I. ÚS 202/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 202/2015­16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Ľubošom Bajužíkom, Námestie slobody 2, Humenné, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46, čl. 50 a čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Ntok 1/2013 z 1. apríla 2014 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tost 20/2014 z 23. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Odôvodnenie:

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 To 15/2004 z 12. októbra 2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 T 9/00 zo 17. februára 2004 uznaný vinným z trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. a) a b) a ods. 3 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného do 31. decembra 2005 a iné. Návrhom doručeným krajskému súdu 21. augusta 2013 sa sťažovateľ domáhal obnovy konania v jeho právoplatne skončenej trestnej veci s poukazom na rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 2 T 184/2011 z 20. marca 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 To 39/2013 zo 16. mája 2013, ktorým bol spod obžaloby prokurátorky Krajskej prokuratúry v Trenčíne (ďalej len „prokurátorka“) oslobodený spoluobžalovaný , pôvodne trestne stíhaný v spoločnom konaní. Krajský súd svojím napadnutým rozhodnutím návrh sťažovateľa na obnovu konania zamietol. Najvyšší súd rozhodol svojím napadnutým rozhodnutím o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa ako nedôvodnej. V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné právo sťažovateľa upravené v čl. 46, čl. 50, čl. 141 Ústavy SR postupom NS SR v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 20/2014 zo dňa 23. 10. 2014 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Ntok 1/2013 zo dňa 1. 4. 2014 porušené bolo.. 2. Zrušuje sa uznesenie NS SR sp. zn. 6 Tost 20/2014 zo dňa 23. 10. 2014 a vec sa vracia NS SR na ďalšie konanie.

3. V zmysle čl. 46 ods. 3 a čl. 127 ods. 2, 3 Ústavy SR sa priznáva sťažovateľovi a NS SR je povinný uhradiť... na účet právneho zástupcu JUDr. Ľuboša Bajužíka: a) trovy právne zastúpenia v konaní pred ústavným súdom vo výške 296,44 Eur... b) primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,­ EUR pre sťažovateľa .“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)]. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie krajského súdu v trestnej veci sťažovateľa, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať sťažnosť podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Konanie odsúdeného a konanie Kinkora pri páchaní skutku boli rozdielne. Každý v rámci organizovanej skupiny mal plniť iné úlohy. Obvineného usvedčujú viaceré dôkazy – svedecké výpovede atď. Obvineného len jedna svedecká výpoveď. Bližšie je to rozvedené v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia.

Rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa dá aplikovať len vtedy, keď konania páchateľov sú pri páchaní trestného činu totožné, nie rozdielne ako v tomto prípade. Nie je možné aplikovať automaticky určitý rozsudok na iný obdobný prípad. Každý

rozsudok

hodnotí konanie páchateľov v určitej konkrétnej veci. Nie je možné aplikovať ani zásadu „benefícium coahesionis“ automaticky na každý obdobný prípad. Odsúdený v sťažnosti uvádza, ako mali byť hodnotené dôkazy, rozoberá, z akých dôvodov bol ubytovaný v hoteloch Régia Bojnice, Partizánske, hodnotí výpoveď utajeného svedka, to nie sú ale nové skutočnosti. Tieto skutočnosti boli súdu známe už v čase rozhodnutia vo veci Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 3 T 9/2000. Odsúdený v návrhu na povolenie obnovy konania ani v sťažnosti proti uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh na povolenie obnovy konania zamietnutý neuviedol také skutočnosti a dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi skôr neznámymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.»

Z dôvodu obsahovej súvislosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu s uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Ntok 1/2013 z 1. apríla 2014 považoval ústavný súd za potrebné odcitovať aj príslušnú časť z rozhodnutia krajského súdu, ktorý v podstatnom argumentoval takto: «V prvom rade treba uviesť, že v posudzovanom prípade ide o vec, v ktorej bola podaná obžaloba na Krajský súd v Žiline ako súd prvého stupňa do 1. 1. 2006. Konanie o návrhu na povolenie obnovy konania vykonal krajský súd podľa príslušných ustanovení Trestného priadku – zákona č. 301/2005 Z. z., účinného od 1. 1. 2006, a to s poukazom na spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia (§ 567 ods. 2 Tr. por.).

Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Povinnosť vyplývajúca z citovaného zákonného ustanovenia § 2 ods. 10 Tr. por., t. j. zistiť skutkový stav veci náležite a v takej kvalite, aby o ňom nevznikli dôvodné pochybnosti, platí nielen pre rozhodovanie o otázke viny a trestu, či nároku na náhradu škody, ale aj pre rozhodovanie ktorejkoľvek otázky, ktorú treba v trestnom konaní riešiť.

