I. ÚS 206/2016

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra 2015 doručená sťažnosť , a (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) sp. zn. 4 Co 251/2010 z 30. septembra 2010 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 526/2014 z 10. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

- nedostatočné odôvodnenie meritórnych výrokov oboch rozhodnutí, ako i absenciu základných obsahových náležitostí samotných rozhodnutí v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 OSP, - nevysporiadanie sa s podstatnou argumentáciou sťažovateľov (týkajúcou sa platnosti/neplatnosti dohody o postúpení pohľadávky pre rozpor s dobrými mravmi a rozpor so zákonom, týkajúcou sa predmetu samotnej zmluvy o postúpení pohľadávky a funkcie úroku z omeškania v predmetnej veci či vznesenej námietky premlčania proti nároku žalobcu), - odňatie možnosti oboznámiť a vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (išlo o súdny spis krajského súdu sp. zn. 1 K 407/1996, pozn.), - odňatie možnosti konať pred súdom v dôsledku vydania prekvapivých rozhodnutí zo strany okresného súdu, ako aj krajského súdu (v dôsledku bezdôvodného odchýlenia sa od právneho názoru krajského súdu vyjadreného v uznesení sp. zn. 4 Co 303/2006 z 31. októbra 2007 v otázke posúdenia premlčania uplatnenej kompenzačnej námietky zo strany sťažovateľov).

4. S ohľadom na vznesené námietky (bod 3) sa sťažovatelia domnievajú, že právne posúdenie veci okresným súdom a krajským súdom bolo neúplné, nesprávne a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Zastávajú názor, že „... porušenie práva na spravodlivý súdny proces nastalo už tým, že okresný súd vydal nepreskúmateľné rozhodnutie a zároveň aj tým, že krajský súd toto porušenie nenapravil tak, že by takéto rozhodnutie zrušil a tiež tým, že najvyšší súd postup a rozhodnutia súdov nižšieho stupňa nenapravil. Krajský súd predmetné rozhodnutie potvrdil a navyše bez toho, že by sa relevantným spôsobom vysporiadal s tvrdeniami sťažovateľov. ... ... postupom Okresného súdu, Krajského súdu a Najvyššieho súdu bola porušená aj zásada predvídateľnosti súdneho rozhodovania, ako aj zásada predvídateľnosti zákona v materiálnom zmysle.“.

7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

15. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu, v rámci ktorého krajský súd k tvrdeným námietkam sťažovateľov zaujal toto stanovisko: «Skôr vydaný rozsudok okresného súdu vo veci samej bol zrušený uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27. januára 2007 spisovej značky 14 Co 209/2004. V tomto uznesení boli pre okresný súd vytýčené úlohy, ktoré mali smerovať k zákonnému a spravodlivému rozhodnutiu. Išlo o to, že: 1. V prvom rade žalovaní tvrdili, že nebolo jasné, či sa mal nájom skončiť 2.1.1998. V záujme spresnenia, kedy mal nájom skončiť, bolo nutné najmä vykonať dôkaz obsahom spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. 18 C 521/95. 2. Ďalšou námietkou uplatnenou vtedy žalovanými bolo, že zostalo neobjasnené, či došlo vôbec k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu v súvislosti s tým, že bol vyhlásený konkurz na majetok právneho predchodcu žalobcu a konanie malo skončiť zastavením pre nemajetnosť. Tu bolo treba preskúmať dohodu o postúpení pohľadávky a obsah spisu o konkurznom konaní 1 K 408/1996

preto odvolací súd stotožňuje s dôvodmi rozsudku okresného súdu a poukazuje na ne v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 OSP. . . . Odvolaciemu súdu zostalo preto venovať sa odvolacím námietkam, ktoré žalovaní v odvolaní uviedli. Hlavnou ideou odvolania a obrannou stratégiou v spore bolo dokázať, že dohoda o postúpení pohľadávky je neplatná, a preto nemôže byť žalobca aktívne legitimovaný alebo že je následkom toho vymáhanie pohľadávky v rozpore s dobrými mravmi.

úpadca zatajil túto skutočnosť a uzavrel dohodu o postúpení pohľadávky s terajším žalobcom. Odvolací súd sa zaoberal preto najmä týmito skutkovými okolnosťami. Treba prisvedčiť žalovaným, že dohoda o postúpení pohľadávky je vadná. Vady tejto dohody však nemajú charakter absolútnej neplatnosti, ale ide o odporovateľný právny úkon. Zo spisu je zrejmé, že žalovaní neprihlásili svoju pohľadávku súvisiacu s nájomným a ďalším užívaním nehnuteľnosti po zániku právneho vzťahu nájmu. Dohodu o postúpení pohľadávky neodporovali na súde. Pri odporovateľnosti ide o relatívnu neúčinnosť vo vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom a novým nadobúdateľom. Námietka, že vada dohody o postúpení pohľadávky pôsobí voči každému ako neplatnosť je preto nedôvodná. Na margo veci treba poznamenať, že ani veritelia v konkurznom konaní, ani žalovaní sa nestarali o svoje práva so starostlivosťou dobrého hospodára. Dohodu o postúpení treba považovať za platnú, uznesenie o zámene účastníkov bolo vydané v čase, keď ešte nebola ešte vymazaná

16. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu (taktiež aj v kontexte dôvodov vyplývajúcich z rozsudku okresného súdu sp. zn. 23 C 881/1998 z 1. júla 2010, pozn.) ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné, nevybočujúce zo zákonného rámca, ktorým bol krajský súd pri rozhodovaní viazaný, a teda i ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Závery krajského súdu nemožno hodnotiť ako svojvoľné a z ústavného hľadiska je rozhodnutie krajského súdu primeraným spôsobom odôvodnené, a preto akceptovateľné a udržateľné.

17. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí ústavne súladným spôsobom zdôvodnil, prečo nepovažoval sťažovateľmi predostreté odvolacie dôvody za právne relevantné. V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľov, ktorí sa dožadujú iného, priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľov. Úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach ústavne aplikovateľným spôsobom aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd. Ústavný súd nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné, a to i v prípade, ak by k nim mal čiastkové výhrady.

19. Po analýze napadnutého rozhodnutia krajského súdu (v kontexte dôvodov vyplývajúcich aj z rozsudku okresného súdu sp. zn. 23 C 881/1998 z 1. júla 2010, pozn.) ústavný súd hodnotí ním predostreté právne závery ako zákonné a ústavne súladné. Inými slovami, z pohľadu ústavného súdu nie je možné považovať právne závery krajského súdu za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením označeného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti taktiež odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 526/2014 z 10. septembra 2015

21. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tieto nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta). 22. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že v prípade napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu by bol daný i dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti i pre jej zjavnú neopodstatnenosť v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu totiž ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Niet teda žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru s prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).