I. ÚS 198/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 198/2016-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Gabrielom Blehom, Ladislava Dérera 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie a na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C18/2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Sťažovateľ podal dňa 11.06.2014 na Okresný súd Bratislava IV žalobu o ochranu osobnosti, zákaz diskriminácie, ktorá bola vedená pod sp. zn. 10C18/2014. Okresný súd nekonal v zmysle O.s.p. v týchto bodoch, ktoré sú podstatou tejto sťažnosti: 1) V prvom rade okresný súd porušil moje procesné práva tým. že súd ma nevyzval na doplnenie konania v zmysle § 43 (1) do 60 dní, ale až po vyše 510 dňoch od podania žaloby a to priamo na prvom pojednávaní konanom 2.2.2016, ktoré následne z tohoto dôvodu odročil. 2) Súd po druhé porušil moje procesné právo na doplnenie dokazovania, nakoľko dôkaz o mojom prekonaní „infarktu myokardu“, čo sa výsostne týkalo môjho zdravia v zmysle ochrany osobnosti vylúčil zo spisu pred začatím pojednávania „trikom“ – vyreklamovania – do iných konaní (o rozvode manželstva a o určení výživného) kde boli odmietnuté vzhľadom na iný predmet konania (tu vidím spiknutie troch sudkýň resp. vyšších súdnych úradničiek v prospech mojej manželky vylustrovanej ako prislušníčka bývalej Štb). 3) Súd do tretice umelo vyrobil „prieťahy v konaní“, nakoľko do dnešného dňa nerozhodol uznesením o návrhu na vydanie predbežného opatrenia, týkajúce sa môjho zdravia, ale takticky ho taktiež „trikom“ – vyreklamoval do iných konaní (o rozvode manželstva a o určení výživného) pričom si bol vedomí, že sa nebudem môcť odvolať a práve v tomto konaní je návrh opodstatnený, (v konaniach o rozvode manželstva a konaní o určenie výživného bol zamietnutý o čom sa tri sudkyne vopred dohodli).»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti takto: „1. Základné ústavné právo zakotvené v čl. 46 a nasl. Ústavy SR – právo na súdnu ochranu, ktorého súčasťou je aj právo na spravodlivý súdny proces postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 10C18/2014 porušené bolo.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 18/2014, ako aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ 7. júla 2015 doručil okresnému súdu podanie označené ako „Doplnenie dokazovania“ a „Zaslanie Návrhu na vydanie predbežného opatrenia v prílohe“, ku ktorému pripojil návrh na nariadenie predbežného opatrenia. V predmetnom návrhu doručenom okresnému súdu 7. júla 2015 sťažovateľ navrhoval, aby okresný súd predbežným opatrením uložil odporkyni povinnosť strpieť sťažovateľa (manžela odporkyne) vo svojom byte vo a to až do končeného rozhodnutia v rozvodovom konaní, alternatívne, aby uložil odporkyni povinnosť prispievať na výživu sťažovateľa sumou 100 € mesačne a povinnosť poskytovať sťažovateľovi časť svojej pracovnej odmeny vo výške 100 €.

Na pojednávaní konanom 2. februára 2016 okresný súd oboznámil prítomného sťažovateľa s tým, že na základe rozhodnutia reklamačnej komisie ustanovenej rozvrhom práce okresného súdu na rok 2015 z 15. júla 2015 bol návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia doručený 7. júla 2015 k sp. zn. 10 C 18/2014 zapísaný k rozvodovému konaniu vedenému okresným súdom pod sp. 4 C 180/2013, a to v časti, ktorou sa sťažovateľ domáhal uloženia povinnosti odporkyni strpieť sťažovateľa (manžela odporkyne) vo svojom byte vo , a to až do končeného rozhodnutia v rozvodovom konaní.

Okresný súd zároveň oboznámil sťažovateľa s tým, že o jeho obdobnom návrhu na vydanie predbežného opatrenia ako návrh doručený 7. júla 2015 k sp. zn. 10 C 18/2014 rozhodol okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 13 P 190/2012 o určenie manželského výživného tak, že uznesením zo 17. augusta 2015 ho zamietol a Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 11 CoP 605/2015-450 z 2. novembra 2015 odmietol odvolanie sťažovateľa proti predmetnému uzneseniu okresného súdu. Na základe uvedeného okresný súd oboznámil sťažovateľa, že je tu daná prekážka rozhodnutej veci vo vzťahu k ním podanému návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu v posudzovanom konaní vzhľadom na celkovú dĺžku konania v trvaní 1 roka a 8 mesiacov a úkony okresného súdu sa nevyznačujú prieťahmi takej intenzity, ktoré by zakladali reálnu možnosť porušenia označených práv sťažovateľa. Zároveň je nutné poznamenať, že okresný súd síce s neprimeraným časovým odstupom vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov jeho návrhu, uvedené však za súčasného stavu konania, keď už okresný súd uznesením takúto výzvu učinil a vo veci je nariadené aj ďalšie pojednávanie, nie je možné hodnotiť ako toho času pretrvávajúci prieťah v konaní. Vo vzťahu k postupu okresného súdu pri hodnotení návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia (priradením k rozvodovému konaniu podľa rozhodnutia reklamačnej komisie, resp. konštatovaním prekážky veci rozhodnutej) ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľom označených práv. Ústavný súd zdôrazňuje, že v súlade so zásadou subsidiarity právomoci ústavného súdu posúdenie zachovania práv sťažovateľa v súvislosti s procesným postupom okresného súdu v konaní bude patriť primárne do právomoci všeobecného súdu na základe opravných prostriedkov proti prvostupňovému rozhodnutiu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby sťažovateľ za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočným prieťahom alebo by činnosť okresného súdu bola neefektívna, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.