Podľa § 394 ods. 1 Tr. por. obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu. Vyššie citované ustanovenie Trestného poriadku stanovuje formálne podmienky pre tzv. iudicium rescindens (obnovovacie konanie) existenciu právoplatného rozhodnutia a novej skutočnosti alebo dôkazu. Rozhodovanie o povolení obnovy konania je však podmienené materiálnou podmienkou spočívajúcou v povinnosti súdu konajúceho o povolení obnovy konania, vyhodnotiť vplyv novej skutočnosti alebo nového dôkazu na už ustálený skutkový stav.

konaní. Za skutočnosti súdu skôr neznáme sa považujú také, ktoré neboli predmetom dokazovania alebo zisťovania pred rozhodnutím, ktorého sa týka návrh na obnovu konania. Takou skutočnosťou je objektívne existujúci jav, ktorý nie je v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Novú skutočnosť treba v konaní o obnove konania spravidla preukázať dôkazom. Za dôkazy súdu skôr neznáme sa považujú predovšetkým dôkazy, ktoré neboli vykonané v pôvodnom konaní, alebo v pôvodnom konaní boli síce vykonané, ale s novým obsahom, odlišným od obsahu v pôvodnom konaní vykonaných dôkazov. Pri posudzovaní podmienok obnovy konania i podľa citovaného ustanovenia zákona (§ 294 ods. 1 Tr. por.) súd hodnotí návrh z dvoch hľadísk: 1. či ide o skutočnosti alebo dôkazy predtým súdu neznáme, 2. či by tieto skutočnosti alebo dôkazy samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi známymi už v pôvodnom konaní mohli viesť k inému rozhodnutiu, než je pôvodné právoplatné rozhodnutie uvedené v ods. 1 § 394 Tr. por. Skúmanie, či nové skutočnosti alebo dôkazy sú tak kvalifikované, že sú spôsobilé

Ako už bolo uvedené vyššie, pre pozitívne rozhodnutie o návrhu na povolenie obnovy konania musí byť výsledkom tohto skúmania dôvodný predpoklad pre možnú zmenu pôvodného právoplatného rozhodnutia.

3, s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák., účinného do 31.8.2003, na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 15 rokov. Na výkon trestu odňatia slobody bol zaradený do III. nápravnovýchovnej skupiny. Odsúdený podal návrh na povolenie obnovy konania len vo vzťahu ku skutku v bode 4/ rozsudku Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 3 T/9/2000 zo 17. 2. 2004. Skutkovým základom pôvodného právoplatného rozsudku v bode 4/ bolo zistenie súdu, žalovaní , , , spoločne s , ktorý bol trestne stíhaný v samostatnom trestnom konaní (konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín sp. zn. 2 T/184/2011 pozn. krajského súdu) ako členovia organizovanej skupiny po vzájomnej dohode, príprave, zabezpečení prostriedkov a rozdelení úloh v úmysle i za použitia násilia vykonať lúpežný prepad peňažného transportu Slovenskej sporiteľne, a. s., pobočka Prievidza, stretli sa obžalovaní , , , dňa 29. 4. 1998 o 07.00 hod. na parkovisku pri Elektrárni Nováky, odkiaľ po upresnení úloh obžalovaným sa presunuli na určené miesta, kde obžalovaný odparkoval vozidlo zn. Fiat Tipo nezistenej ŠPZ michalovského okresu, na ul. Vápenícka v Prievidzi, neďaleko

Na ul. Záhradníckej ďalší doposiaľ nestotožnený muž čakal v zaparkovanom vozidle zn. Renault Clio doposiaľ nezistenej ŠPZ a mal za úlohu po vykonaní prepadu odviezť časť páchateľov. Obžalovaný bol vodičom prepadového vozidla zn. Audi 100 a osádku tohto vozidla tvorili doposiaľ nestotožnený muž ukrajinskej alebo ruskej národnosti, nebohý .

PDD 88 85, ktorého osádku tvorili pracovníci Slovenskej sporiteľne a. s., Prievidza, , , a , dal vysielačkou signál k začatiu akcie, na čo reagoval obžalovaný , ako vodič prepadového vozidla, ktorý vozidlo zn. VW Golf zastavil, z jeho vozidla vyskočili zamaskovaní a ozbrojení nebohý , nestotožnený muž ruskej alebo ukrajinskej národnosti a obvinený . Ďalší zamaskovaný a ozbrojený muž vybehol z vchodu č. 16 na ul. M. Mišíka a všetci strelnými zbraňami mierili na osádku vozidla VW Golf, pričom jeden z týchto mužov vyzval osádku, aby sa nehýbala, otvoril dvere a ďalší muž zobral z vozidla transportný kufrík, v ktorom bola uložená peňažná hotovosť vo výške 5 miliónov Sk, následne všetci páchatelia nasadli do vozidla zn. Audi 100 a z miesta činu ušli smerom na mesto Handlová, uvedeným konaním obžalovaní spôsobili Slovenskej sporiteľni, a. s., Prievidza, škodu vo výške 5 miliónov Sk, odcudzením bezpečnostného kufríka škodu vo výške 13.214,60 Sk.

