ochrancovi práv upovedomenie o výsledkoch vybavenia podnetu pod sp. zn. 1799/2014/VOP, v ktorom konštatovala, že ministerstvo spravodlivosti svojím postupom porušilo základné právo sťažovateľa na informácie garantované čl. 26 ods. 1 ústavy, výsledky vybavenia podnetu oznámila ministrovi spravodlivosti a požiadala ho o prijatie opatrení. Minister spravodlivosti oznámil verejnej ochrankyni práv listom z 28. augusta 2014, že s upovedomením nesúhlasí, čo zopakoval aj v liste zo 16. decembra 2014. Listom z 5. augusta 2015 sťažovateľ požiadal verejnú ochrankyňu práv o odstránenie prieťahov pri vybavovaní upovedomenia o výsledkoch vybavenia podnetu a odstraňovaní zisteného porušenia základného práva na informácie. Prostredníctvom mailu bolo sťažovateľovi 14. januára 2016 doručené oznámenie verejnej ochrankyne práv, v ktorom uviedla, že postup pri vybavovaní podnetu považuje za ukončený a vo veci ďalej nekoná.

Podľa § 16 ods. 1 zákona o verejnom ochrancovi práv podnet sa považuje za vybavený a) upovedomením podľa § 14 ods. 2, § 15, § 18, § 22 ods. 1, b) oznámením a upovedomením podľa § 14 ods. 3, c) postúpením a upovedomením podľa § 14 ods. 4.

Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že ako vyplýva zo sťažovateľom uvedených skutočností, jeho primárnym cieľom bolo dosiahnuť zrušenie rozhodnutia ministerstva spravodlivosti, v zmysle ktorého mu bolo odmietnuté poskytnutie ním požadovaných informácií. Za účinný právny prostriedok nápravy ústavný súd v danom prípade považuje podanie žaloby v zmysle piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorou sa sťažovateľ mohol domáhať preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministerstva spravodlivosti a v prípade úspechu dosiahnuť zrušenie tohto rozhodnutia. Sťažovateľ však zvolil podanie podnetu verejnej ochrankyni práv napriek tomu, že táto uvedenou právomocou nedisponuje.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom verejnou ochrankyňou práv pod sp. zn. 1799/2014/VOP

V zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.