I. ÚS 206/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 206/2015­25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Legal Cases s. r. o., Ružová 265, Dunajská Streda, konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Mgr. Ingrid Gyökeresovej, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Co 182/2013 z 24. septembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Na Okresnom súde v Nitre bolo pod sp. zn. 8C/41/2012 vedené v právnej veci žalobcu 1. rade ..., žalobcu v 2. rade ..., žalobcu v 3. rade ... (ďalej aj ako „žalobcovia“) voči žalovanému v 1. rade ... a žalovanému v 2. rade KOOPERATIVA poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group... súdne konanie o nemajetkovú ujmu, v ktorom sa žalobcovia domáhali, aby súd žalovaných v 1. a 2. rade zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi v 1. rade 10.000 Eur, žalobcovi v 2. rade 10.000 Eur a žalobcovi v 3. rade 10.000 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, a to všetko k rukám žalobcu v 1. rade (ďalej len „súdne konanie“). Okresný súd v Nitre svojím rozsudkom sp. zn. 8 C/41/2012­151 zo dňa 15. 04. 2013 v uvedenom súdnom konaní rozhodol tak, že žalovaných v 1. a 2. rade zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi v 1. rade 10.000 Eur, žalobcovi v 2. rade 10.000 Eur a žalobcovi v 3. rade 10.000 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, a to všetko k rukám žalobcu v 1. rade. Voči uvedenému rozsudku prvostupňového súdu podal žalovaný v 2. rade odvolanie, o ktorom Krajský súd v Nitre ako odvolací súd dňa 24. 09. 2014 rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 Co/182/2013­277 tak, že Rozsudok Okresného súdu v Nitre, sp. zn. 8 C/41/2012­151 zo dňa 15. 04. 2013 potvrdil...

„Dohovor“). . . . Žalobcovia sa v súdnom konaní domáhali voči sťažovateľovi, ako poisťovateľovi, náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Obč. zák., ktorá im bola spôsobená usmrtením ich blízkej osoby žalovaným v 1. rade v dôsledku dopravnej nehody, ktorú zavinil žalovaný v 1. rade. Žalobcovia pasívnu legitimáciu sťažovateľa zdôvodnili tým, že sťažovateľ je

Pod ust. § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP o náhrade škody (podľa ust. § 420 a nasl. Obč. zák.) možno podľa názoru žalobcov eurokonformnym výkladom subsumovať aj náhradu nemajetkovej ujmy, t. j. zásah do osobnostných práv žalobcov (usmrtením ich blízkej osoby) žalovaným v 1. rade, upravených v ust. § 11 a nasl.

povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13 ods. 2 Obč. zák., ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP.

zaoberajúcich sa poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami nevyplynuli bez ďalšieho nároky v rozsahu krytia aj nemajetkovej ujmy zo zákonného poistenia motorových vozidiel, a v tomto rozsahu smernice EÚ ani neboli transponované Slovenskou republikou do jej vnútroštátneho právneho poriadku.

Obč. zák. a podľa jej názoru takáto povinnosť zahrnutia nemajetkovej ujmy do platného ZoPZP Slovenskej republike ani zo samotných smerníc EÚ nevyplynula. Podľa názoru sťažovateľa, aj keby takýto rozsah poistného krytia smernice stanovili, smernice EÚ nie sú priamo aplikovateľné všeobecným súdom členského štátu EÚ na ukladanie práv a povinností fyzickým a právnickým osobám a keďže v takomto rozsahu do vnútroštátnych predpisov neboli transponované, nie je možné sťažovateľa zaviazať k povinnosti, ktorá mu z vnútroštátneho právneho predpisu nevyplynula.

Preto takýto nárok žalobcov nie je možné podľa názoru sťažovateľa z povinného zmluvného poistenia žalovaného v 1. rade uhradiť sťažovateľom. Súdy k tejto argumentácii sťažovateľa neprihliadli. Svoje rozhodnutie opreli

. ., a č. 90/232/ EHS čl. 1 ods. 1 Smernice Rady 90/232/EHS zo dňa 14. 05. 1990 (tretia smernica): „poistenie uvedené v ČL 3 ods. 1 prvej smernice bude pokrývať zodpovednosť za ujmu na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim, okrem vodiča, vyplývajúcu z prevádzky vozidla“. Z kontextu týchto smerníc však nevyplynulo bez ďalšieho, že by sa poistné krytie malo vzťahovať aj na nároky z ochrany osobnosti a v takomto rozsahu by mali byť transponované do vnútroštátneho poriadku SR. .

„škoda“ a „nemajetková ujma“ (napr. Usneseni ÚS ČR III. ÚS 8/06)2; Krajský súd v Nitre, odkloniac sa od právneho názoru týchto súdov, dospel k záveru, že eurokonformným výkladom možno škodu podľa § 420 a nasl. Obč. zák. považovať za nemajetkovú ujmu podľa § 11 Obč. zák. Podľa názoru sťažovateľa prijatie eurokonformného výkladu náhrady škody v rozsahu zahrnutia aj náhrady nemajetkovej ujmy, je contra legem.