Skutočnosť, že sa súdený skutok 4/ stal tak, ako to bolo uvedené v odsudzujúcom rozhodnutí (rozsudok Krajského súdu Žilina, sp. zn. 3 T/9/2000 zo 17. 2. 2004 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 To/15/2004 z 12. 10. 2006) a spáchal ho práve odsúdený, nebola, a to ani so značným časovým odstupom, spochybnená. Rovnako treba zdôrazniť, že rozhodujúce pre konečný záver krajského súdu v konaní o povolenie obnovy konania bolo, že trestnú činnosť , konkretizovanú vo výrokovej časti namietaného rozsudku v bode 4/, preukázali dôkazy vykonané v základnom konaní. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na hodnovernú a podrobnú výpoveď utajeného svedka č. 1, ktorý bez akýchkoľvek pochybností usvedčil odsúdeného aj jeho spoluobžalovaných , a zo spáchania tohto skutku. Utajený svedok č. 1 ako priamy účastník prepadu peňažného transportu Slovenskej sporiteľne, a. s., pobočka Prievidza, na základe vlastných poznatkov a na základe rozhovorov so spoluobžalovanými popísal tak prípravnú akciu na tento skutok, ktorá stroskotala, lebo vo vozidle Audi padol nechcený výstrel, ako aj priamy prepad transportu dňa 29. 4. 1998. Podľa výpovede tohto svedka odsúdený bol šéfom skupiny a zároveň vodičom prepadového vozidla zn. Audi 100 čiernej metalízy. zabezpečil zbrane a ďalšie pomôcky použité pri prepade. Svedok vypovedal o úlohách jednotlivých členov skupiny. Vyvrátil tak obhajobu všetkých odsúdených, vrátane odsúdeného . Jeho výpoveď priamo alebo nepriamo korešponduje aj s ďalšími dôkazmi. Výpoveď utajeného svedka v tom, že prepad sa organizoval asi dva mesiace vopred, nepriamo potvrdzujú listinné dôkazy – kniha ubytovaných hostí na čl. 1016­1028 spisu 3 T/9/2000. Podľa týchto výpisov odsúdený a boli v hoteli Spoločenský dom Partizánske ubytovaní v dňoch 8. ­ 9. 4. 1998, 15. ­ 16. 4. 1998, 16. ­ 17. 4. 1998 a sám odsúdený v dňoch 26.­27. 4. 1998 a 27. ­ 28. 4. 1998. Odsúdený a boli ubytovaní v hoteli Régia Bojnice 3. ­ 4. 2. 1998 a v hoteli Hubert Prievidza boli ubytovaní 5. ­ 6. 2. 1998. Pokiaľ ide o výpoveď utajeného svedka, kde usvedčuje odsúdených a zároveň uvádza vozidlá, na ktorých na akciu prišli, korešponduje s výpoveďou odsúdeného z prípravného konania, keď ohľadne vozidla Peugeot 405 bielej farby uviedol, že ho užíval v rokoch 1998 a 1999. Toto vozidlo utajený svedok uvádzal ako vozidlo, ktoré mal dňa 29. 4. 1998 riadiť . Pokiaľ ďalej svedok udával, že odsúdený prišiel na vozidle zn. Renault červenej farby, toto zase korešponduje s tým, že dňa 29. 4. 1998 podľa cestovného výkazu obžalovaný bol na služobnej ceste na vlastnom motorovom vozidle Renault 19 bordovej farby. Pokiaľ ide o prepadové vozidlo Audi, výpoveď utajeného svedka korešponduje s výpoveďami svedkov , ktorí tvorili osádku prepadnutého vozidla. Odsúdený ohľadne vozidla Peugeot 405, konkrétne doby kedy ho užíval, zjavne účelovo menil výpoveď a prispôsoboval v závislosti od iných dôkazov, keď v prípravnom konaní uvádzal, že okrem iných vozidiel v roku 1998­1999 vlastnil vozidlo zn. Peugeot 405 bielej farby, na hlavnom pojednávaní už uviedol, že toto vozidlo mohol vlastniť v rokoch 1995­1996. Vzhľadom na vykonané dokazovanie podľa názoru krajského súdu dôvod uvádzaný odsúdeným nebol vzhľadom na uvedené spôsobilým pre povolenie obnovy konania v predmetnej trestnej veci.»

Ústavný súd v prvom rade vo všeobecnej rovine poukazuje na to, že v konaní o povolení obnovy konania nie je povinnosťou konajúcich súdov a priori prijať sťažovateľom ponúknuté dôkazy a osvojiť si ich vyhodnotenie z pohľadu sťažovateľa.

poriadku. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu (vrátane príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu, s ktorým sa stotožnil najvyšší súd, pozn.) ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich procesnoprávnych zákonných ustanovení (predovšetkým § 394 ods. 1 a § 399 ods. 2 Trestného poriadku, pozn.) je napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Najvyšší súd vo svojom napadnutom rozhodnutí (vychádzajúc a vyslovujúc súhlas s právnym názorom krajského súdu, pozn.) z hľadiska právnej argumentácie postačujúcim a zrozumiteľným, ako aj ústavne súladným spôsobom zdôvodnil, prečo nepovažoval sťažovateľom predostretý dôvod obnovy konania spočívajúci v oslobodzujúcom rozsudku spoluobžalovaného z trestnej činnosti vedenej v samostatnom

. . v danom prípade neboli splnené formálne podmienky pre povolenie obnovy konania. . . . Skutočnosť, že iný súd nemal rovnaký právny názor na existujúcu dôkaznú situáciu a ktorý v konečnom dôsledku dôkaznú situáciu týkajúcu sa spoluobžalovaného vyhodnotil inak.

Inými slovami, vychádzajúc z obsahu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu (s prihliadnutím na závery krajského súdu, pozn.) je ústavný súd toho názoru, že interpretáciou dotknutých ustanovení § 394 ods. 1 Trestného poriadku konajúce súdy sťažovateľovi jasne vysvetlili podmienky obnovy konania, teda pojem nového dôkazu a skutočnosti a s tým súvisiaci rozsah dôkazného procesu v rámci konania o návrhu na povolenie obnovy konania. Ústavný súd sa taktiež nestotožňuje so závermi sťažovateľa o tom, že výpoveď utajeného svedka bola v jeho prípade tým jediným usvedčujúcim dôkazom, pretože z rozboru skutkovej situácie prezentovanej krajským súdom vyplýva, že k záveru o trestnoprávnej zodpovednosti sťažovateľa dospeli súdy aj zhodnotením na seba nadväzujúcich nepriamych dôkazov potvrdzujúcich utajeným svedkom prezentovanú dôkaznú situáciu.

V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Po analýze napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu (odvolávajúc sa aj na právne závery krajského súdu, s ktorými sa najvyšší súd stotožnil, pozn.), ústavný súd hodnotí ním predostreté právne závery odôvodňujúce nesplnenie formálnych podmienok obnovy konania ako zákonné a ústavne súladné. Inými slovami, z pohľadu ústavného súdu nie je možné považovať právne závery najvyššieho súdu za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu (vrátane záverov krajského súdu, ktoré najvyšší súd odobril, pozn.) a namietaným porušením označeného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje aj na sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde. Ústavný súd výslovne zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Inými slovami, ústavný súd opakovane vyslovil, že návrh rozhodnutia (petit) musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy a § 56 v spojení s § 50 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu vo veci (II. ÚS 37/02, III. ÚS 17/03, III. ÚS 234/04).

V petite podanej sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie viacerých článkov ústavy. Sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ústavy, pričom vyjadrením čl. 46 ods. 2 ústavy je správne súdnictvo, ktorého aplikácia v trestnej veci sťažovateľa je nemožná. K obdobnému záveru došiel ústavný súd aj pri namietaní porušenia čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 141 ústavy, ktorý nie je vyjadrením základných práv a slobôd. K sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 50 ústavy ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bližšie neoznačil, ktoré z tam uvedených práv namieta, keďže obsahom čl. 50 ústavy je viacero samostatných práv. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ sa v petite podanej sťažnosti domáha vyslovenia porušenia takých článkov ústavy, ktoré nemajú súvis s prerokúvanou vecou (čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 46 ods. 3 ústavy) alebo ich vyjadrením nie je ochrana základných práv a slobôd (čl. 141 ústavy), ako aj sťažovateľ bližšie neoznačil, porušenia ktorého základného práva sa domáha (čl. 50 ústavy), v dôsledku čoho je sťažnosť v tejto jej časti všeobecná/neurčitá, resp. petit podanej sťažnosti nie je/nemôže byť východiskom pre ďalší postup ústavného súdu. Naproti tomu argumentácia sťažovateľa smeruje k porušeniu jeho práva na zákonného sudcu, ktorého porušenia sa v petite podanej sťažnosti nedomáha. V dôsledku uvedených zistení a postupujúc podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd odmieta sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti a nedostatku zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2015