. . S uvedeným sa stotožnili vo svojej rozhodovacej činnosti aj vnútroštátne súdy, napr. rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 Co/39/2012 z 06. 03. 2012, rozhodnutie NS SR z 20. 04. 2011, sp. zn. 4 Cdo/168/2009, rozhodnutie Okresného súdu v Trnave.

. . Priama aplikácia smerníc EU prichádza do úvahy len v sporoch, kde je odporcom členský štát! Priama aplikácia smerníc nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe. . . . Ak odvolací súd dospel k právnemu záveru, že uvedené smernice upravujú povinnosť členských štátov zahrnúť do náhrady škody podľa vnútroštátneho práva aj náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu Sila nasl. Obč. zák., mal zároveň riadiac sa čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR konštatovať, že vnútroštátne právo neumožňuje považovať náhradu škody zároveň za nemajetkovú ujmu. Ust. § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP nebolo doplnené o úhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl. Obč. zák. Vzhľadom na to, že v takomto rozsahu neboli smernice EU transponované do vnútroštátneho poriadku SR (ZoPZP), čo potvrdila vo svojom stanovisku samotná Slovenská republika, nie je možné prijať ani eurokonformny výklad ust. § 4 ods. 2 písm. aj ZoPZP v rozsahu zahrnutia náhrady nemajetkovej ujmy pod náhradu škody, nakoľko takýto výklad by bol v rozpore s platným právom SR.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Co/182/2013 zo dňa 24. 09. 2014, porušené bolo. 2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 24. 09. 2014 sp. zn. 5 Co/182/2013 a vracia vec krajskému súdu na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia a to do jedného mesiaca odo dňa nadobudnutia právoplatnosti nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom označeného súdneho konania boli nároky žalobcov v 1. až 3. rade na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do ich osobnostných práv, konkrétne práva na súkromný a rodinný život v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka. K uvedenému zásahu malo dôjsť úmrtím manželky žalobcu v 1. rade a matky žalobcov v 2. a 3. rade pri dopravnej nehode, ktorú zavinil žalovaný v 1. rade. Žalobcovia si uplatňovali a okresný súd im priznal uplatňované nároky voči žalovanému v 1. rade a solidárne s ním aj voči sťažovateľke ako žalovanej v 2. rade, u ktorej mal žalovaný v 1. rade uzatvorenú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Pasívnu legitimáciu sťažovateľky okresný súd aj krajský súd odôvodňovali tým, že eurokonformným výkladom je nutné náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka považovať za škodu na zdraví v zmysle § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z. z.“), čím je daná povinnosť sťažovateľky ako poistiteľa poskytnúť plnenie žalobcom ako poškodeným.

Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je namietanie nesprávnych právnych záverov okresného súdu a krajského súdu v otázke výkladu ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z., a tým ustálenie pasívnej vecnej legitimácie sťažovateľky vo vzťahu k žalobcami uplatňovaným nárokom.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu.

Krajský súd v relevantnej časti svoj rozsudok odôvodnil takto:

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska pasívnej legitimácie odporcu v 2. rade, t. j. existencie jeho povinnosti hradiť nemajetkovú ujmu z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú

(solidárne). Vo vzťahu k poisťovni ide o špecifické právo poškodeného na výplatu plnenia za poisteného škodcu, a to vo výške (v tom rozsahu), v akom za škodu zodpovedá poistený škodca, pričom predpokladom vzniku povinnosti poistiteľa plniť je preukázanie zodpovednosti poisteného za škodu, ktorá poškodenému vznikla. Právny vzťah medzi navrhovateľmi a odporcom v 2. rade je založený osobitným zákonom č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (§ 15), v ktorom navrhovatelia ako poškodení uplatňujú voči odporcovi v 2. rade ako poistiteľovi odporcu v 1. rade nárok na náhradu škody (poistného plnenia) v rozsahu podľa cit. zákona a poistných podmienok. Z poistenia zodpovednosti má poistený právo, ak ku škodnej udalosti, pri ktorej táto škoda vznikla a za ktorú poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti, aby poisťovateľ za neho poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa § 4 ods. 2 cit. zákona a podľa poistných podmienok, t. j. uplatnené a preukázané nároky na náhradu

Právna teória prisudzuje zmysel škody (inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu vzniknúť z porušenia práva v dôsledku zásahu do inej než majetkovej sféry poškodeného, t. j. ujmám imateriálnym, morálnym, citovým, za ktoré prináleží poškodenému peňažná náhrada (odškodnenie).

a s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody (ako poškodeným), za ktorú možno priznať náhradu (zadosťučinenie)

poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje

Rozsudok

Súdneho dvora je záväzný odo dňa vyhlásenia nielen pre súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku, ale aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných prostriedkoch. Samozrejme pre ďalšie takéto prípady rozsudok zaväzuje všetky súdy členských štátov „pro futuro“. Z uvedených skutočností nepochybne vyplýva, že pasívna legitimácia odporcu v 2. rade je daná, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.»

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ústavy ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno­procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Ústavný súd nezistil možnosť porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako ani práva čl. 6 ods. 1 dohovoru) rozsudkom krajského súdu a sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ústavy, je len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno­právneho charakteru a ústavnoprocesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia (rovnako III. ÚS 316/2011).

Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celom rozsahu sa ústavný súd ďalšími jej nárokmi nezaoberal.